Okrem klasického polmaratónu majú za sebou aj 31-ročný maratón manželstva. Veľmi silno si uvedomujú prítomnosť Boha v ich vzťahu – a napriek nedávnej kríze sú vďační za to, že ich láska je silnejšia ako na začiatku. Mario (53) a Zuzana (55) Vondryskovci z Ivanky pri Dunaji.
Vyzeráte mlado, no máte už syna mladoženáča. Keď sa obzriete späť, aký rozdiel vidíte medzi sebou a ním v čase vstupu do manželstva?
Syn vstupoval do manželstva o niečo zrelší ako my. Adam išiel po maturite najprv do rehole, bol tam 7 rokov, až potom mal známosť a sobáš. My sme sa brali mladší, týždeň po promóciách. Aj doba sa zmenila – keď sme sa brali my, sobáše boli bežný spôsob začatia spolužitia muža a ženy; dnes mladí mnohokrát nemajú odvahu vstúpiť do záväzku na celý život. Vážime si preto synovo rozhodnutie.
Prečo ste sa napríklad vy dvaja rozhodli vziať? Mali ste nejaké vysoké sväté ambície s manželstvom?
M: Nie, nemali sme žiadne sväté ambície. My dvaja sme sa rozhodli vziať preto, lebo sme sa mali radi, počas chodenia sme sa dobre spoznali a náš vzťah sme chceli mať spečatený pred Bohom.
Z: Pamätám si, že som si určila kritériá pre výber môjho budúceho manžela – nefajčiar, športovec, no predovšetkým, aby bol veriaci. A takého mi Boh našiel v kartotéke.
Vnímali ste sviatostný trojuholník manželstva ja – ty – Boh? Ak áno, v čom?
Tento trojuholník sme si začali uvedomovať až neskôr. Obaja pochádzame z rodín, kde sa žila tradičná viera. Každú nedeľu a sviatok sme chodili do kostola a dvakrát do roka na spoveď. Veľkým medzníkom nášho manželstva bol jubilejný rok 2000, ktorý zmenil naše životy. Vtedy sme na duchovných cvičeniach Oáza nového života osobne prijali Ježiša za Pána a Spasiteľa a odovzdali sme mu všetky oblasti nášho života. Dali sme Bohu sľub, že už nebudeme používať antikoncepciu. Naplno sme si začali uvedomovať, že on riadi naše životy. Vie o všetkom, čo prežívame a ak aj príde do nášho života ťažká skúška, on o nej vie a bude stáť pri nás, aby sme ju zvládli. A také skúšky aj prišli. Máme v nebi dvoch anjelikov.
Musela som si „vyzliecť nohavice“ a odovzdať vedenie rodiny Mariovi
Každý pár má svoje predsavzatia, čo bude a nebude robiť, čo je pre nich dôležité. Ako je to u vás? Čo ostalo a platí… čo pribudlo zo skúsenosti?
Z: Pochádzam z rodiny, kde, ako sa hovorí, mama nosila nohavice. Až po niekoľkých rokoch manželstva som si uvedomila, že hlavou rodiny je muž. Často som si musela túto vec pripomínať, nanovo si ju uvedomovať a riadiť sa podľa nej. Inak nemáme v rodine nejako výrazne podelené veci. Ja nemám problém opraviť aj pokazené dvere či natrieť plot. Maria zas povzbudzujem k vareniu.
Hovorí sa, že po siedmom roku manželstva príde kríza. Bola?
M: Nie, nebola. Ťažšie obdobie sme si ale prežívali nedávno.
