S mojou najmilšou kamarátkou som od detstva túžila načrieť do ruskej krajiny, do toľko spomínanej ruskej duše. Tento rok sa mojej kamarátke podarilo dočasne usadiť v Rusku, tak sme ten čas využili na cestovanie po najväčšej krajine až po ďalekú Sibír. S manželom sme mali tento rok veľmi bohatý na cestovanie a súhlasil, aby som si splnila svoj sen z detstva. Láska je slobodná a môj manžel mi hovorieva, že keď zatúžim po horách alebo iných diaľkach, že ma vždy pustí, lebo vie, že sa vrátim k nemu, k môjmu domovu. Po príchode z našich ciest, som vybavila všetko potrebné pre pobyt v Rusku. Pár dní pred odletom sa ma zmocnil veľký strach z toho ako mi už chýba. Myslela som si, že to bude ako za mojich slobodných čias. Precitla som tak, že som myšlienkami odďaľovala deň môjho odletu, ktorý nakoniec prišiel. V deň odchodu som plakala a prvýkrát si uvedomila, že cestovanie pre mňa nemá zmysel, ak nie sme spolu. Uvedomila som si, že všetky radosti, ktoré budem prežívať bez neho, budú len polovičné.
V Rusku som strávila necelý mesiac a cestou z Bajkalu sme sa zastavili v Tatársku, kde sme bývali u jednej krásnej Tatárky, ktorá zároveň hosťovala i Arthura, dobrodruha stopujúceho z Poľska naprieč celou Áziou do Singapuru. Obklopená milými ľuďmi za jedným stolom popíjajúc čokoládové víno, ma Arthur vyzve, aby som mu rozpovedala svoj životný príbeh. Životný príbeh? Mrmlem si pre seba. Dlhšie rozmýšľajúc, čo to pre neho znamená, som nakoniec začala s tým, ako som tento rok dala výpoveď v práci. Prišlo mi to aktuálne. S úsmeškom na mňa pozrel a skočil mi do reči hovoriac plynulou angličtinou: ,,Oh, Common! We are all couchsurfers, there is nothing special. We all do that.“ Mierne zaskočená jeho rekciou očakávajúcou odo mňa niečo špeciálne s nádychom wau efektu som sa dala do úzadia. Hovorím si, že čokoľvek, čo poviem, bude pre tohto dobrodruha málo špeciálne, málo vzrušujúce. A ja nechcem byť špeciálna. Vyzval ma ale, aby som pokračovala v mojom životnom príbehu. Odradená jeho prístupom som to chcela rýchlo dokončiť a pokračovala urýchleným tempom tým, ako sme teda s manželom dali výpovede a rozhodli odísť na Island, starať sa o koníky, jazdiť na traktore, spoznať hudbu ostrova a splniť si dávne túžby. Po chvíli pozriem na neho a vidím, že jeho oči neboli prevrátené ani znudené. Arthur mlčal a iba prekvapivo na mňa hľadel. Nezaujala ho chladná krajina, ani pobyt v nej, ani kone a traktory. Aj kebyže mu poviem, že idem na rovnakú ďalekú cestu autostopom ako on, nenadchlo by ho to tak, ako fakt, že som vydatá.
Doteraz vidím jeho prekvapivú reakciu a sálajúce teplo z jeho očí. Mnoho mladých ľudí odkladá manželstvo a deti na neskôr, s rozhodnutím a presvedčením cestovať. Pre Arthura moje manželstvo prevyšovalo všetky cesty, úlety i dobrodružstvá. Po rozhovore s ním a pár dňami zostávajúcich ešte v Rusku som si uvedomila, že manželstvo je to najväčšie dobrodružstvo, ktoré si vyžaduje byť neustále na cestách a napriek rôznym úskaliam sa z nich nikdy nevrátiť. Usmievajúc a kráčajúc do príletovej haly naproti manželovi som si uvedomila, že cestovanie v prvom rade umožňuje nazretie do nás samých. Pre mňa to bolo o manželstve, až potom o ruskej duši či brezách vychádzajúcich spoza okien transibírskej magistrály.
