Ak zapálite oba konce sviečky, získate tým dvakrát viac svetla. Sviečka však zároveň dvakrát rýchlejšie vyhorí. Týmto obrazom je možno verne ilustrovať proces smerujúci k vyhoreniu.
Ľudia, ktorí prechádzajú syndrómom vyhorenia, zisťujú, že ich všetka duševná, emocionálna a fyzická energia sa spotrebovala. Ich sily sa vyčerpali a strácajú vôľu vytrvať.
Stav vyhorenia môžeme definovať ako druh stresu a emocionálnej únavy, frustrácie a vyčerpania, ku ktorým dochádza v dôsledku toho, že sled či súhrn určitých udalostí týkajúcich sa vzťahov, poslania, životného štýlu alebo zamestnania dotyčného jedinca neprinesie očakávané výsledky.
Aby náš život plynul hladko, musí byť vyvážený. Vyhorenie je dôsledkom toho, že náš život stratí takúto rovnováhu. Stav vyhorenia nás potom núti pozastaviť naše činnosti a plnenie každodenných povinností na tak dlho, než svoj život prehodnotíme, stanovíme si nové a správne ciele a priority a svoje aktivity vyvážime natoľko, aby sme mohli byť opäť produktívni.
Mojžišovo vyhorenie
Už v textoch Starého zákona sa stretávame so syndrómom vyhorenia. „Mojžiš povedal Pánovi: Prečo tak zle zaobchodíš so svojím služobníkom? Prečo som nenašiel milosť v tvojich očiach, že na mňa kladieš celú ťarchu starosti o všetok tento ľud? Či som ja nosil všetok tento ľud vo svojom lone? Ja som ho priniesol na svet, že odo mňa žiadaš: „Zanes ho na svojich prsiach ako dojka nosí dojča do krajiny, ktorú si ty prisahal dať ich otcom?“ Kde vezmem mäso, aby som ho mohol dať všetkému tomuto ľudu? Nariekajú a volajú predo mnou: „Daj nám jesť mäso!“ Ja sám nie som schopný niesť ťarchu všetkého tohoto ľudu. Je to pre mňa priťažké. Ak mieniš aj naďalej takto nakladať so mnou, tak ma radšej zabi – ak som našiel milosť v tvojich očiach –, aby som nemusel dlhšie hľadieť na svoju biedu!“ (Nm 11, 11-15)
Verili by ste, aká zmena sa odohrala s Mojžišom od príhody so zlatým teľaťom, popísanej v 32. kapitole Exodu? Vtedy bol ochotný prehliadnuť svojmu ľudu modlárske uctievanie. Teraz však Boha prosí, aby ho dokonca až zabil, pretože ľud požiadal o mäso. To je klasický príklad syndrómu vyhorenia.
K vyhoreniu majú sklon ľudia, ktorí radi pomáhajú druhým (Ex 2,11-14). Mojžišovi veľmi záležalo na izraelskom ľude. Starostliví a hlboko zainteresovaní ľudia sa vyčerpajú ľahšie ako druhí. Prieskumy ukazujú, že predovšetkým ide o tých, ktorí pracujú v školstve, v poradenstve, v sociálnej a zdravotníckej starostlivosti, v presadzování práva či náboženskej činnosti, kde sú v pomerne značnom kontakte s ľuďmi.
Vyhorenie riskujú ľudia vysoko výkonní a cieľavedomí (Ex 18,13-18). Sú to tí, ktorí čerpajú silu zo svojej práce. Sú nadšení novými úlohami, pričom si neuvedomujú svoje obmedzenia. Radšej prácu urobia sami, ako by strácali čas tým, že vyškolia niekoho, kto by ich zastúpil. Tento popis sa presne hodí na Mojžiša
Vyhorením daného človeka trpí rad ďalších ľudí. Jetro si nerobil starosti len o Mojžiša, ale aj o blaho ľudu, ktorý spadal do jeho starostlivosti. Opäť sa pozrime, čo sa píše v Knihe Exodus: „Takto celkom vysilíš seba aj tento ľud, ktorý je pri tebe. Veď táto vec je ťažká pre teba, sám (jediný) ju nebudeš môcť konať“ (Ex 18, 18). Pokiaľ je vyhorený človek vo vedúcej pozícii, trpí tým celá organizácia, podniky, národy.
Keď stav vyhorenia nastane, jeho obete už nie sú schopné ďalej jednať s ľuďmi ani zvládať každodenné problémy (Nm 11,14-15). V minulosti sa Mojžiš úspešne pasoval s oveľa zložitejšími problémami a prekážkami, ako bola žiadosť ľudí o mäso. Teraz sa však emocionálne zrútil. Keď ľudia vyhoria, zrazu im môže pripadať nedosiahnuteľné aj to, čo by pre nich inokedy nepredstavovalo nijaký problém. Tak majú zrazu sklony robiť z maličkosti obrovský problém.
