Zažívame vek „adolescentnej“ kultúry. Kultúry, ktorej ideálnym prototypom je bezstarostný, vitálny, hodnotovo neutrálny adolescent, ktorý nachádza vždy dostatok zdrojov a podnetov pre zábavu. Má už všetky výhody, ktoré v minulosti prináležali len dospelému človeku (tolerovaný sexuálny život, ekonomická samostatnosť, osobné práva…), no spoločnosť mu nekladie primerané zodpovednosti a povinnosti.
Zažívame vek „adolescentnej“ kultúry. Kultúry, ktorej ideálnym prototypom je bezstarostný, vitálny, hodnotovo neutrálny adolescent, ktorý nachádza vždy dostatok zdrojov a podnetov pre zábavu. Má už všetky výhody, ktoré v minulosti prináležali len dospelému človeku (tolerovaný sexuálny život, ekonomická samostatnosť, osobné práva…), no spoločnosť mu nekladie primerané zodpovednosti a povinnosti.
Tento trend sa odzrkadlil aj v teórii vývinovej psychológie zavedením nového pojmu v rámci pomenovania jednotlivých fáz vývinu človeka, tzv. vynárajúcej sa dospelosti (emerging adulthood), obdobia medzi adolescenciou a skutočnou dospelosťou, typického „relatívnou nezávislosťou od sociálnych rolí a normatívnych očakávaní“ (Arnett).
Pasca súčasnej kultúry
V našej kultúre však nejde len o fakt vývinového medzistupňa, ale aj o glorifikovanie adolescencie. Tá dnes vyznieva ako ideálny stav prežívania, ako vrchol životného cyklu a to aj preto, že dospelosť sa javí ako nefunkčná a svet dospelých je kriticky popisovaný ako svet zlyhávania, agresie, nervozity, nenaplnených ambícií a starostí. Tak, ako adolescenti vidia svet dospelých, nie je pre nich atraktívnym. Môžeme povedať, že súčasné kultúrne videnie takéhoto ľudského ideálu je v priamom rozpore so zámermi výchovy.
Sprevádzanie – kľúč k rozvoju
Preto sa postupne rozvinuli pedagogické hnutia a projekty, ktorých cieľom je vytvoriť, presnejšie povedané, znovuobjaviť výchovné nástroje, ktoré by viedli k akcelerácii zrenia a preberania zodpovednosti. K prijatiu vitálnej prosociálnej dospelosti. Cieľom je napomôcť zreteľnému ukončeniu jednej vývinovej etapy a vstupu do novej. V mnohých kultúrach sa to deje formou sprevádzania a časovo ohraničenej prípravy zakončenej špecifickým prechodovým iniciačným rituálom, ktorý má charakter výzvy a dobrodružstva. Rituál je znakom zmeny statusu, definitívneho konca obdobia detstva, prijatie dospelosti rešpektovanej ostatnými staršími a celou komunitou. Mnohokrát ide o krajnú (limitnú) životnú skúsenosť, ktorej absolvovaním sa potvrdia nadobudnuté charakterové črty nového dospelého. Niektoré prírodné kmene využívajú veľmi tvrdé a životu nebezpečné metódy. V našej spoločnosti pretrvávajú skôr formálne iniciačné rituály, ako napr. stužková či birmovka. Ich význam sa ale nivelizuje, či dokonca deštruuje, keď za prejav dospelosti sa na stužkovej chápe tolerovanie nadužívania alkoholu u študentov zo strany učiteľov a rodičov. Príprava na sviatosť birmovania sa zasa v praxi chápe viac ako vzdelávanie, než ako objavovanie dospelosti a prijatie komunitou dospelých kresťanov.
Príprava adolescentov by sa mala odohrávať v kruhu komunity, s výraznou úlohou sprevádzajúceho dospelého. Ako hovorí Laco Baranyai, pomoc dospelého sa stáva významnou, ak dokáže zaujať potrebné signifikantné roly: rolu vzoru, rolu dôverného priateľa, rolu rozprávača veľkých príbehov, rolu objaviteľa talentov a pod. Nemá to byť reaktívny kritik, ktorý je prítomný len v čase krízy ako otec, čo vybehne do detskej izby len vtedy, keď sa deti hádajú. Proaktívne by mal mladého človeka privádzať k stále zložitejším a náročnejším úlohám voči sebe ale aj spoločenstvu. Ak sa napr. pozrieme na súčasnú školu, vidíme ju ako typické reaktívne prostredie – učitelia doslova zápasia so žiakmi, aby tí robili to, čo je predpísané v školských osnovách. Málokedy a len veľmi schopný učiteľ dosiahne stav, ktorý Csikszentmihalyi nazýva „flow“, teda akési nadšené pohrúženie sa triedy do spoločnej činnosti, ktorá je práve tak náročná, aby nebola nudná a zároveň s nasadením síl môže byť prekonateľná. Častejšie takéto momenty zažívame v neformálnom prostredí, pretože sú okrem iného (voľby vhodných úloh, nápaditej metodiky a pod.) závislé aj na dlhodobom dôveryhodnom vzťahu typickom bezpodmienečným prijatím dieťaťa.
