So slovami je to jednoduché a pritom komplikované. Veľakrát sa stane, že nám z úst vyskočia slová, ktoré sme vlastne ani nechceli povedať.
Slová môžeme rozdeliť na tie pekné, milé, ktoré povzbudia, pochvália a prejavia záujem a na tie, ktoré dokážu ublížiť, raniť, vyvolať hádky ešte na dlhý čas.
Okrem našej predispozície schopnosti komunikovať je zaujímavý faktor, ktorý spôsobuje, že náš jazyk a naše myšlienky sa „utrhnú“ a porozprávame toho naozaj veľa. Čo je to za faktor? Je to spoločnosť. Je to prítomnosť ľudí, ktorí v nás nepriamo dokážu strhnúť pomyselnú hranicu rozprávania, počúvania a ticha. Tak nejako sa to pomieša a potom už vidíme, počujeme, že hodnotíme, kritizujeme, rozprávame a rozprávame…
Ak chceme, aby naše slová a aj my sami sme mali hodnotu a vážnosť, nemali by sme zabúdať, že na slovách záleží. Je potrebné pamätať, že na slovách záleží nielen v pracovnej oblasti, v obchode, pri komunikácií s cudzími ľuďmi, ale na slovách záleží aj doma. Tam, kde na nás dolieha únava, kde nemáme silu byť stále trpezlivý a milý. Áno, na slovách záleží pri výchove detí, ktoré si ich starostlivo uchovávajú a aj používajú.
Keď túžime, aby sme my ovládali jazyk a nie on nás, treba na tom pracovať.
Na začiatok stačí, ak si uvedomíme, že sa nemusíme vyjadrovať ku všetkému. Je dobré pochopiť, že môžeme mať názor, ale naozaj sa ľudia zaobídu aj bez neho, hlavne vtedy, ak si ho nepýtali. Ja viem, je to čoraz ťažšie, pretože aj vďaka virtuálnemu svetu a komentovaniu sa nám podsúva myšlienka, že je naše právo a možnosť vyjadriť sa k čomu chceme, kedy chceme a ako chceme. Ale je to naozaj tak? Nie je nevyžiadaný názor a rada skôr opakom prospešnosti? Nehovorím, že treba prestať vyjadrovať svoj pohľad, ale s mierou. Uchovať si hranicu slušnosti a veľkosti v názoroch.
Nemusíme povedať všetko, čo nám napadne. Nemusíme povedať ani skoro všetko z našich myšlienok. Môžeme si myšlienky uchovať v hlave a určiť si, že ak sú povzbudzujúce, ak ich dôsledky nie sú zraňujúce a ak je správny čas, podelíme sa s nimi.
Je pekné a pre mňa inšpirujúce, ak si človek dokáže udržať striedmosť slov.
Vedieť, že naozaj dôležitý je čas a tón hlasu. Iste ste to zažili – ten istý názor alebo radu počujete od rôznych ľudí, zoberiete to vždy inak. Záleží totiž aj od načasovania, kedy čo poviete a ako to poviete. Akým tónom sa prihovoríte človeku. Aj milé povzbudzujúce slová vyslovené v nevhodnú dobu dokážu spustiť bolesť alebo hnev. Treba mať otvorené uši a počúvať a vnímať, kedy pomôcť slovami, kedy utešiť, kedy povzbudiť.
Ako príklad uvediem oznámenie tehotenstva. Niekto sa môže tešiť, že čaká bábätko a s radosťou to chce oznámiť. Pritom nevníma, že vedľa stojí švagriná, kamarátka, ktorej túžba po bábätku ostáva už dlho nenaplnená. Ako jej padnú tieto krásne slová, ktoré oznamujú veľkú radosť? Zamyslime sa, kedy a ako rozprávame.
Ako poslednú „perličku“ som si nechala ohováranie a klebety. To je niečo, čo sa priamo dotýka nás všetkých. Je ťažké nešíriť, ale ani neprijať a povzniesť sa nad klebety a ohováranie. Klebety sa šíria neuveriteľne rýchlo a ich „výhodou“ je, že sa šíria ľahko. Veď „vraj niekto povedal“, „počula som“, „zachytila som…“ Nepodložené, často prifarbené slová, ktoré obsahujú dávku hnevu a zranenia, sa šíria ďalej. Veľakrát my sami dúfame, že ten, ktorý nás vypočul, to neposunie ďalej. A tak to ide… Ale slová, ktoré očierňujú druhých, sú zraňujúce, nespravodlivé a konfliktné. Preto si dávajme pozor nielen na to, čo rozprávame, ale aj na to, čo počúvame. To, čo počúvame a na čo sa pozeráme, aj to formuje naše slová a myšlienky.
Slová sú dôležité a ich váha je veľká. Je celoživotnou cestou učiť sa narábať so slovami, používať ich tak, aby boli milé, trpezlivé, povzbudzujúce a v správny čas vyrieknuté. Oporu však môžeme nájsť aj v týchto slovách:
„Vaša reč nech je vždy milá, soľou korenená, aby ste vedeli, ako máte každému odpovedať“ (Kol 4,6).
Zdroj fotografia: www.pixabay.com
