O suchých nohaviciach a iných úlohách

Pred dvomi rokmi som po prvýkrát začul dnes už známe slová piesne Otec od partie Korben Dallas: „Chcel by som byt lepší otec,/ skorej chodiť, viac ťa obliecť/ do suchých nohavíc…”  Skladba sa stala pre mňa objavom a neprestával som si ju púšťať stále znova. Napriek jej sekulárnemu určeniu – a asi práve kvôli nemu – ma zasiahla a vyzývala svojou prirodzenou úvahou. Po mediálnom spochybňovaní všetkého možného, čo naša bežná skúsenosť považuje za prirodzené, mi táto chlapská hudba vo verejnom priestore znela veľmi osviežujúco. A nielen kvôli mužnému hlasu Juraja Benetina.

Muž v rodine, otec – celkom spontánne cíti, že k jeho hlavným úlohám patrí najmä „obliekať do suchých nohavíc” a „chodiť skorej”. V tomto krátkom verši je zhrnutá celá filozofia otcovstva.

Odievanie, sýtenie a poskytovanie domova znamená pre muža základné poslanie, ktoré zabezpečuje prácou. Je výrazom dôvery v tento krásny prirodzený svet, ktorý sme dostali, aby sme ho milovali a láskou / dôverou k nemu infikovali aj druhých, predovšetkým naše deti. „Suché nohavice” sú vždy poruke, môj otec – tak to vníma dieťa – mi ich dodáva, keď potrebujem istotu a bezpečnosť, keď sa potrebujem prezliecť z mokrého, ktoré som si spôsobil sám (lebo som nevydržal), alebo mi ho spôsobil neraz sychravý svet. Môj otec ma obraňuje a chráni. Môj otec má na to, aby skrotil živly.

Túžba muža, ktorý sa vyznáva z toho, čo by chcel, hoci ho bežný rytmus zaobstarávania a práce príliš zahlcuje („ani sám sa nešetrí”). Čo od chlapa požaduje vnútorný hlas, ktorý mu vyčíta, že nechodí domov dosť skoro? Prečo sa ospravedlňuje za to, že vkladá svoj čas do práce, veď nie je práve tá jeho doménou? Akoby sme my otcovia potrebovali vysvetľovať: vieš, uvedomujem si, že som doma málo, že s tebou trávim menej času ako by som mal a chcel, ale to preto, aby som ťa ošatil a nasýtil… Naozaj? Nestačia mi dve ruky, potrebujem ich dvanásť, aby som mal – betónovú tvár. Efekt tvrďasa, ktorý vie, čo chce. Model cieľavedomého a uznávaného bojovníka, ktorý svojmu cieľu podriaďuje veľa. Príliš veľa. Dokonca aj svoju vlastnú aktívnu prítomnosť tam, kde je nezastupiteľný – uprostred svojej rodiny, pri manželke a deťoch.

Obraz nohavíc nám ešte stále evokuje čosi mužské. Kde-tu ešte aj dnes zaznie uštipačná poznámka na adresu rodiny, kde „žena nosí nohavice”. Nohavice odkazujú na kráčanie, pohyb, dynamiku, zápas. Pripomínajú energiu, odchádzanie a prichádzanie, aktivitu, činorodosť. Ale aj chvat, únik, nestálosť a občas i dvojakosť a dezorientáciu. Spomínam si na rodinu, kde deti dali na Vianoce otcovi darček – papuče pribité na dosku. Aby si, ocko, bol čo najviac s nami. Ako sa mám hýbať tak, aby som dobrý boj bojoval a beh zakončil, aby som získal – aj v očiach mojich najdrahších – veniec spravodlivosti? Hľadanie tvorivého napätia medzi spravodlivou drinou a spravodlivou stabilitou. Údel spravodlivého. Niekedy aj za cenu obetovania svojich ambícií.

Tesne po páde komunistického režimu, kedy sa môj otec konečne mohol slobodne nadýchnuť, potom čo si kvôli viere a vernosti hodnotám užil veľa príkoria, dostal ponuku ísť pracovať do švajčiarskej banky ako informatik. Tri týždne za hranicami, týždeň doma. Vidina splatených dlhov, zabezpečenia početnej rodiny, odbornej realizácie. Nešiel. Veľa o tom nerozprával, ale jeho postoj bol výrečný – kým ste malí, potrebujete ma tu.

Mnoho sa hovorí a píše o mužských vzoroch pre chlapcov. V tejto role je otec sotva nahraditeľný. Muž sa vidí vo svojich synoch a synovia sa vidia v ňom. Mám dar v mojich dvoch synoch. Teším sa z ich malých úspechov a predstavujem si, ako „neutrpím hanbu, keď budem rokovať s nepriateľmi v bráne”. Modlím sa, aby sa vzmáhali v cnostiach a stránili sa mojich nerestí.

Už menej sa hovorí a píše o mužských vzoroch pre dievčatá. Aj tu je otcova rola nezastupiteľná. Dcéry vidia v otcovi kráľa a ochrancu, príklad, podľa ktorého hodnotia svojich budúcich princov a životných partnerov. Mám dar v mojich štyroch dcérach. Keď si v kostole sadli poblíž na jednu lavicu – všetky podobne vystrojené – priateľ, ktorý nemá to šťastie byť otcom dcér, mi pošepkal: „Kostol sa práve prevážil na jednu stranu, toľko svetla! Musíš byť hrdý.” Som. A veľmi vďačný.

To najdôležitejšie na záver. Ako hviezda, ktorou sa ozdobuje vianočný stromček, ako torta, ktorá robí z posedenia pri stole slávnosť. Nebol by muž otcom, keby predtým nebol manželom. Logika nepustí. Ale predovšetkým srdce nepustí! Srdce, ktoré predchádza každé rodičovstvo, každý domáci kozub, každé otváranie dverí. Srdce manželstva, v ktorom muž kľaká pred tajomstvom ženy a ponúka jej svoju inak utajovanú krehkosť. Všetky úlohy muža v rodine sa začínajú práve tu, vo výsade a službe manželstva. V dare, ktorý predchádza tie ostatné. Chcel by som aj sem vložiť osobný zážitok, alebo odkaz, no cítil by som sa temer svätokrádežne. Verím, že to chápete.

Vďaka za možnosť byť mužom v rodine sa vo mne mieša s bázňou. S tou, s ktorou si popevujem: „Chcem na teba nezabudnúť, / byť lepší a lepší, / vždy dalo by sa lepšie…”

Fotografie: archív autora