Cirkev neodvrhla tých, ktorých manželský vzťah stroskotal, hovorí v rozhovore pre ZaStolom.sk jezuita a vysokoškolský profesor Ladislav Csontos.
Neomrzela vás pastorácia rozvedených ani po desiatich rokoch, čo sa už jej venujete?
Problém rozvedených nie je ani spred desiatich rokov, ani z tohto roku. Tento problém je tu dlhodobo. Pretože je to dlhodobý problém, musí sa mu venovať človek trpezlivý, ktorý sa nedá znechutiť prvým neúspechom. Po tých viac ako desiatich rokoch necítim znechutenie, skôr cítim nádeje a povzbudenia. Je to práca správnym smerom a z nej vyplývajú ďalšie aspekty, ktoré je potrebné rozvinúť. Títo ľudia, ktorých manželstvo stroskotalo, prežívajú traumy a v týchto traumách im treba pomáhať. To sa malo robiť už dávno. Ale minulosť už zmeniť nemôžeme. Do budúcnosti nemôžeme predpokladať, že dôjde k rapídnemu poklesu tohto fenoménu. Dôjde asi ešte k nárastu kohabitácií, čo bude ďalšia výzva, ktorou by bolo potrebné sa zaoberať. Plánujeme začať projekt Pro Family a verím, že sa nám naň podarí získať aj finančné prostriedky. Tento vedecký projekt sa chce zamerať na podporu rodiny nielen usporiadanej, ale aj rodiny vo všetkých zložitých zákrutách života, v ktorých je možné niekedy vo veľkej rýchlosti aj havarovať nevediac o úskaliach, ťažkostiach, čo všetko človeka môže ešte postihnúť.
Kňaz sa nemá nechať znechutiť prvým neúspechom. Kedy pastoráciu hodnotíte ako úspešnú či neúspešnú?
Projekt považujem za úspešný vtedy, keď aspoň niekto po určitom čase nájde pokoj duše. Toľko v praktickej rovine. V teoretickej rovine považujem za úspech to, keď o túto problematiku prejavia záujem aj iní. Z tohto aspektu naše práce boli úspešné. Ak by sme úspech chceli merať kvantitou, tam by sme ho mohli nazvať neúspechom. Je to vec nazerania. V začiatkoch ťažko očakávať nejaké vysoké čísla. Úspech je skôr v tom, že sa darí rozuzliť mnohé životné situácie. Tým sa objavujú isté typové riešenia. Sú isté typy stroskotaní, ktoré môžu viesť k istému typu pomoci – pastoračnej starostlivosti.
Ako to myslíte?
Sú určité typy stroskotaní, ktoré poukazujú na príčiny a tie zase ukazujú na medzery v príprave na sviatosť manželstva. Roztvárajú sa otázky, ktorých riešenie nie je jednoduché. Je nemožné dosiahnuť stav, že nebudú rozvody či manželské konflikty. Som už dosť starý na to, aby som podľahol takýmto veľkolepým riešeniam. Riešenia sú len čiastočné a riešia len isté typové situácie.
Ktoré sú to?
Za typovú situáciu považujem to, že ľudia, ktorí vstupujú do sviatostného manželstva, si neuvedomujú, čo to vôbec sviatostné manželstvo je. Že je to väzba k Bohu. Zmluva, ktorú uzatvárajú pri sobáši, má troch partnerov – nie iba snúbenca a snúbenicu, ale samého Boha, ktorý vstupuje ako garant tohto vzťahu a budúci manželia ho pozývajú medzi seba, aby prežívali túto väzbu k Bohu. To je znamením Božej prítomnosti: všetko, čo budú prežívať, lásku, vzájomnú pomoc, intímny život – to je súčasť ich vzájomného posvätenia. Ako sa posilňujeme Eucharistiou, tak manželia sa posilňujú manželskou láskou. Je to cesta k spáse. Dostatočne sa neuvedomuje, do akého vzťahu manželia vstupujú – je to osobitý vzťah ukotvený v samotnom Bohu.
Sú aj iné typové situácie?
