Erikson (1959) bol prvý psychoanalytik, ktorý popísal rozvoj ega a identity v procese plynutia života a prvý, ktorý zdôrazňoval vplyv kultúry a spoločnosti na naše príležitosti k rastu. Táto teória je použiteľná aj v rámci nazerania na neplodnosť, ktorá je podstatnou negatívnou životnou udalosťou, ktorá má škodlivý dopad na identitu žien. Jeho epigenetická teória opisuje osem štádií rozvoja, ktoré poskytujú príležitosť na rast s rozličnou mierou úspechu alebo zlyhania. Siedmym štádiom je dospelosť, kde náš rozvoj je postavený k výzve generativity verzus stagnácie. Jadro generativity (zakladania rodiny) spočíva v našom záujme a výchove ďalšej generácie, najčastejšie prostredníctvom rodičovstva alebo inej starostlivosti o iných. V opačnom prípade, v stagnácii, sa jednotlivec stáva koncentrovaným na seba a emocionálne zakrpatený v dôsledku neschopnosti uspokojiť svoju potrebu generativity.
Žena, ktorá smúti v dôsledku svojej neplodnosti, si obyčajne dáva pozor na tvár, ktorú ukazuje v spoločenských vzťahoch. Ak by odhalila svoj smútok, riskuje pocit nepochopenia, hanby, ak jej smútok nebude akceptovaný; a v prípade, že ukáže nespokojnosť s odpoveďou okolia, riskuje faux pax v tom, že odkryla tvár niekoho iného. Interakcie, ktoré predtým nepredstavovali riziko, sa stávajú zložitými a problematickými, čo môže viesť k naštrbeniu vzťahov a ďalšiemu uzavretiu sa do seba. (Hastings, 2000).
Neplodná žena je v tejto fáze, keď sa snaží naplniť potrebu generativity prostredníctvom vychovávania detí, vystavená závažným, neplánovaným a dôležitým výzvam, aby úspešne prekonala túto časť života. Takéto prerušenie v časovom slede, keď sa očakáva posun k rodičovstvu, predstavuje nesmiernu psychologickú stratu. Ďalšou dilemou je posun v pozorovanej podpore okolia a svojej sebahodnote, ktorá vychádza z členstva v spoločenskej skupine. Žena tak potrebuje určiť: kto som, ak nie som matka? Ako sa mám definovať v rámci môjho manželského vzťahu a vo vzťahu k blízkej rodine a okoliu?
Keď je neplodnosť dôvodom zrútenia túžby po deťoch, často zničí aj schopnosť identifikovať sa s rovesníkmi a túžbu zapadnúť. Je preto častým dôsledkom, že neplodné ženy sa cítia veľmi vzdialené od okolia, ktoré predtým predstavovalo zdroj podpory. Mnoho žien uvádza pohlcujúcu a veľmi silne deštruktívnu závisť, ktorú nie sú schopné ovládať. Pre neplodné ženy je potom vnímanie neovládateľných sprievodných javov závisti veľmi nepríjemné, najmä keď sa očakáva pozitívne správanie z ich strany. Takáto závisť sa objavuje v pocitoch intenzívnej zlosti vo vzťahu k tehotným kamarátkam, pozvaniam na krst alebo oslavy, kde bude veľa detí, rovnako aj v prípade rodinných stretnutí. Takáto závisť je zvyčajne nesúladná s prejavmi vlastného ega a je prežívaná ako strata poznania samého seba. Neplodná žena si v okamihu musí vyberať medzi vlastnou osobnosťou sprevádzanou úplne novými pocitmi, ktoré podnecujú otázku, kým skutočne je, a potenciálnym zranením osôb vo svojom okolí, ak by odmietla pozvania na udalosti, ktoré by ťažko znášala. V konflikte sa ocitá potreba postarať sa o seba a spoločenské očakávanie a jeho internalizácia, ktoré žena vníma ako potrebu byť milujúca a dobrá priateľka, sestra či dcéra. V tomto dôsledku ženy bojujú s pocitmi sebeckosti, keď konajú v prospech svojich aktuálnych potrieb. Tieto pocity môžu byť umocnené u žien, ktoré sa vývinovo skoro definovali ako materské alebo starostlivé typy.
Kľúčovým bodom k úspešnému prekonaniu straty je uznanie smútku zo strany okolia a v jednotlivých vzťahoch. Neplodná žena nevyhnutne potrebuje priateľov či rodinu alebo terapeuta, ktorí jej preukážu akceptovanie, potvrdenie a porozumenie v jej prežívaní (Kohut, 1978). Ak žena nedostane takúto podporu, ktorú nevyhnutne potrebuje, jej osobnostný rast začne stagnovať. Trauma neplodnosti však môže byť odrazom k osobnostnému rastu, najmä ak žena začne hľadať zmysel prežitej traumy. Post-traumatický rast potom môže byť začiatkom posunov v medziľudských vzťahoch.
Žena následne môže začať hľadať a budovať svoju novú identitu. V dotazníkoch ženy uvádzali, že sa museli aktívne usilovať nájsť inú ako materskú identitu. Mnohé ženy sa začali venovať kariére, iné si našli dobrovoľnícku činnosť, ďalšie sa začali viac venovať koníčkom a činnostiam, ktoré kvôli dlhodobej liečbe prestali vykonávať. Niektoré respondentky však ani po dlhých rokoch nevykonali zmeny vo svojich životoch a stále bojovali so svojou identitou „ne-matiek“. Väčšina žien uvádzala, že potrebovali nájsť nový zmysel svojho života ako aj čiastkové pozitíva svojho stavu. Snažili sa viac si uvedomovať pozitíva finančnej slobody, viac voľného času na koníčky či zlepšenie partnerského vzťahu. Napriek uvedenému ženy prežívali občasný zvyškový smútok v nepredvídateľných situáciách. Jedna respondentka si pri promóciách svojej netere uvedomila, že nikdy nebude mať dcéru, ktorá by promovala.
Život bez detí po prekonaní neplodnosti je stále prebiehajúca, zložitá cesta pre páry, ktorá nevyhnutne vyústi do zmeny životných plánov. Neplodnosť zasiahne každú oblasť života človeka.
Zdroj fotografie:www.pixabay.com
