Pri sobáši sa kňaz pýta snúbenca (a rovnakú otázku potom položí aj snúbenici): „Sľubujete pred všemohúcim Bohom, že jej budete verným manželom a že ju nikdy neopustíte, ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe, a že ju budete milovať a ctiť po všetky dni svojho života?“
Vernosť, neopustenie, milovanie, ctenie. Sú to štyri výrazy, štyri vyjadrenia jednej podstaty, ktorou je spoločenstvo. Výhradné zdieľanie seba samého s tým druhým. Ak by chýbal čo len jeden z týchto pilierov, spoločenstvo by bolo narušené, zdeformované, stratilo by svoju stabilitu.
Budem Ti verný a nikdy Ťa neopustím
Čo znamená byť verným manželom? Môžem neopustiť manželku a zároveň jej byť neverný? Áno, to je možné, ale naopak to možné nie je. Nemôžem ostať verný manželke a zároveň ju dobrovoľne opustiť. Čo je to teda tá manželská vernosť? Bežne používaná interpretácia sa zužuje na sexuálnu oblasť. Ak sa povie: „Bol jej neverný!“ Myslí sa tým, že mal pohlavný styk s inou ženou. A čo ak sa s tou inou ženou iba bozkáva? Bol tiež neverný? A čo ak sa s ňou iba rozprával o svojom hlbokom prežívaní, o ktorom sa rozpráva iba so svojou ženou, alebo ani s tou nie? A čo ak venoval podstatnú časť svojho času záľubám a nie svojej žene a rodine? A čo ak je len myšlienkami stále niekde inde, napríklad v práci? Kedy už ide o porušenie sľubu vernosti?
Kritériom by mohla byť podstata manželstva, čo je intímne spoločenstvo muža a ženy na úrovni tela, duše a ducha. Boh nás stvoril na svoj obraz a veríme, že muža a ženu stvoril, aby žili v manželstve. Takže aj manželstvo by malo byť určitým spôsobom obrazom Trojice, dokonalého spoločenstva, dokonalej lásky a vzájomného dávania sa. To, čo narúša intimitu manželského spoločenstva, je porušením manželského sľubu vernosti.
Znamená to, že mám svojej manželke venovať 100 % svojho času a pozornosti? Nie. Manželstvo nie je izolovaný ostrov. Manželia musia a majú žiť v interakcii s inými ľuďmi, musia pracovať, majú sa venovať svojim koníčkom a podobne, ale do tej miery, do akej to napomáha rozvoju ich manželstva.
Napríklad manžel, ktorý si občas oddýchne s kamarátmi pri pive sa môže zrelaxovaný s novou energiou venovať svojej manželke a rodine. Na druhej strane, manžel neustále vysedávajúci s kamarátmi pri pive veľkou oporou pre manželku a rodinu nebude. Tá istá vec v inej miere môže byť pre manželstvo prospešná alebo škodlivá. Mieru, do akej je pre manželstvo daná vec prínosom a kedy začína byť pre manželstvo záťažou, vedia spolu hľadať a nachádzať jedine samotní manželia. A rôzne dvojice môžu dôjsť k rôznym záverom.
Bezpochyby ide o zložité hľadanie kompromisu medzi dvomi odlišnými pohľadmi manželov, ktoré je tým ťažšie, čím každý z manželov hľadá viac uspokojenie svojich potrieb ako spôsob, ako by mohol byť darom pre toho druhého. Byť darom väčšinou niečo stojí a často až bolí, ale práve sebadarovaním človek, paradoxne, nachádza samého seba a nakoniec ostáva naplnený (ak chcete spokojný alebo šťastný).
Neopustím Ťa ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe
Kto je vlastne môj manžel, manželka? Koho som si zobral? Sympatického, milého človeka, s ktorým som si rozumel a chcel som s ním stráviť zvyšok svojho života. Takémuto človeku som sľúbil, okrem toho, že mu budem verným, aj to, že ho neopustím a že ho budem milovať a ctiť. A prečo som mu to sľúbil? Ideálne preto, lebo som ho miloval. A prečo som ho miloval? Obávam sa, že kto pozná odpoveď na túto otázku, toho láska je nedokonalá a hlavne nestabilná a dodržať pre neho manželský sľub bude za určitých okolností takmer nemožné.
Ak milujem svojho manželského partnera preto, že je napríklad pekný, čo bude s mojou láskou, keď zostarne alebo ochorie a jeho krása sa pominie alebo, nedajbože, bude zmrzačený? A ak ho milujem, lebo je inteligentný alebo preto, že si spolu rozumieme, čo bude s mojou láskou, ak ostane dementný? Opustím ho? Nájdem si iného? Alebo zostanem s ním iba zo súcitu alebo zo strachu, aby ma susedia neohovorili?
Milovať a ctiť do konca života
Ak niekoho skutočne milujem, tak ho milujem ako osobu, ktorá zahŕňa jeho telo, dušu a ducha. Ak by aj jeho telo alebo duša (psychika) bola porušená, jeho duch ostáva, ide stále o toho istého človeka, akokoľvek veľké je narušenie tela alebo duše. Definitívny koniec osoby v tomto ponímaní nastáva smrťou, kedy z človeka ostáva už „len“ duch čakajúci na vzkriesenie, a teda obnovu svojej vlastnej ľudskej osoby. Manželský sľub nás viaže do konca pozemského života. Ako to bude v nebi, to vie len Boh a nám naznačil, že pri vzkriesení sa ľudia neženia, ani nevydávajú… (Mt 22,30).
Ak mám skutočne milujúceho manželského partnera, mám istotu, že čokoľvek v živote sa mi stane, ak bude žiť a bude môcť, bude so mnou. V takejto láske je niečo božské práve preto, že takto dokonale bezpodmienečne sa miluje navzájom Trojica a takouto láskou Boh ako Trojica miluje aj nás ľudí. Ak sa snažíme o takúto lásku, už teraz máme účasť na láske Trojice, zjednocujeme sa s Bohom a pripravujeme sa na naše vytúžené úplné zjednotenie sa s Ním vo večnosti.
Sviatosti sú znakmi a prostriedkami, ktorými sa viera vyjadruje a upevňuje, vzdáva sa kult Bohu a uskutočňuje sa posväcovanie ľudí (porov. KKP, kán. 840). Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena ustanovujú medzi sebou spoločenstvo celého života, Kristus povýšil na hodnosť sviatosti (porov. KKP, kán 1055, § 1). Dovolím si povedať, že manželská zmluva vyjadrená manželským sľubom je sviatosťou počas celej doby jej platnosti, nie len v momente jej uzatvorenia, a preto manželský život v súlade s manželským sľubom je neustále prežívanou sviatosťou, a teda neustálym vyjadrením a upevňovaním viery, uctievaním Boha a vlastným posväcovaním, inak povedané, neustálym spojením s Bohom. Čím autentickejšie a hlbšie tento sľub žijeme, tým viac sa približujeme jeden k druhému a spoločne k Bohu.
foto: pixabay.com