Napríklad druhým typom je, že ľudia sa dostatočne nepoznajú, priveľmi skoro začali žiť intímne namiesto toho, aby si vyrozprávali celý život. Keď sexuálny život prestane byť atraktívny, zrazu zisťujú, že sú iní, že sa nepoznajú. Je to veľmi vážny dôsledok toho, že sa mnohí dajú strhnúť bulvárom propagujúcim skorý intímny život a predmanželskú sexualitu. Vraj aby ich manželstvo neprekvapilo. Ukazuje sa to ako prekážka, aby si dobre rozumeli, pretože sa nespoznajú. Spoznať sa dá len v dialógu a len vtedy, keď zažijú aj isté krízové situácie a ukážu sa ich reakcie počas krízy.
Máte aj iný príklad?
Iným rozšíreným typom sú neprimerane vysoké očakávania od manželského partnera. Očakávajú samú eufóriu, iba povznesené city. V manželstve sa zrazu ukáže, že v spoločnom živote tá atraktívna manželka je aj unavená, chce mať chvíľu pokoj – a ten manžel nechápe, že ona môže byť aj unavená a že nie je v pohode. Veď predtým vždy bola v pohode! Nie je to realistický pohľad – do života prichádza šťastie i nešťastie, zdravie i choroba, pády i povstania. Opravdivá láska všetko znáša a všetko vydrží. V krízových situáciách sa ukáže, či láska je opravdivá. Ak očakávania boli prehnané – ak očakávali nebo na zemi a že všetko bude v pohode – tak sú sklamaní. Zrazu hľadajú iný vzťah, kde by sa tieto prehnané očakávania mohli splniť. Ale tie sa nikdy nemôžu splniť, pretože život je aj radosť, aj smútok.
Ako je to s náboženským životom v rodine?
Nuž, ďalšou typológiou je aj absencia viery, chýbajúci náboženský život. Všetko je dôležitejšie ako viera. Dôležité je mať zariadený byt, auto, ale manželia zabudnú na to, že spoločná práca i spoločne nadobudnuté – aj hmotné – dobrá ľudí spájajú. V živote je dôležité, aby manželia mali spoločné životné hodnoty a ideály. Ľudovo povedané, aby ťahali za jeden povraz, aby hľadeli tým istým smerom, čomu napomáha spoločná modlitba už počas známosti a ešte viac v manželstve.
Ako vplývajú deti na manželstvo?
Keď sa narodí dieťa, celá sústredenosť matky sa obráti naň. Dieťatko si vyžaduje veľkú starostlivosť, ale v hierarchii vzťahov lásky u veriacich manželov má byť na prvom mieste Boh. A potom pre manželku manžel a pre manžela jeho manželka. Lebo oni vo vzájomnej láske sú plodní a dieťa majú vychovávať vo vzájomnej láske, a nie v tom, že jeden druhého zanedbajú. Je náročné, že najmä manželka musí rozdeliť svoju lásku medzi manžela a dieťa. Obaja si to musia uvedomiť – aj to, že opustili svojich rodičov. V hierarchii vzťahov sa ich rodičia dostali až na miesto za ich deťmi. V katolíckom manželstve manželia opúšťajú svojich rodičov a prilipnú k svojmu manželskému partnerovi. Nie je dobré, keď rodičia zasahujú do manželského vzťahu.
Jednou z typológií je nepripravenosť na manželstvo. Predmanželské náuky pri najlepšej vôli sú možno krátke, často len formálne. Dá sa to zlepšiť?
Cirkev je communio. A farnosť by mala byť communio par excellence – mala by byť živým spoločenstvom nielen v metafyzickej, ale aj psychologickej rovine. Spoločenstvo je tvorené hustým tkanivom medziľudských vzťahov. Čím je sieť vzťahov hustejšia, tým je človek sociálne bezpečnejší. Ak máme mladých, ktorí žijú v kresťanských spoločenstvách, ktoré majú svoj pravidelný rytmus a duchovnú formáciu, ktoré majú svoju angažovanosť, tak títo mladí majú reálne predstavy o manželstve. Títo mladí ľudia, ktorí sa angažujú v spoločenstve a tie farnosti, ktoré sa pretvorili na spoločenstvo spoločenstiev, sú dobrou prípravou na manželstvo, hoci ani to nie je zázračný liek. Veľký príklad vidia mladí na svojich rodičoch: ako žijú, ako komunikujú, ako riešia problémy, ako každodenne uplatňujú svoju manželskú lásku. To sú ich archetypy, podľa ktorých si vyberajú životných partnerov. Deti si rodičov nezmenia. To dobré spoločenstvo – hustá sieť vzťahov – vie pomôcť aj rozvedeným znova nájsť pokoj v duši. Lebo to je najdôležitejšie, aby hľadali život s Bohom. Cirkev je communio – Cirkev nemôže byť pre tretie tisícročie len cirkvou, ktorá vysluhuje sviatosti. To je málo. Všetky sviatosti, najmä krst, birmovka a Eucharistia, sú sviatosťami iniciácie, ktoré vovádzajú do náboženského života, do života kresťanského spoločenstva. A to spoločenstvo musí byť budované vzájomnými vzťahmi. To kňaz sám nedokáže a musí sa otvoriť pomoci laikov.
