Homosexuál Erik: Zatvárame oči pred pravdou

Erik (33) je veselý, sympatický a distingvovaný muž, ktorý miluje život, prírodu, svoju prácu a šport. Je katolíkom s homosexuálnymi sklonmi. Pozval nás do svojho súkromia, ktoré čiastočne odhaľuje, ako on sám tvrdí: „…pre dobrú vec.“ V rozhovore sa dozvieme o jeho pohľade na vznik homosexuality, o rodine a začiatkoch jeho cesty.

Vo vedeckej komunite i v spoločnosti prevláda názor, že homosexualita je podmienená genetickými alebo hormonálnymi zmenami počas vnútromaternicového vývinu dieťaťa, pretože keby bola získaná, mala by sa dať aj odstrániť, a to sa väčšinou nepodarí. Aký je tvoj názor?
V prvom rade som o homosexualite dlho nerozmýšľal ako o niečom, čo má príčinu, ktorú je možné zistiť obzretím sa do osobnej minulosti. Aj ja som sa pokúšal veriť genetikom a biológom, keďže osobne som do svojich génov a do maminých hormónov nevidel (smiech). Veci sa zmenili, keď sa zvýšil môj záujem o psychológiu, a odvtedy sú pre mňa názory väčšiny odborníkov irelevantné (homosexualita je totiž nielen vedecká, ale aj sociálno-politická záležitosť). Psychológia a čiastočne psychiatria nie sú dokonale exaktné vedy, a každý odborník vkladá do svojich prác kus svojho osobného presvedčenia. Výskumník si môže zvoliť takých respondentov (za účasť na výskume sa často finančne odmeňuje) a položiť tak otázku, aby vo výsledku dosiahol to, čo chce prezentovať svetu. Exaktnejšie vedy doposiaľ o homosexualite nič nepotvrdili ani nevyvrátili. Faktom je, že keď si čítam štúdie niektorých svetoznámych terapeutov, mám pocit, že študujem vlastný životopis. Je to silné, autentické a týka sa ma to, kým názory na genetické či biologické príčiny sú jasné špekulácie.
Nezameriavajme sa na homosexualitu, ale na dušu homosexuála. Začneme premýšľať nad tým, čo ako dieťa prijímal (všímal si, zažíval) v rodine, možno už aj mesiace pred narodením. Je to o vzťahovom trojuholníku: mama – otec – dieťa a o tom, akou osobnosťou má dieťa čiastočne geneticky predurčené sa stať (akým spôsobom sa ho bude dotýkať pôsobenie rodičov, súrodencov, kolektívov, sklamanie sa v opačnom pohlaví, zneužitie atď.) Genetika, epigenetika, hormonálne vplyvy sú pomerne ľahko prijateľnou odpoveďou, ktorá mnohým zapchá ústa, pretože polovica laikov tomu nerozumie a druhá polovica tým zatvára dvere ďalším možnostiam, z ktorých môžu vyplynúť desivé snahy znovu sa pokúšať liečiť homosexualitu. Avšak ani to nezaberá – máme viac homosexuálov, ktorí nedokážu nájsť zmysel a naplnenie svojho života, ako ich bolo kedykoľvek predtým.
Psychosexuálne „vznikáme“ počas života, máme k tomu geneticky dané len biologické predispozície a genetický základ psychických javov (analógiou je prázdny batôžtek pri narodení, ktorý sa intenzívne plní najmä prvé desaťročie života). Ako aj pri ďalších typoch psychosexuálnej inakosti, ani pri homosexualite nie je možná zmena čarovným prútikom, liekom, po pár rozhovoroch s odborníkom či modlitbe exorcistu nad dotknutou osobou.