Hrebeňovka s piatakmi
Nejaký čas sa venujem chlapcom, teraz čerstvým piatakom základnej školy. Sledujem ich progres vo viacerých líniách. No dlhú cestu z detstva do dospelosti majú ešte len pred sebou („Ty sa o mňa staraj!“; „Práve teraz chcem toto, ostatné počká!“; „Som smädný / hladný / unavený, netuším, že nejaké potreby môžu mať aj ostatní…“).
Stanovačka spojená s prechodovkou bola pre nich ako hodiť neplavca do prudkej rieky. Išli sme trinásti, dvaja otcovia, môj 14-ročný syn a desať 10-11-ročných chlapcov. Plná poľná na chrbte, stany, jedlo, oblečenie, nože, baterky… Tri dni. Zliechov, výstup na Strážov, dolina Strážovského potoka, lezenie na skalách, Podskalie, prieskum Závadských jaskýň. Dobrodružný a namáhavý program vytváral priestor pre rôzne prejavy:
- Páči sa mi dobrodružstvo, ale naozaj nevládzem. Ruksak ma ťahá a mne sa už pod ním podlamujú nohy. Niekto ma súri, lebo som posledný a zdržujem, nahnevám sa a pridám. V tom sa mi zvrtnú oslabené nohy a ja sa kotúľam desať metrovou strminou dolu svahom pod chodníkom. Nič sa mi nestalo, vstanem a pokračujem, hrdý na tento pád. V tom momente akoby som nadobudol novú energiu.
- Páči sa mi dobrodružstvo, ale bojím sa. Snívam o tom, že vstúpim do neobjavenej jaskyne, len s chabým svetlom pár bateriek. Treba sa v nej plaziť, pretože priechody sú úzke. Je to na mňa priveľa. Spomeniem si, že mám alergiu na prach a radšej z jaskyne vycúvam. Príde mi to ľúto, na takéto dobrodružstvo som ešte nedorástol.
- Páči sa mi dobrodružstvo, ale prečo je treba starať sa o bývanie? Kto mi postaví stan, keď ja by som sa chcel teraz hrať v potoku? Dobre, s pomocou animátorov to nejako zvládnem. Ale v tom stane stále niečo lezie – kobylky, pavúky, muchy. Nemôžeme zaspať. S krátkymi prestávkami baterkami sledujeme sieťku vnútorného stanu a pohyb tej hávede do pol štvrtej ráno. Na ďalšiu noc sme takí unavení, že nám je akýkoľvek hmyz ukradnutý.
- Páči sa mi dobrodružstvo, ale to mám jesť konzervu s mäsom nakladaným vo fazuli? Čo mi to mamka nabalila? To nezjem, zostanem radšej pri suchom chlebe. Som smädný. Kto pôjde po vodu? Tomáš a Adam. Chlapci, mám vás rád. Nabudúce sa s vami podelím o cukríky. Čo ale môžem spraviť ja? Dobre, budem aspoň strážiť oheň, aby nezhasol.
- Páči sa mi dobrodružstvo, ale prečo nie je hneď po ruke, ako v Avangers? Prečo naň treba čakať a prejsť za ním toľko kilometrov?
Ale aj takéto:
- „Dobre, my dvaja ideme po vodu.“
- „M., ty si ma tuším naučil ďakovať!“
- „Bože, ďakujeme Ti za takú peknú hviezdnatú oblohu!“
- „Ten potok je skvelá kúpeľňa!“
Chápem sprevádzanie nie ako určovanie smeru, ale len ako jemné nabádanie a vytváranie prostredia, v ktorom si môže dozrievajúci chlapec / dievča na vlastnej skúsenosti a pozorovaním svojej skupiny uvedomiť hodnoty. Nie naraz a rýchlo, ako to chce od neho svet. Ale postupne, pomaly, trpezlivo, občas bolestivo. Ale s vedomím, že niekto je tu vždy pri mne.
Články v rubrike otcovstvo sú realizované v spolupráci s OZ Zaostri na rodinu a jeho projektom Otcovia a synovia (OTCaSY). Iniciatíva OTCaSY pomáha vytvárať komunity dospelých mužov, ktorých cieľom je iniciovať svojich synov.
Zdroj fotografie: www.pixabay.com