V čom spočíva pastorácia rozvedených?
Istým spôsobom je to špeciálna pastorácia. Každý rozvod je trauma. A tá trauma sa podobá traume smrti. Keď niekto v rodine zomrie, túto traumu musia spracovať tí najbližší. A ten, kto bol opustený a chce žiť v Cirkvi, prežíva túto traumu. Na to, aby traumu mohol spracovať, potrebuje pomoc osôb a komunity – kde sa môžu vyvravieť, vyliať zo seba bolesť. Potrebuje komunitu, ktorá ho prijme. Potrebuje čas. Potrebuje nové ohlasovanie viery v dobrotivého a milosrdného Boha. Potrebuje odhaliť prostriedky pre rast vo viere, akými sú Sväté písmo, modlitba, skutky telesného a duchovného milosrdenstva, účasť na charitatívnych dielach farnosti.
Sú cirkevné spoločenstvá pripravené na akceptáciu rozvedených?
Chýba nám, aby sme sa vzájomne poznali a pomáhali si. Treba prekonať anonymitu práve spoločenstvom. Treba byť aj milosrdný – keď niekto havaruje, treba mu pomôcť. Nesmieme odtiahnuť ruku a nechať ho tak. Cirkev rozvedených neodvrhla. A Ježiš ich miluje. Chýba nám kerygma – ohlasovanie, že Kristus miluje každého človeka a za každého jedného zomrel: aj za stroskotancov v manželstve. Rozvedení nie sú vylúčení z Božej lásky. Niet takého hriešnika, ktorý by bol vylúčený z lásky Ježiša Krista. Toto posolstvo potrebuje súčasný svet. Verím, že znova sa nájde kvas evanjelia. Zlyhania sa dajú riešiť trpezlivou terapiou.
Keby ste mali zázračný prútik a mohli vyriešiť všetky manželské problémy, ako by ste to urobili?
Sklamem vás – neverím na zázračné prútiky (smiech). Táto otázka nemá riešenie s veľkým „R“. Tak, ako nemá riešenie naša ľudská slabosť. Riešenie vidím vo vnútri Cirkvi, predovšetkým v nás kňazoch, aby sme boli milosrdní a láskaví aj voči tým, ktorí stroskotali vo svojom manželstve. Aby sme boli milosrdní voči všetkým – a aj voči stroskotancom. Prial by som si, aby sme sa vedeli poučiť z našich chýb. Aby sme len nekonštatovali, koľko manželstiev sa rozvádza. Aby sme prijali diel vlastnej zodpovednosti. Matke Tereze hovorili, či si azda myslí, že zmení celý svet. Ona si to nemyslela a nemyslím si to ani ja. Je možné priniesť kvapôčku dobra. Keď nás bude sto, bude to sto kvapôčiek. Keď tisíc, tak tisíc. Potrebujeme vnášať dobro do tohto sveta. To je liek, ktorý Svätý Otec František ponúka vo svojom pontifikáte. Boh sa neunavuje odpúšťaním. My sa nemáme unaviť konaním dobra. Nikto z nás. Aj vtedy, keď sme slabí a krehkí, konajme dobro. Z toho vyrastie veľká rieka, o ktorej prorok vraví, že ju videl vytekať spod pravej strany prahu chrámu. Napokon to bola rieka, ktorá sa nedala prebrodiť, ale bolo treba plávať. Pán Boh takúto rieku dobroty určite posiela na svet. Pridajme do nej aj my aspoň kvapôčku.