Prezradíš nám, na čo si ty spomínaš zo svojho detstva?
Počas môjho útleho detstva sa v maminom živote stali veci, pre ktoré si ma k sebe silno pripútala, a ja som to ako dieťa vnímal normálne; dožadoval sa jej pozornosti ešte viac. Pomohli mi k tomu môj temperament, nešikovnosť, chorľavosť a to, že otec mi bol cudzí. Mama bola takisto veľmi vnútorne spätá so svojou mamou, ktorá bývala s nami a ktorá umrela, keď som mal sotva dva roky. Ja som sa stal jej najväčším útočiskom. Boli sme spolu stále, pretože bola ženou v domácnosti. Ďalším dôvodom môjho nezdravého vzťahu s mamou boli vážne manželské nezhody rodičov. Ako deti (mám jednu sestru) sme boli chtiac-nechtiac rozhodcami v ich hádkach, museli sme počúvať ponižujúce hádky, zhadzovania otcovej autority a vnímať jeho neschopnosť urobiť pre rodinu aj čosi viac, ako priniesť domov zarobené peniaze. Dodnes neviem, či skôr mama nedovolila otcovi realizovať sa, bránila sa dôverovať mu kvôli strachu, že ak mu dá viac slobody, on to zneužije a bude ju týrať, ako týral mamu jej otec, alebo sa môj otec naozaj nikdy nemal stať otcom (ako manžel bol spočiatku vraj veľmi pozorný, ale potom sa cítil atakovaný všetkými členmi rodiny, do ktorej sa priženil, a zrejme rezignoval). Otec bol pre mňa nedostupný nie pre svoju prílišnú nadradenosť či nedostatok času, ale pre svoj strach, povahu, nevýraznú osobnosť, zaťatosť a možno i naivitu (žil v presvedčení, že každý otec, ktorý dieťa nebije a nosí domov peniaze, je dobrý otec a bohato to stačí). Mama bola zasa moje všetko a cez ňu som sa identifikoval. Typické mužské aktivity a sebaistota mi boli cudzie (mame sa to nepáčilo), hoci som nikdy nechcel byť ženou a netúžil som ani po typicky ženskom povolaní. Obaja rodičia boli poznačení vlastnými rodinami, komplikovanými vzťahmi v rodine a otcami alkoholikmi. Pri niektorých mojich kamarátoch boli naviazanie sa na mamu, iné prešľapy mamy a zlyhanie otca menej citeľné, a pri iných zasa výraznejšie, ako to bolo v mojom prípade.

Ako si prijal svoju homosexualitu a ako ju prijali tvoji blízki?
Mal som zábrany pripustiť si inú orientáciu, dlho som sa s inými chlapcami iba porovnával a závidel som im. Nevnímali ma totiž ako niekoho, s kým by chceli tráviť čas. Ani neviem, kedy to vzhliadanie na silných, sebaistých, niekedy pre mňa drsných a nedostupných mužov prešlo do erotickej príťažlivosti. Určite mi k tomu pomohol internet, keďže reálne som s chlapom nemal žiadnu erotickú skúsenosť, iba príjemné pocity a túžbu byť so svojím idolom, a to nielen intímne (túžil som, aby si ma všimol, aby ma akceptoval, aby sme spolu zdieľali, aby ma učil atď.). Seba som nepovažoval za vzor chlapa, skôr za jeho slabý odvar.
Moji rodiča boli a sú komplikovaní, ale svojím spôsobom mi vždy prejavovali lásku a dávali mi všetko, čo som potreboval. Nebol dôvod mať pocit, že by oni boli zodpovední za moju homosexualitu – veď u nás bola sexualita tabu. Mame a sestre som sa s homosexualitou zdôveril až na vysokej škole. Otec o tom doteraz nevie. Sestra to prijala tak, ako by som jej bol povedal, že zajtra cestujem do Prahy (smiech). Mama bola plná predsudkov a vôbec nepoznala homosexualitu. Až po rokoch od môjho priznania sa to zlepšilo. Dnes sa na ňu díva ako na istý druh choroby, ktorý nie je možné liečiť. Paradoxné je, že hoci sme si boli s mamou vždy blízki, v mnohých mojich životných dilemách a situáciách nemám jej pochopenie ani podporu (prípadne si ich musím vydobyť). Jednoducho sa s rodičmi nemôžem rozprávať o všetkom, čo ma trápi, ale na druhej strane si uvedomujem aj ich pokroky vo vnútornom a duchovnom raste a nesúdim ich. Samozrejme, niekedy som sníval o tom, aké by to bolo mať úplne iných rodičov a zdravé vzťahy v rodine. Najmä vtedy, keď som videl, aké rozhovory vedú so svojimi deťmi iní rodičia, že v týchto rodinách sú deti vedené k autentickému vyjadrovaniu pocitov a nemusia sa báť totálneho „zotretia“ či odsúdenia.

Predsa len, skutočne nič nevyčítaš svojim rodičom? Nebadáš pri nich tendencie meniť ťa?
Keď som si uvedomil, že majú na mojom stave nemalý podiel, bolo mi ťažko, ale ešte ťažšie by mi bolo, keby som niečo svojim rodičom vyčítal. Poznám ich hranice a viem, že nikdy nebudú takí, akí by možno príkladní vychovávatelia a vzory mali byť, ale prijímam ich inakosť a usilujem sa jej prispôsobiť. Obaja sú okrem toho prchkí a tvrdohlaví. Určite ani pre nich nie je jednoduché prijať moje vlastnosti, na ktoré často narážame. Keď nad tým spätne uvažujem, najviac ma bolí to, že som si pri nich neužil normálne bezproblémové detstvo, nezažil zdravé vzťahy v rodine a nemohol v rodine otvorene hovoriť o mnohých veciach, lebo boli tabu. Potreba prezentovať iný spôsob žitia viery, iné názory, odsúdiť predsudky, obmedzenosť, hovoriť o sexe a sexualite… ostali nepovšimnuté. Mama by, samozrejme, bola radšej, keby som bol „normálny“, ale vie, že to nejde len tak, lebo je nás dosť takých „iných“.

