Hoci sa brali ešte počas štúdia na vysokej škole, nešpekulovali, či je čas na rodinu už po najbližšej skúške alebo až po promóciách. Keď totiž pred oltárom sľubovali, že každé dieťa prijmú ako Boží dar, mysleli to Veronika a Marián Verešovci vážne. Pri štvrtom dieťatku, keď už boli dávno zamestnaní a zabehnutí rodičia, sa to ale zdalo obzvlášť ľahké. „To tehotenstvo bolo také radostné a plné očakávania,“ spomína Veronika. Skúška totiž ešte len mala prísť – v zúfalo predčasnom odchode ich čerstvo narodeného druhého syna. Ako vtedy dokázali splniť to, čo si v manželskej prísahe sľúbili?
Keď stojíme pred oltárom, zdá sa nám také samozrejmé sľúbiť prijatie každého dieťaťa. Pri štvrtom dieťatku ste hovorili takmer o nadšení z tehotenstva. Nebolo to pri každom tak?
V: Prvýkrát som otehotnela mesiac po svadbe a považovala som to za vypočutie našich modlitieb. Veľmi som totiž túžila po dieťatku. A Boh nám naozaj doprial tešiť sa z nášho prvorodeného Filipa. S ním som doštudovala a rok na to, hneď po promóciách sa nám narodila dcéra Berenika Mária. No asi po troch mesiacoch prišlo tretie, úplne nečakané a neplánované tehotenstvo. S tým som sa vyrovnávala veľmi ťažko. Jednak prvé dve deti prišli na svet cisárskym rezom, takže sme sa báli, že by to mohlo byť komplikované zo zdravotného hľadiska, a jednak som si nevedela predstaviť, ako to budeme s manželom všetko zvládať. Bohužiaľ, o toto bábätko sme nakoniec v treťom mesiaci tehotenstva prišli. Potom som si vyčítala, či si ho Pán nepovolal preto, lebo som ho nevedela prijať. No po roku som znovu viac-menej plánovane otehotnela a bez problémovým tretím cisárskym rezom prišla na svet dcéra Deborah, hoci tehotenstvo mi dávalo trochu zabrať, keďže som popri dvoch malých deťoch na čiastočný úväzok začala pracovať ako učiteľka na strednej škole.
Štvrté tehotenstvo ste opäť plánovali, keď bolo také plné radostné očakávania?
V: Práveže nie. Napriek tomu som sa na toto bábätko nesmierne tešila. Asi najviac zo všetkých, hoci som sa radovala zakaždým, toto bol taký iný, nový pocit šťastia. A veľmi som dôverovala Bohu, že všetko dobre dopadne, hoci som mala ísť už na štvrtý cisársky rez.
M: Z mojej strany bolo naopak toto tehotenstvo plné obáv o zdravie manželky kvôli ďalšej sekcii a s tým spojenými možnými komplikáciami. Navyše sme boli počas neho vystavení neustálemu odrádzaniu lekárov.
O žiadnych zdravotných problémoch vášho dieťatka pritom nevedeli. Naopak, ešte aj po pôrode sa celé tri dni sa zdalo, že sa vám narodil zdravý chlapček Jeremiáš Peter. Takže to vyzeralo napriek všetkému na šťastný koniec…
Presne tak. Prežívala som veľké šťastie. Doslova som sa nemohla vynadívať, aký bol krásny. Čierne vlásky vyčesané „na kohútika“, malé ústočká a noštek ako gombička. Bola som tak vďačná Bohu… Celý čas som sa mu hovorila: „Pane Bože, ďakujem Ti za tento dar života, za to, že si nám doprial mať ďalšie bábätko. Obetujem ti ho a budem sa modliť za to, aby sa stal kňazom a slúžil Ti, ak to bude Tvoja vôľa.“ Neskôr som mu vyčítala, že som to obetovanie nemyslela tak, aby si ho vzal…
Na tretí deň po Jeremiáškovom narodení vám totiž lekári povedali, že má vážne problémy so srdiečkom. Tá informácia musela poriadne otriasť vaším šťastím…
V: Doslova som ju nedokázala spracovať. Strašne som plakala. Bol to strašný šok. Veď sme už mysleli na návrat domov… Najhoršie bolo, že som v tej chvíli bola na tú hroznú správu sama. Manžela som mala len na telefóne.
M: Hneď som videl, ako veľmi je vystrašená, takže som rozmýšľal nad jediným – ako jej byť čo najviac oporou, aby to všetko zvládla. Navonok som však pritom svoje vlastné emócie neprejavoval.
Povedali vám lekári, čo sa stalo, prečo to objavili až vtedy?
