Pokora je mnohými vnímaná ako cnosť pochybnej hodnoty, pretože sa často nesprávne vykladá tak, že na to, aby človek bol pokorným, je potrebné sa neustále podriaďovať alebo degradovať v prítomnosti iných.
Nepochopená pokora môže byť veľmi nebezpečná, ak sa chápe spôsobom, ktorý je v rozpore s jej pôvodným významom biblickej duchovnosti a židovsko-kresťanskej tradície. Ľudia s nízkou sebaúctou často interpretujú pokoru ako formu agresie a opovrhovania sebou samým. Táto „pokora“ môže byť dokonca aj formou pokrytectva alebo výhovorkou na lenivosť, keď sa úmyselne podceňujeme. Vyhýbame sa ťažkostiam súvisiacim s dosahovaním nášho plného potenciálu tým, že popierame, že sme ho vôbec schopní dosiahnuť.
Aká pokora nie je
Pokora by sa nemala zamieňať s nízkou sebaúctou, nesmelosťou, pocitmi menejcennosti alebo sebapoškodzovania. Aj keď byť pokorným znamená priznať si vlastné ťažkosti, nedostatky a obmedzenia, neznamená to, že na nich budeme za každú cenu pútať pozornosť. Pokora znamená žiť v pravde a prijať, že nie sme dokonalí. Pokora nie je o podceňovaní druhých, ale o realizme. Mnoho ľudí si myslí, že sú pokorní, hoci v skutočnosti stále hovoria o tom, akí sú nešťastní a biedni, pričom sa zameriavajú výlučne na seba, čo je skrytá forma pýchy.
Skutočná pokora neznamená neustále sa pozerať na vlastnú malosť a porovnávať sa s druhými. Porovnávať sa znamená ustavične sa zaoberať sebou samým a vidieť ostatných ako hrozbu. Skromní ľudia nepotrebujú cítiť, že sú lepší ako ostatní. Zároveň sa nepoddávajú len tomu, čo chcú iní ľudia, a ani sa nenechávajú utláčať. Majú jednoducho širší a hlbší pohľad na realitu, v ktorej vidia svoje vlastné miesto bez toho, aby museli diskutovať o tom, kto je lepší alebo horší. Pokora nie je cnosť, ktorú si treba vydobyť, aby sme dosiahli vlastnú dokonalosť, čo v skutočnosti často vedie k pýche. Ide skôr o rozpoznanie pravdy o sebe a jej prijatie.
Bežne používaná veta „podľa môjho skromného názoru“ nie je ničím iným ako skrytou pýchou. Keď sa pokora príliš vystavuje navonok, už to nie je pokora. Keď niekto povie: „Som naozaj skromný človek,“ nie je pokorný. Pokora sa nerozhlasuje; praktizuje sa v tichu. Ak je niekto pokorný, iní to vedia, ale nikto sa nemôže označiť ako „pokorný človek“. Preto pokorní ľudia nezvyknú vyčnievať. Nevyhľadávajú reklamu – najmä nie na to, aby sa prezentovali ako „pokorní“.
Pokora je autentickosť
Súčasná psychológia namiesto pokory viac využíva termín „autentickosť“. Znamená to žiť pravdu o sebe, byť úprimný voči sebe samému a iným. Pokora je znakom psychickej a duchovnej zrelosti a vnútornej slobody. Nejde len o typy správania, ktoré musíme prijať, pokora je skôr spôsobom bytia a budovania vzťahu k iným. Prejavuje sa spôsobom, akým sa človek prijíma a váži si samého seba.
V kresťanskej tradícii je pokora o sústredení našich životov na Boha, a nie na seba. Znamená to akceptovať, že nie sme stredom vesmíru a že svet sa netočí okolo nás. Pokoru starovekí učitelia kresťanskej spirituality chápali ako zdravé sebapoznanie, ktoré nás robí ľudskejšími a viac si vedomými vlastnej malosti a obmedzení, a to bez toho, aby sme predstierali, že sme niečím, čím nie sme. Svätý Augustín povedal, že „každá pokora spočíva v poznaní samého seba“.
Pokora však nie je rezignovanosťou. Svätý Ján Zlatoústy označil pokoru za „matku všetkých cností“, teda ako ich koreň a základ, pretože k cnostiam sa priblížime iba vtedy, ak najprv rozpoznáme a prijmeme oblasti, v ktorých sme slabí a potrebujeme rast. Pokorní ľudia sa chcú zlepšovať, a môžu tak robiť, pretože neklamú seba alebo iných; žijú v pravde. Nie sú pyšní, pretože ochotne priznávajú svoje nedostatky; nie sú pesimisti, pretože veria, že sa v odpovedi na Božie volanie k svätosti a pomocou jeho milosti môžu zmeniť. Keď sa nebudeme báť vidieť a uznať svoje chyby, uschopní nás to rásť a dozrievať.
Skutočne pokorní ľudia sa zároveň radujú z dobra prítomného v ostatných ľuďoch a z majestátnosti, ktorá ich obklopuje. Sú úplne slobodní od komplexu menejcennosti a potreby porovnávať sa s ostatnými. Skromní ľudia sú slobodní; nepotrebujú pochvalu, uznanie alebo potlesk za svoje cnosti, pretože vedia, kým sú a že majú hodnotu.
Skutočná pokora je preto zdrojom zdravého sebavedomia, odvahy a slobody. Skromní ľudia neprosia o uznanie a neznepokojujú sa, keď ho nedostanú, pretože ich šťastie nezávisí od názoru iných ľudí. Pyšní ľudia sú naopak veľmi citliví na kritiku, ľahko získavajú vnútorné zranenia a je jednoduché ich odradiť. Chesterton považoval za prirodzený základ pokory humor, pretože tí, ktorí sa dokážu zasmiať sami na sebe, sú slobodní od akejkoľvek pýchy.
Skromní ľudia majú dobrý vplyv na ľudí v svojom okolí
Skutočná pokora a autentický spôsob života človeka spôsobujú, že sa ostatní v jeho okolí cítia dobre. Vedia, že si nemusia dávať pozor na jazyk, pretože pokorní ľudia necítia potrebu sa stále obraňovať alebo vnucovať druhým. Pokorní ľudia vedia rozpoznať, keď sa mýlia, požiadať o odpustenie, vyhľadať pomoc a verejne uznať svoje chyby. Ľahko sa s nimi vychádza, pretože necítia potrebu vnútiť svoj názor alebo mať stále pravdu. Nemajú strach z kritiky, pretože nepotrebujú chrániť falošný obraz o sebe samých. Skromní ľudia sú vďační, schopní oceniť štedrosť iných, sú empatickí a vedia, ako mať súcit s nedostatkami iných ľudí.
Stručne povedané, pokora z nás určite nespraví negatívnych, nevýkonných ľudí, ktorí sami seba očierňujú a neuvedomujú si svoj potenciál. Skutočná pokora nás, naopak, robí ľudskejšími, slobodnejšími, zrelšími, súcitnejšími a vďačnejšími.
https://aleteia.org/2019/02/08/why-humility-isnt-what-most-people-think-it-is/
Preklad: Tímea Perignáthová
Fotografia: pixabay
Výborny článok!
a pekný preklad do slovenčiny 🙂