Je podľa teba možná zmena sexuálnej preferencie alebo ide len o dočasnú adaptáciu na niečo iné?
Ak človek porastie duševne i duchovne, zasiahne to aj jeho sexualitu, pretože ona nie je niečím, čo sídli mimo duše človeka, jeho JA. Mozog je zaujímavý orgán, ktorý dokáže všetko. Počúvame o bývalých homosexuáloch a smejeme sa na tom. Ja si nemyslím, že zmena nie je možná, ale ako všetky zafixované vzorce správania či predstavy potrebujú terapeutickú pozornosť, tak aj vnútorný obraz homosexuála o sebe samom a oboch pohlaviach. Navyše, ak niekto dlhodobo žil aktívnym homosexuálnym životom, možno k jeho snahe o zmenu pristupovať ako k snahe abstinujúceho človeka. Stačí malá zmena v živote a všetko sa to znovu spustí, najmä ak na nás každý deň v televízii a na internete číhajú spúšťače sexuálneho správania, a my práve prežívame krízu, vďaka ktorej sme oslabení (väčšinou vyskúšame veľa nevhodných spôsobov, ako zmeniť svoj život, kým nájdeme ten uzdravujúci). Musí existovať niečo, po čom túžime viac ako po partnerskom vzťahu, biologickej rodine (môžeme si prestať idealizovať rolu partnera či otca a myslieť si, že všetko vyriešia) alebo sexe. To „niečo“ (pokiaľ to prospieva duši) môžeme rozvíjať a nikdy nevieme, kam nás to posunie aj v intímnom živote (pretože potreba mať partnera a sexuálna potreba predsa len patria k životu).

Čo si myslíš o gay lobby a podobných aktivitách?
Našťastie, ona i tieto aktivity sú mi ukradnuté. Je to manifest ľudí, ktorí absolútne nepochopili podstatu homosexuality a hlavne problémy bežných ľudí. V centre ich pozornosti je iná sexuálna orientácia, ktorú položili na úroveň rasovej odlišnosti, môžu pre svoje aktivity čerpať peniaze z eurofondov, a mútia mysle tápajúceho, nepochopeného alebo osamelého človeka, ktorý sa chytá každej slamky pozornosti a záujmu. Navyše, ak niekto dlhodobo trpí pre neprijatie, znenávidí iný pohľad a upriami sa len na to, čo aj jeho samého bolí najmenej – osobnú rezignáciu vo svojom duševnom i duchovnom raste, ktorá sa zároveň často stáva aj osobným debaklom. Každému mužovi či žene veľmi škodí, ak sa po dlhodobo neúspešnej identifikácii napokon identifikuje cez stigmu; rolu gaya či lesbičky so všetkými jej sociálnymi atribútmi a zmieri sa aj so svojím neblahým pohľadom na seba a obe pohlavia. Zatvárame oči pred pravdou, a to možno bolí menej ako pravda sama. Iróniou je, že mnohí homosexuáli, i keby ako pár mohli žiť v jednej domácnosti, nechcú to a nechcú byť ani rodičmi. Istotne nielen výchova, ale aj okolie a tlak médií výrazne prispievajú k tomu, ako „slobodne“ sa rozhodujeme. Proti takýmto nezdravým tendenciám, ktoré ohrozujú morálnu a hodnotovú orientáciu budúcich generácií, treba bojovať, pretože inak nás čaká to, že homosexuáli budú mať väčšie práva ako ostatní a deti budú predmetom biznisu či dohody s tretími osobami. Boh nás pozýva k jednote, k tomu, aby Cirkev bola skutočnou rodinou veriacich, aby sme si vzájomne niesli kríže, upustili od individualizmu a nezdravých manierov.