Vyhorením obvykle trpí aj vzťah dotyčného človeka k Bohu (Nm 11,11). Všimnime si, čo hovorí Mojžiš Bohu: „Prečo som nenašiel milosť v tvojich očiach, že na mňa kladieš celú ťarchu starosti o všetok tento ľud?“ Mojžiš obviňoval zo svojich problémov Boha. Práve v stave úplného vyčerpania sa stáva, že strácame kontakt s realitou a usilujeme sa nájsť pre svoje problémy obetného baránka. A navyše: Boh na situáciu reagoval sľubom, že ľudia budú mať mäso každý deň po dobu jedného mesiaca (Num 11,18-20). Pod vplyvom vyčerpania však Mojžiš predpokladal, že bude musieť prebrať na seba Božie dielo. Všimnime si, čo Bohu po danom sľube ohľadom zaistenia mäsa Mojžiš povedal: „Šesťstotisíc mužov, pešiakov, má tento ľud, medzi ktorým žijem, a ty hovoríš: ,Dám im mäsa, že ho budú jesť celý mesiac.´ Či je možné zabiť pre nich toľko oviec a býkov, aby im stačilo?! Je možné vychytať pre nich všetky ryby mora, aby bolo pre nich dosť?!“ (Num 11,21-22). Nikdy predtým Mojžiš týmto spôsobom nereagoval. Keď mu Boh povedal, aby zdvihol nad morom svoju palicu, aby sa voda rozostúpila a ľud mohol po suchej zemi prejsť na druhú stranu, Mojžiš nepovedal: „Ale, Bože, čo mám urobiť s tou všetkou prebytočnou vodou, kým sa objaví súš?“ Jednoducho Bohu veril, že všetky problémy vyrieši, a bez slova ho poslúchol (porov. Ex 14,16-21). Kvôli svojmu vyčerpaniu však nevidel nijaké východisko ani spôsob, ako by Boh mohol vyplniť svoje sľuby. V podstate mu v tej chvíli prestal veriť.
Človek so syndrómom vyhorenia často stráca chuť do života (Nm 11,15). Mojžiš povedal Bohu: „Ak mieniš aj naďalej takto nakladať so mnou, tak ma radšej zabi – ak som našiel milosť v tvojich očiach – aby som nemusel dlhšie hľadieť na svoju biedu!“ Mojžiš chce zo situácie uniknúť aj za cenu smrti. To je typická reakcia vyhorených ľudí. Chcú zo svojej situácie vykĺznuť, pretože majú pocit, že už nie sú schopní vyriešiť svoje problémy a ani dosiahnuť svoje ciele.
Kristov prístup
Ježiš Kristus si bol vedomý svojich ľudských medzí a bral ich do úvahy: „Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám“ (Mt 14,23). „Keď odtiaľ Ježiš odišiel, prišiel ku Galilejskému moru, vystúpil na vrch a tam si sadol“ (Mt 15,29). „On im povedal: ‚Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.‘ Lebo stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť“ (Mk 6,31).
Pán Ježíš bol veľmi zaneprázdnený. Pociťoval obrovský tlak zo všetkých strán. Neustále niekto chcel, aby uzdravoval chorých, sýtil hladných, utešoval zarmútených a rokoval s duchovnými vodcami oných čias. Modernou terminológiu povieme, že aj napriek tomu si vo svojom nabitom rozvrhu pravidelne vyčlenil čas na to, aby si odpočinul a bol sám, pretože si uvedomoval svoje fyzické a emocionálne obmedzenia. Ale ak Ježiš uznával, že je dôležité brať ohľady na fyzické a emocionálne obmedzenia, nemali by sme aj my robiť to isté?
Rovnováha s Bohom
Nie je možné udržovať v živote rovnováhu bez toho, aby sme nemali osobný vzťah s Ježišom Kristom. Sme duchovné bytosti, a pokiaľ nebudeme počítať s Bohom, bude náš život nevyvážený. A keď hovorím, že by sme mali svoj vzťah s Bohom postaviť na prvé miesto, nemyslím tým, že svoj deň zaplníme väčším množstvom náboženských aktivít. Chcem tým povedať, že našou prioritou sa namiesto úsilia robiť niečo pre Boha má stať náš osobný vzťah s Bohom a ochota nechať ho dosiahnuť naším prostredníctvom jeho plány.
Ak by sme boli viac s Bohom, mali by sme aj viac času na seba. Boh chce, aby bol život každého z nás vyvážený. Ježiš nikdy nebol natoľko zaneprázdnený, aby si neurobil čas na modlitby. V Lukášovom evanjeliu vidíme, ako bol pre Krista jeho vzťah s Otcom dôležitý. „No zvesť o ňom sa tým väčšmi šírila a schádzali sa veľké zástupy, aby ho počuli a dali sa uzdraviť zo svojich chorôb. On sa však utiahol na púšť a modlil sa.“ (Lk 5,15-16) Čím bol Ježiš zamestnanejší, tým viac času trávil s Bohom. Podľa Písma neraz odchádzal na osamelé miesta, aby sa tam modlil. Mohol sa modliť v posteli pred spaním alebo v synagóge, ale radšej odchádzal na pusté miesta, aby si mohol odpočinúť a zmysluplne stráviť čas so svojím Otcom.
Duchovná zrelosť
Náboženská aktivita nie je to isté, čo duchovná zrelosť. Duchovne zrelý človek vie, že každý deň je nutné nájsť si čas na stretnutie s Bohom a prosiť ho o pomoc, silu a vedenie. Ak tak neurobí, výsledkom bude duchovná podvýživa, ktorá v konečnom dôsledku vedie k fyzickej a emocionálnej vyčerpanosti. Nikdy nesmieme zabudnúť na to, že potrebujeme mať v živote rovnováhu medzi duchovnou, fyzickou stránkou. Ak sa nechceme dočkať vyhorenia, nemôžeme sa ani na jednej z týchto rovín nepretržite vyčerpávať bez toho, aby sme si pravidelne nedoplňovali energiu. A tú si doplníme pri stretnutí s Bohom.
Myron D. Rush
Z knihy Syndrom vyhoření (Návrat domů 2003)
Prebraté z časopisu VOX.