V: Pani kardiologička mi vysvetlila, že vývojovú vadu, ktorú mal Jeremiáško, nebolo možné zbadať ani ultrazvukom. Išlo o otvory medzi komorami a spojenú pľúcnicu s aortou. Takže sa mu zmiešavala okysličená krv s odkysličenou. Čo s tým ďalej, mali rozhodnúť až v detskom kardiocentre v Bratislave. Namiesto cesty domov sme teda šli do ďalšej nemocnice.
Prinieslo to do vášho trápenia nádej? Alebo skôr neistotu?
V: Predovšetkým nám povedali, že na operáciu je príliš maličký a budú ju môcť urobiť až o dva-tri týždne. A potom ho v živote malo čakať ešte niekoľko ďalších. Mne pomohlo hlavne to, že už sme tam boli spolu s manželom.
Takže bolo treba čakať. Tri týždne v takejto situácii vedia byť poriadne dlhé. Ako ste ich zvládali? S vierou, že to Jeremiáško všetko zvládne alebo prichádzali aj pochybnosti?
V: Vôbec som si nepripúšťala, že by to malo dopadnúť inak ako úspešnou operáciou. Neviem prečo, ale ani jediný raz som nezapochybovala, nenapadla mi jediná myšlienka, že by to mohlo skončiť zle.
Ako bol na tom počas tohto čakania váš chlapček?
V: Celý čas v Bratislave bol napojený na monitory, ležal na JIS a v podstate bol stabilizovaný. Nevládal však sať mliečko, a tak mu ho dávali cez sondu zavedenú noštekom do žalúdka.
Mohli ste byť s ním?
V: Tým, že mal aj novorodeneckú žltačku, som ho už v Trenčíne, kde sa narodil, mohla mať pri sebe len veľmi málo. Napriek tomu, vďaka mojej mame, sme ho hneď v ten deň, ako nás previezli do Bratislavy, stihli nechať pokrstiť. Tam mi ho potom sestričky v deviaty deň Jeremiáškovho života dovolili samej aj okúpať. Bol taký krásny a spokojný, keď bol pri mne. Prihovárala som sa mu a bola som šťastná, že ho môžem aspoň chvíľu držať na rukách. Strašne mi to chýbalo. V ten deň ma navyše prišli pozrieť s manželom aj staršie detičky, takže som si vystískala aj ich a po dlhom čase prvýkrát znovu aj Jeremiáška. Bohužiaľ, aj posledný… Pred polnocou zomrel.
Čo sa stalo?
V: Tým, že bol napojený na sondu do žalúdka, po ďalšej dávke mliečka začal grckať a vdýchol to. Začal sa dusiť, a veľmi plakať. Keďže ho sestry nevedeli utíšiť, začalo mu zlyhávať srdiečko. Dlho som im to potom dávala za vinu. Keby som mohla byť pri ňom, nič také by sa nestalo… Lenže mamy v noci nemohli byť pri deťoch na JIS, spali sme v izbách matiek.
Toto si väčšina rodičov nedokáže ani predstaviť, nie to, aby to zvládla prežiť… Čo ste cítili?
V: Ešte večer mi sestrička prišla povedať, že malému sa zhoršil stav a museli ho previezť na ARO. Hneď som volala manželovi, čo sa deje. Opäť mi strašne chýbalo, že nie je pri mne. Mama ma v telefóne dokonca začala pripravovať na najhoršie, že Jeremiáško môže zomrieť. Keďže ja som si to ani vtedy nepripúšťala, akurát som sa na ňu veľmi nahnevala, a začala sa modliť ruženec. Bola som presvedčená, že prinajhoršom ho budú hneď v noci operovať. Namiesto toho mi lekár chvíľu pred polnocou prišiel povedať, že môj chlapček naozaj zomrel, ale môžem ho ešte vidieť. Až vtedy, keď som na neho pozrela, ako tam nehybne leží, zaliali ma slzy. V tej chvíli som si jasne uvedomila, že sa Jeremiáško na mňa už nikdy nepozrie, nikdy sa neusmeje, nechytí ma za ruku a nikdy mi nepovie mama. Myslela, že sa zrútil celý svet a ja nebudem schopná fungovať ďalej. Bolo také bolestné držať v náručí mŕtve telo vlastného dieťatka. Veď vyzeral, ako keby len spinkal…
M: Keď mi to Veronika zavolala, boli sme doma sami so svokrom. Obaja sme sa rozplakali a začali sa modliť ruženec. Potom som sa už snažil byť len čo najviac silný, aby som bol oporou manželke a bol jej vždy nablízku.
A čo staršie deti? Našli ste slová, ako im to vysvetliť?