Si katolík. Ako si sa pasoval s prijatím v cirkevných spoločenstvách a s myšlienkou uzdravenia z homosexuality?
Keby som začal riešiť svoju homosexualitu ešte ako príliš mladý a s kňazmi, obávam sa, že by to nedopadlo dobre. Takto som bol už dospelý a neodradili ma kňazi, ktorí mi dávali zvláštne rady alebo odpovede. Bol som dlho bez skutočných priateľov a mám zlé spomienky na mládežnícke stretnutia. Nezlomilo ma to. Som silný a trpezlivý, a tiež mama ma odmalička učila odpúšťať a pokoriť sa pred inými. Boh chce uzdraviť každého človeka, ale nemusí to byť práve z homosexuality. I ja potrebujem byť najprv uzdravený z iných vecí. Rád by som bol iný, ale ak to nechce Boh, nech si ma použije aj takého na niečo dobré. Udivuje ma obmedzenosť mnohých kresťanov, ale tá zrejme pramení nielen z nedostatku Ježišovej lásky v srdci, zdravej sebakritiky a pokory, ale aj z neochoty trošku sa vzdelať v danej problematike, a potom vynášať výroky. Na druhej strane máme ľudí znalých problematiky aj v Cirkvi, napríklad teba (smiech), ale praktické veci v Cirkvi pre homosexuálov sa nebudú robiť dovtedy, kým sa pre ne nepripraví cesta, nepohneme srdcami i mysľami oboch „táborov.“ Každý potrebuje pozrieť sa na seba v pravde, vyjadriť požiadavku, čo vlastne chce, čo potrebuje od iných, a iní už môžu byť pripravení pohotovo a adekvátne zareagovať (nestačia len vedomosti, potrebná je charizma). Dovtedy sa nezmení nič a počuť budeme hlavne o aktivitách skupín bojujúcich za registrované partnerstvá a adopciu detí homosexuálnymi pármi.

Necítiš sa niekedy osamelo? Netúžiš po partnerovi?
Iste, cítim, a hoci to znie čudne, v spoločnosti iných homosexuálov sa cítim ešte osamelejšie. Keďže sa stále učím byť mužom, nie je pre mňa jednoduché byť v spoločnosti heterosexuálov, ale tú preferujem viac. Túžil som po partnerovi najmä vtedy, keď som si uvedomil, že každý sa ponáhľa domov k svojej láske či deťom a ja som nikdy nezažil a stále nemám takú rodinu vytvorenú z pevných pút priateľských vzťahov, lebo či už chcem alebo nie, pre každého bude prioritou jeho rodina (a tak to má byť). Nechcem zbierať len omrvinky lásky, ľútosť iných, ale ani platiť za pozornosť a záujem sexom.

Počas nášho rozhovoru si viackrát spomenul terapiu, no na Slovensku či v iných európskych štátoch neexistuje pre homosexuálov nič podobné. V čom je problém?
Nikto nesmie byť do terapeutickej zmeny svojho vnútorného obrazu a pohľadu na obe pohlavia nútený. Skutočný kresťan má vždy motiváciu niečo so sebou robiť, pretože v Božích očiach je homosexualita zranením, ktoré človek môže a nemusí zneužiť. Nesúhlasím s reparatívnou terapiou pri homosexualite. Nesúhlasím tiež s tým, že terapeuti automaticky vedú klientov k otvorenosti homosexuálnym partnerským vzťahom. Avšak terapeuti nemusia poznať spôsob, ako vôbec pracovať s homosexuálmi pri rôznych ich problémoch, a hoci majú možnosť učiť sa od amerických kolegov (kresťanských terapeutov), nemajú o to veľký záujem (pokiaľ viem, je to tak pre viacero dôvodov, najmä preto, že si dotknutí takúto pomoc nedokážu obhájiť, a pre citlivosť problematiky si to nemôžu ani sebaisto „vydupať“). Dôvod, že liečiť homosexualitu nesmú, lebo im hrozí odňatie licencie, neobstojí, pretože homosexuálnym osobám sa venovať môžu. Ak je túžba klienta zmeniť seba chvíľková, spojená s nesprávnymi predstavami, motiváciou, zlou informovanosťou, je to ako keby sa terapeuti chceli hrať s ohňom, ak vezmú takého klienta do terapie, čo, prirodzene, nechcú. Uzdravenie vzťahov, zmena dlhoročného pohľadu na seba v rôznych situáciách, vnímania ľudí okolo, správania, neverbálnych prejavov, životného štýlu, identifikácia a otvorenie skrytých tráum z detstva… sú súčasťou nesmierne náročného a dlhodobého procesu, pri ktorom samotná terapia nestačí (je potrebná spolupráca okolia vrátane rodiny, keďže v nej to všetko začalo). Ľahko sa môže stať, že sa človek viac sústredí na svoju sexualitu, unikne mu podstata toho, na čom pracuje a buď začne ísť proti sebe alebo zistí, že sa k žiadnej zmene nedopracoval (a všetko bolo zbytočné).