Z: Ako asi každé manželstvo, zažívame niekedy aj krízu. Dôležité je nezostávať v nej dlho. Voľakedy pred naším obrátením si pamätám, ako som sa chcela s Mariom pohádať, tak poriadne mu všetko nakričať. Ale on svojím pokojom mi to neumožnil. Vôbec nereagoval na moje výpady a bol ticho. A toto ma ešte viac nahnevalo. Po našom obrátení nastala zmena v mojom postoji. Aj keď bola príležitosť mu niečo vytknúť, radšej som to udržala v sebe. Už som veci videla inak. Uvedomila som si, že sme dvaja jedno. Ak budem na neho útočiť a vytýkať mu veci, pôjdem vlastne sama proti sebe. Najťažšie obdobie nášho manželstva sme mali možno pred 2 rokmi. Mariovi sa zhoršili depresie a s tým súvisel aj vzťah medzi nami. Domácnosť bola skoro celá na mojich pleciach. Vtedy som si uvedomila, ako je ľahké odísť z boja, rozviesť sa. Vôbec som sa nečudovala manželským párom, ktoré sa rozviedli. Lebo dôvod sa vždy nejaký nájde. Ale aj v tých veľmi ťažkých chvíľach som cítila oporu v Bohu. On mi vždy dodal strácajúcu sa silu.
V posledných rokoch sa veľa hovorí o svätých manželských pároch… Máte vy nejaký ten svoj „patronátny“ manželský svätý pár?
M: Veru nie, žiadny taký pár nemáme. Mne sa však páči príbeh môjho patróna, svätého Mariusa, ktorý v 3. storočí slúžil ako lekár prenasledovaným kresťanom v Ríme vedno so svojou manželkou a tiež spoločne pre neho zomreli ako mučeníci.
Manželstvo je cesta k svätosti. Ako ste na tom s tou cestou vy?
M: Pred rokmi sme dostali tú milosť, že k Bohu sme prišli v tom istom čase. Zuzka je ale duchovnejšia ako ja.
Z: Ideálne je, keď muž a žena rastú rovnakým tempom. Žiaľ, za posledné roky sa to u nás v tomto smere zmenilo. Mario má inak nastavené priority, ale podľa mňa to súvisí aj s mužským prechodom, napríklad v piatok ide radšej do fitka ako na svätú omšu. Bola by som tiež rada, keby sme išli spolu na nejaké duchovné cvičenia. Skoro sa nám to už podarilo, ale covid nám to prekazil. Pri covide sme nanovo prežili vďačnosť Bohu za nádherný veľký dom, v ktorom má každý, ak potrebuje, priestor len pre seba alebo trávime čas spolu. Najviac si ceníme spoločný obed aj cez pracovné dni. Deti sa viac ako inokedy zapájajú do varenia a pečenia. Máme viac času na seba, rozhovory s deťmi. Oprášili sme niektoré spoločenské hry.
Naša modlitba za deti robí u nás zázraky
Postoj aj veriacich ľudí k veľkej rodine nie je vždy práve príjemný, no na niektoré hlášky sa dá pozerať s vtipom a nadhľadom. Máte aj vy také?
Veľkú rodinu berieme ako dar. Okolie reagovalo nie vždy pozitívne. Najťažšie sme niesli kritický postoj a výčitky od najbližších. Ale poznáme veľa viacdetných rodín, ktoré zakúsili podobné reakcie.Raz večer sme si chceli pozrieť telku, ale bolo tam len zrnenie, nejaká porucha. Takže bol náhradný program a počali sme piate dieťa. Keď ma potom stretol známy, už som bola asi v 7. mesiaci, jeho reakcia bola: „Čo vy doma nemáte televízor?“ Tak to sa vtedy ozaj trafil!
Posledná dcérka k vám prišla v čase, kedy už ženy riešia odchod plodnosti. Aké to bolo?
M: Pre mňa to bola iba radosť. Celú ťarchu tehotenstva niesla Zuzka. Sme veľmi šťastní, že máme aj túto dcérku, je pre nás potešením, tak ako aj ostatné deti.
