Počiatok: ako muža a ženu ich stvoril

Láska na celý život je nielen možná, ale je povolaním pre každého muža a ženu. Boh na počiatku stvoril človeka ako muža a ženu a pozýva ich k vzájomnému úplnému darovaniu sa, ktoré je otvorené plodnosti.

V našom prvom článku sa pozrieme, čo hovorí o láske a manželstve pôvodný Boží plán. Pritom sa dotkneme pojmov prvotná samota, prvotná jednota a prvotná nahota. Začnime otázkou: Je možná láska na celý život? Medzi tými, ktorí s odpoveďou váhajú, boli aj farizeji, ktorí sa opýtali Ježiša: Možno prepustiť manželku z akejkoľvek príčiny? Ich otázka ostala na úrovni zákona. Aj dnes mnohí uverili štatistikám rozvodovosti a presvedčeniu o prchavosti lásky: manželstvo končí, keď vyprchá nadšenie lásky. Zostane len hľadať čo najmenej bolestný rozchod, alebo lepšie s manželstvom ani nezačínať.

Ján Pavol II, nasledujúc Ježiša, tvrdí niečo radikálne iné. Láska na celý život je nielen možná, ale je povolaním pre každého muža a ženu. Ako je to možné? Odpoveď treba hľadať na počiatku. To znamená,pýtať sa na Boží plán s ľudskou láskou. Ten objavíme, keď čítame Bibliu dávajúc ju do súvisu s najhlbšou ľudskou skúsenosťou.

Boh stvoril Človeka (Adam tu označuje obe pohlavia) ako osobu. Ako telo sme súčasťou sveta, nie sme však vecou ani živočíchom. Človek je Božím obrazom práve ako osoba. Nielen v duchovných prejavoch, ale s celým svojím telom, vďaka ktorému môže vstupovať do vzťahov so svetom aj ľuďmi. Je Božím obrazom aj ako spoločenstvo osôb, ktoré žijú v láske, a teda možno povedať, že aj ako rodina postavená na manželstve.

Telo je prejavom ľudskej osoby, ktorá je jediným tvorom schopným vzťahu k Bohu. Túto schopnosť nazýva Ján Pavol II prvotnou samotou. Tá má ešte aj iný význam: človek pre svoje naplnenie potrebuje sebe podobnú pomoc. Iba s druhým človekom (muž so ženou a žena s mužom) môže zdieľať túto svoju jedinečnosť.

Boh dáva druhú osobu človeku (túto skúsenosť môžeme aplikovať na Adama aj na Evu) ako životnú spoločníčku, ako netušený dar v spánku. Čiže bez toho, aby sa o to akokoľvek pričinil. Keď sa prebudí, na svete je prvá ľúbostná báseň: To je kosť z mojich kostí, a telo z môjho tela. Je Božou dcérou či synom ako ja.Títo dvaja sú povolaní k prvotnej jednote, pretože človek nachádza svoje naplnenie len v úplnom darovaní sa. To predpokladá, že muž a žena sa navzájom prijímajú ako dar. Ide tu o ďaleko viac ako o spoločné sexuálne zážitky. Manželia dávajú a prijímajú celé svoje osoby: svoje sexuálne rozdielne telá, srdcia, túžby, svoju jedinečnosť, celú svoju budúcnosť (v šťastí aj v nešťastí) a napokon svoju plodnosť.

Vďaka tomuto vzájomnému darovaniu sa „muž a žena nehanbili za to, že sú nahí“. Táto prvotná nahota zjavuje snubný význam tela. Ním nazývame schopnosť tela vyjadriť lásku a vnímať druhého ako osobu v jeho jedinečnosti, milovať ho pre neho samého a nielen pre to, čo ponúka. To si vyžaduje srdce slobodné od egoizmu, ktoré je typické pre stav prvotnej nevinnosti.

Súčasťou plánu lásky je výnimočná schopnosť manželského zväzku dať život novej osobe v rámci vzájomného darovania sa. To prispieva k osobnej zrelosti manželov, keď so ženy robí matku a z muža otca. Osobná hodnota dieťaťa si pýta, aby bolo prijaté ako dar a nie ako produkt. Ak manželská láska smeruje k plodnosti, dieťa si žiada byť prijaté do láskyplného vzťahu.

Videli sme, že Boh na počiatku stvoril človeka ako muža a ženu a pozýva ich k vzájomnému úplnému darovaniu sa, ktoré je otvorené plodnosti. V ďalšej časti sa pozrieme, čo s týmto pôvodným plánom robí žiadostivosť a aké riešenie ponúka Boh.

Zdroj fotografie: www.pixabay.com