V: Kým som neprišla z Bratislavy, deti o ničom nevedeli. Preto, keď ma Berenika zbadala, utekala ku mne a stále sa pýtala: „Kde je bábo? Kde je bábo?“ Niekoľkokrát dokola. Bolo to také smutné… Takže potom sme si sadli a povedali im, že Jeremiáško zomrel, lebo mal veľmi choré srdiečko, a je z neho anjelik, ktorý je v nebi s Ježiškom. Že už nikdy s nami tu na zemi nebude, ale pozerá sa na nás zhora a bude nás ochraňovať. Zobrali to celkom dobre, ešte si asi poriadne neuvedomovali, čo to znamená.
Namiesto privítania ste teda chystali so svojim chlapčekom poslednú rozlúčku. Ako ste ju zvládli?
V: Na pohreb prišlo okrem rodiny mnoho našich kamarátov, ktorí nás povzbudzovali. Na obradoch spieval mládežnícky zbor a veľmi intenzívne som preciťovala najmä jednu ich skladbu, ktorej refrén znel: „S Tebou je lepší jeden deň, s Tebou je lepší krátky čas, s Tebou je lepší jeden deň, než inde tisíc…“ Dodnes, vždy keď ju počujem, myslím na Jeremiáška.
V Písme čítame, že treba klopať a bude nám otvorené… Nemali ste pocit, že pred vami Boh naopak doslova zavrel dvere? Čo Jeremiáškov odchod spravil s vašou vierou?
V: Veľmi to ňou otriaslo. Dlho som sa nedokázala modliť. Hnevala som sa na Boha, prečo práve my? Prečo ja? Čo tým Boh zamýšľa? Už to, že sa každé dieťa muselo narodiť cisárskym rezom, tak prečo som teraz o to najmenšie musela prísť? Celé dni som hľadala odpovede na tieto otázky.
Mnohí hľadajú aj niečo ako vinníka. Sú plní výčitiek… Bol to aj váš prípad?
Výčitky samozrejme prišli, vyčítala som sebe, že som pri malom nebola, sestrám, že ma tam nenechali a pritom sa o neho nedokázali postarať…
V tých prvých dňoch je asi človek tak zúfalý, že si doslova takto sám jatrí rany. No nejako aj tak musí prežiť. Ako ste to zvládli vy – od príchodu domov, sama bez dieťatka, pre ktoré ste určite všetko nachystali?
V: Veď to… Aj preto som sa do nášho bytu nemohla dlho vrátiť. Takže sme niekoľko týždňov bývali u mojich rodičov v Rajeckých Tepliciach. Ale keď som už musela domov, bolo mi nekonečne smutno. Ten pohľad na všetky tie nachystané veci pre bábätko bol nesmierne ťažký…
Ťažké bolo v tom čase asi úplne všetko, vrátane každodenného rodinného a manželského života. Čo to spravilo s vašim vzťahom?
M: Myslím, že bol ešte silnejší. Napriek všetkému. Tie najhoršie chvíle sme totiž prežili spolu.
V: Naozaj. Myslím, že nás to ešte viac spojilo, keďže mi bol Marián vo všetkom oporou.
Odborníci však hovoria, že bolesť mám a otcov je pri strate dieťaťa rozdielna, uvedomovali ste si to aj vy?
V: Veľmi. Videla som, že manžel emócie až tak veľmi neprejavuje, a nevedela som, či si to necháva len pre seba alebo to až tak bolestne necíti. Určite je v smútení rozdiel, keďže otcovia si ešte nestihnú vytvoriť s bábätkom také puto ako matky.
Prichádzali chvíle, keď ste mali pocit, že vás tá bolesť doslova od seba vzďaľuje?
V: Občas prišli. Najmä v nasledujúcich dňoch, keď sa mi ťažko zaspávalo. Zakaždým keď som zavrela oči, videla som Jeremiáška a tých pár chvíľ, ktoré som s ním trávila. Vtedy som mala pocit osamelosti, lebo manžel zaspal bez problémov. Aspoň ja som to tak videla.
Podľa štatistík takmer polovicu párov to natoľko odcudzí , že ich vzťah sa rozpadá. Vás sa to netýkalo?
V: Mali sme zodpovednosť za naše ďalšie deti, takže nie. Navyše, my sme sa navzájom neodcudzili. Možno každý prežíval bolesť po svojom, ale nemali sme pocit, že by sa nám kvôli tomu rozpadávalo manželstvo.
Ani vzťahy so staršími deťmi? Mali ste vôbec silu pri tej bolesti sa im venovať?
V: Vedela som, že ma potrebujú, takže som sa snažila správať racionálne, hoci bolesť v srdci stále bola. Ale išli sme ďalej. Nedovolila som sama sebe opustiť sa. Pomohlo mi aj to, že som v tom období pracovala doma ako účtovníčka, a tak som musela myslieť aj na prácu. Toto som nejako zvládala, ale čo mi robilo problém, bolo prijať správy o tehotenstvách mojich kamarátok. Veľmi dlho som sa vôbec nevedela s nimi tešiť. Myslím, že to bola v určitom zmysle závisť, že ony sa môžu tešiť zo svojich bábätiek, a ja nie. Teraz sa za to aj trochu hanbím, ale asi som si tým musela prejsť.