Z: To bola taká ťažká skúška. Keď sa blížilo 20. výročie nášho sobáša, tak sme si povedali, že konečne pôjdeme len my dvaja bez detí na dovolenku. SkyEurope ponúkal letenky na nasledovný rok za veľmi výhodné ceny. Mario ma na jeseň oslovil, nech vyberiem termín na leto (kvôli cyklu). Povedala som mu, že to je ďaleko, že to sa nedá vypočítať, nech vezme termín presne v období výročia našej svadby. Ako sa blížil termín dovolenky, vyzeralo to, že na Sicíliu pôjdeme rovno v čase mojej ovulácie. Asi mesiac pred naším odletom začali mať aerolinky finančné problémy. Tak som si povedala, že buď ony skrachujú a my sme „za vodou“, alebo tam poletíme a bude nás o jedného viac. Nakoniec sme leteli a ja som mala poriadnu guču v žalúdku. Nebolo mi všetko jedno, lebo po 9 rokoch rodičovskej dovolenky s 3 deťmi som sa už aj tešila do práce. Tieto moje obavy a zmiešané pocity som odovzdala Panne Márii a Pátrovi Piovi, ktorý je v Taliansku veľmi uctievaný. Z našej dovolenky sme si priniesli domov Terezku, ktorá zbožňuje špagety, olivy a paradajky.
Najťažšou úlohou pre rodičov je udržať spoločenstvo rodiny v čase, keď deti prichádzajú do puberty a dospelosti. Čo zaberá u vás?
Večerná rodinná modlitba. V sobotu večer si robíme „seder“ – spoločnú slávnostnú studenú večeru, na ktorú sa deti vždy tešia. Tiež sa nám veľmi osvedčila modlitba – Litánie k Duchu Svätému. Modlíme sa ich už asi 6 rokov. Vždy 6 mesiacov každý deň za jedno naše dieťa, za jeho konkrétne potreby a problémy. Je tam prísľub vypočutých modlitieb. Jedno z detí ťažko zvládalo školu, bola mu ľahostajná. Darmo sme sa snažili my, keď on nejavil záujem. Pod vplyvom tejto polročnej modlitby sa začali diať zázraky. Začal sa sám od seba učiť, dokonca večer chodil ku nám do spálne, aby sme mu niečo vysvetlili. Výrazne si zlepšil prospech a dostal sa na bilingválnu strednú školu. Rád sa učí nové veci.
Rovnako ako vychádzajú manželia so svojou láskou do sveta, majú byť otvorené aj dvere k nim domov… Sú?
Náš dom je otvorený pre každého. Niekoľkokrát sme prichýlili doslova aj pocestných. Už sme tu mali ubytovaných aj 17 pútnikov z Ukrajiny, ktorí išli do Ríma na blahorečenie Jána Pavla II. Taktiež sme hostili 19 legionárov – Adamových spolubratov z Ríma. Boh nám dal nádherný dom s veľkou obývačkou, v ktorej sa často zíde spoločenstvo rodín a chváli Pána.
Vy ako pár máte aj svoje špecifikum: ste športovci. Ako sa to všetko dá zvládnuť popri veľkej rodine a službe vo farnosti?
Áno, radi športujeme – beháme a chodíme do fitka. Teraz kvôli covidu väčšinou beháme, ale Mario doma aj cvičí. Chodíme spolu aj na bežecké preteky – polmaratón. Pri behu si človek výborne vyčistí hlavu. Šport nám pomáha prekonávať náročné dni v práci či bežnom živote… Ako sa hovorí, keď nestíhaš, ešte si niečo pridaj. K športu sme vždy viedli aj naše deti. Traja z nich sú aktívni športovci.
Manželstvo, a ešte k tomu sviatostné, nemá v očiach ľudí nejaké slávne renomé… Viete mu ho vylepšiť a tým zdvihnúť PR aj jeho Vynálezcovi?
Z: Boh je skutočne prítomný v našom manželstve. Nedávno sme oslávili 30 rokov nášho manželstva. Uvedomila som si, že je úžasné žiť takto spolu. Všetko to, čím sme si spolu prešli, dobré aj zlé, nás pevne spája a naša láska je silnejšia ako bola na začiatku. Sme ako strom, ktorého korene sajú vodu z hĺbky zeme. Tá hĺbka, tá podstata bytia je On. Keď prežívame krízu, predstavujem si, že kríž – prítomnosť Boha v našom manželstve – ukážem diablovi a on odíde. Lebo na nás si trúfa, ale na Neho už nie.