Čo znamená, že terapia nestačí?
Potrebujem posilniť seba cez viaceré silné zážitky. Zážitok z terapie, ktorá mi pomôže zdravšie sa dívať na seba a svet okolo, pomôže mi spracovať minulosť, vyjadrovať svoje pocity a prezentovať sa autenticky, je nenahraditeľný. Zážitok z čistého priateľstva, v ktorom som si istý svojím priateľom a vnímam ho ako člena rodiny, pretože pred ním môžem byť sám sebou, vie, čo potrebujem, pomáha mi vnútorne rásť, môžem sa na neho obrátiť ešte predtým, ako sa dostanem do krízy, a takto jej predísť alebo ju zmierniť, je takisto nenahraditeľný. Nie zanedbateľný je zážitok uzdravenia vzťahov v rodine, no ak niekto nechce prijať svoje dieťa ako homosexuálne, meniť seba v prospech skvalitnenia vzťahu s dieťaťom (a jeho života), nie je možné s tým nič urobiť, iba to prijať a nájsť si novú rodinu, znovu alebo dokonca prvýkrát zažiť ten pocit, že niekam patrím a že neexistuje nič, čím by sme spolu ako rodina neprešli. Môj život nie je v rukách iných, hoci ich k životu potrebujem. Kľúč k osobnému šťastiu nosí každý vo svojom srdci a nemá kópiu. Ak sa človek cíti sám, a preto uniká do homosexuálneho vzťahu, zlyháva rovnako on (nemieni sa vzdať nezdravých predstáv o sebe, o iných mužoch a ženách, nechce byť pozitívnejší) i jeho okolie. Zlyháva nielen vlastnou vinou na ceste za tým, čo ako ľudská bytosť potrebuje. Prijíma to, čo je dostupné, lebo okolie mu to nevie dať ako čisté, autentické a uzdravujúce, ani keď o to požiada (cudzí muži si medzi sebou tvoria často zbytočné bariéry, no i tak si lásku a pozornosť prejavujú a vysluhujú inak). Ak niekto nevidí, že problémom nie je jeho homosexualita, ale niečo, čo mu nebolo dopriate a vďaka čomu sa nerozvinulo jeho zdravé mužské JA, oslabila sa osobnosť, prežíva mnoho znevýhodnení, sám si hatí cestu k progresu.

Čo konkrétne môžu urobiť podľa teba Cirkev a spoločnosť?
Laická verejnosť môže urobiť to, že nebude súdiť ľudí, ktorí sa ako homosexuáli rozhodli nežiť v partnerstve ani sexuálne neviazane. A zasa duchovní nebudú poukazovať na tých, ktorí žijú v homosexuálnych partnerských vzťahoch. Cirkev je rodinou pre menšinu ľudí, ktorí žijú v nedobrovoľnom sexuálnom odriekaní s malou pravdepodobnosťou manželského zväzku či založenia si vlastnej rodiny, rovnako ako pre tých ostatných. Homosexuál túži byť očakávaný, cítiť, že sa s ním v spoločenstve počíta, že i ono chce vedieť o problematike viac, aby dokázalo vyjadriť svoju účasť na jeho živote, pochopenie (nie ľútosť), a spontánne podalo ruku, ktorá nemusí byť hneď pomocnou. V Cirkvi to môže byť pomoc širokospektrálna (od edukácie kňazov po zakladanie spoločenstiev či združení pre rôzne skupiny pravidelne sa stretávajúcich a zdieľajúcich mužov, v ktorých je zároveň priestor rozvíjať sa aj vo svojom pohlaví cez rôzne zručnosti a zdravé návyky, napĺňať sa aj emocionálne cez zdravé objatia, potľapkania po pleci či podanie rúk), ale ak už niekto tú pomoc hľadá, nesmie byť centrálna ani jediná. My v kresťanských spoločenstvách napríklad nie sme zvyknutí rozvíjať aj inú ako duchovnú či morálnu stránku osobnosti (sme zameraní len na jedno a nemá sa prezentovať nič, čo by príliš zaváňalo svetskými potrebami, nesúhlasom či rebéliou, za ktorými je ale vždy viac ako potreba dráždiť okolie).

Ďakujeme Erikovi za jeho úprimnosť, otvorenosť a pútavé myšlienky. Takéto rozhovory sú potrebné a iste pomôžu pripraviť pôdu pre spomínané aktivity či zmeniť nesprávne postoje k problematike. Želáme mu veľa stretov so správnymi ľuďmi.

úvodná fotografia: pixabay.com