Naopak od Boha akoby vás to v prvom momente odcudzilo. Ako sa vám podarilo nájsť cestu späť?
V: Vedela som, že kým sa nezmierim s Bohom, tak ani naše manželstvo nebude také ako predtým. Cítila som, že musím nájsť pokoj a snažila som sa o to aj v modlitbách. Hľadala som preto pomoc u mnohých kňazov. Žiaľ, dlho som ju nenašla. Našťastie, nakoniec som natrafila na takého, ktorý ma svojimi slovami a povzbudením dokázal priviesť späť k Bohu.
Niektorí rodičia majú pocit, že Boh sa na nich hneval a smrťou dieťaťa ich za niečo trestá…
V: Toto som necítila. Ale postupne som to začala chápať ako signál, že nemám brať zdravie detí ako samozrejmosť, čo som dovtedy v podstate robila.
O to ťažšie asi potom bolo otvoriť sa novému životu, keď prišlo štvrté tehotenstvo. A hlavne nepoddať sa strachu, že ani toto dieťatko nemusí byť zdravé…
V: Keďže bolo trochu nečakané, samozrejme, že s ním prišli aj obavy o zdravie bábätka a o to, aby sa nezopakovalo to, čo sa stalo Jeremiáškovi , ale tento raz som to vložila do Božích rúk. Jednak život bábätka, ale aj môj. Malo ísť totiž už o piaty plánovaný cisársky rez. Vďakabohu sa nám však narodila zdravá dcéra Ester Žofia. A vlani som dokonca otehotnela ešte raz, ale opäť sa to skončilo spontánnym potratom po dvoch mesiacoch. To však bolo pre mňa už niečo ako zdvihnutý prst Boha – pozor, buďte zodpovední a nehrňte sa bezhlavo do ďalšieho tehotenstva.
Ale sú páry, ktoré to robia. Aby mali náhradu za dieťatko, o ktoré prišli…
V: Nikdy som poslednú dcérku nebrala ako náhradu. A veľmi ma hnevalo, keď mi to niekto takto povedal. Tým, že som našla zmysel Jeremiáškovej smrti, som sa jednoducho otvorila novému životu a Božej vôli.
Znamená to, že ste tú bolesť dokázali prekonať?
V: Myslím, že naozaj platí, že čas lieči. A veľmi mi pomohlo aj to, že som všetky svoje pocity z tých deviatich dní Jeremiáškovho života dala na papier. Spísala som každý jeden deň, ako som si ho pamätala, ako som ho prežívala. Pridala som všetky fotky malého, čo sme stihli nafotiť, a vznikla z toho fotoknižka, v ktorej si teraz deti veľmi radi listujú.
Máte ich štyri. Akou rodinou ste po tom všetkom dnes?
V: Šťastnou. S každodennými radosťami aj starosťami. Na jednej strane sa nám podarilo postaviť dom, na druhej ako všetci zápasíme s množstvom povinností – škola, práca, domácnosť, peniaze. Ale s vierou to zvládame, a veľmi sa teším, že tá u nás stále rastie. Jednak vďaka nášmu modlitbovému spoločenstvu, ale aj vďaka tomu, že obaja s manželom spievame v dvoch zboroch, z ktorých jeden dokonca vediem, a už sa k nám začína pridávať aj Berenika, kým Filip miništruje. Navyše si zas a znova uvedomujeme, akých máme úžasných milujúcich a chápajúcich rodičov, ktorí nám tak veľmi pomohli.
Nemáte predsa len niekedy pocit, že toto všetko mohlo byť aj bez tej tragédie? Podarilo sa vám nájsť nejaký zmysel toho, čo ste museli prežiť?
V: Myslím, že áno. Pochopila som, že smrť nášho dieťatka je pre nás požehnaním. Verím totiž, že Boh si nás práve takto vyvolil, aby nám dal nášho osobného orodovníka v nebi. Vedel, že v tejto skúške obstojíme a budeme k nemu bližšie. A teším sa, že môžem povedať, že mám sväté dieťa. Chodievame k hrobčeku už aj s malou Esterkou a každý večer pri modlitbe sa prihovoríme aj k nášmu malému orodovníkovi. Navyše, vďaka tejto skúsenosti už inak vnímam smrť. Tu na zemi mám síce štyri detičky, ale v nebi sú ďalšie tri – spolu s Jeremiáškom aj dve nenarodené. A ja verím, že sa tam raz opäť stretneme. Už teraz sa na to veľmi teším.
Foto: archív V. a M. Verešovcov
