Trhlina v džbáne alebo Môžeš byť žiarivou korunou, aj keď si rozvedený

Možno poznáte príbeh, ktorý rozpráva: Jedna stará čínska žena mala dva veľké džbány na vodu a nosila ich na tyčiach položených na ramenách. Jeden z džbánov mal trhlinu, zatiaľ čo druhý bol úplne bez chyby. Po dlhej ceste od rieky k domu starej ženy bol vždy ten s trhlinou na polovicu prázdny. To trvalo celé dva roky a stará žena priniesla domov vždy len jeden a pol džbánu vody. Bezchybný džbán bol, samozrejme, na svoj výkon veľmi hrdý. Zato úbohý prasknutý džbán sa za svoju chybu veľmi hanbil a trápilo ho, že dokázal vykonať len polovicu toho, na čo bol určený.

Po dvoch rokoch, ktoré mu pripadali ako hrozné zlyhanie, povedal džbán starej žene: „Veľmi sa hanbím za svoju trhlinu, z ktorej uniká voda počas celej cesty ku tvojmu domu. Prosím, odpusť mi moju nedokonalosť!“ Stará žena sa len usmiala a odvetila: „Nevšimol si si, že na tvojej strane cesty kvitnú kvety a na druhej strane nie? Zasiala som na tvojej strane semená, pretože som o tvojej trhline vedela a ty tak kvetiny polievaš zakaždým, keď sa vraciame domov. Celé dva roky som mohla trhať tieto krásne kvety a zdobiť nimi stôl. Keby si taký nebol, táto krása by neexistovala a nezdobila by náš dom.“

Tento príbeh je nádhernou alegóriou života – možno aj tvojho, mne osobne veľa vysvetlil… Keď som sa stala „prasknutým džbánom“, často som pozerala na tie druhé, dokonalé manželské džbány, ako na tie, ktoré plnia na sto percent účel, pre ktorý boli určené. Obdivovala som ich lásku, krásu, funkčnosť, jednotu v porovnaní so svojím „zlyhaním“, nedokonalosťou, slabosťou…

Viem, že takto zmýšľajú mnohé prasknuté džbány. Nie je jednoduché stáť na ihrisku povedľa milujúcich manželských dvojíc, obklopených hlúčikom veselých ratolestí, sám – so svojou bolesťou, výčitkami zo zlyhania, z neúspechu… S otázkami: Čo bude ďalej s mojím životom? Aj mňa Pán pozval do manželstva, ale ako tvoriť jednotu s manželom, keď človek ostal sám? Vychovám a dám našim deťom všetko, čo potrebujú, aj sama? Zachovám vernosť Kristovi a dokážem denne poďakovať za tento kríž? Je ojedinelé nájsť aj na kresťanskej pôde „spriaznenú dušu“, ktorá by vôbec rozumela tomu, ako sa cítiš a čo prežívaš… Tých, ktorí už nejdú spoločnou cestou, tu veľmi nenájdeš… Ešte náročnejšie azda je zachovať si pri tom všetkom, čo život priniesol, evanjeliovú radosť, ku ktorej nás Pán Ježiš všetkých pozýva! „Ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás!“ (1 Sol 5, 16-18)

Často ma k nesprávnemu nazeraniu na seba viedol práve postoj a zmýšľanie niektorých dokonalých džbánov, ktoré boli na svoj výkon také hrdé… Dnes už chápem veci inak – ak prežívaš dokonalú jednotu a lásku vo vzťahu so svojím manželom, nestavaj fungovanie vecí na tom, akí ste vy dvaja úžasní, že to dokážete, ale pokorne sa poďakuj Bohu za to, že vám obom dáva milosť toto žiť. Mnohí totiž chceli žiť to, čo žijete vy dvaja a možno sa snažili ešte viac než vy… Ak si prasknutý džbán a cítiš sa úplne nehodne, že sa z teba nemožno ani poriadne napiť, pozri sa na vec pohľadom tohto príbehu a pochopíš svoju hodnotu v očiach Božích. „Boh si s obľubou vyberá najslabších,“ hovorí o. Marián Kuffa alebo slovami Svätého Písma: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti. A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila.“ (2 Kor 12,9)

Je úplne ľudské zmýšľať o sebe tak, ako o nás zmýšľajú iní – oni nám predsa nastavujú zrkadlo. No budovať obraz o sebe len na základe pohľadov druhých by bola veľká chyba. Jedna múdra žena mi raz povedala: „Čo na tom, čo si o tebe myslia hoci tvoji najbližší? Myslí si toto o tebe Boh? Jediné, na čom by ti malo záležať, je, či je s tebou spokojný a čo si o tebe myslí Pán.“

Cítim sa presne ako ten džbán – dva roky uplynuli od tej boľavej, neprehliadnuteľnej praskliny, ktorá stále trvá… Spočiatku som zmýšľala o sebe negatívne, no pochopila som, že takto o mne nezmýšľa Pán. Dokonca, že On má zo mňa radosť. Tak čo na tom, ako sa na mňa dívajú ostatní, keď Pán, môj Boh, má aj vo mne veľkú záľubu a potešenie! Keď sa pozerám spätne na posledné dva roky môjho života, neostáva mi iné, než z úprimného srdca Pánu Bohu za tento čas poďakovať – dal a dáva mi totiž zažívať čas plnosti, štedrosti, hojnosti v toľkých smeroch… Božie Slovo je živé a ja môžem potvrdiť evanjeliový verš: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ (Mt 6, 33)

Dal mi okruh nových priateľov – obklopil ma takými, ktorí sú Mu blízko. Nenechal ma bez rodiny, naopak, našiel mi niekoľko komunít, ktoré mňa aj deti s dokorán otvorenou náručou prijali. Nakoľko teraz som omnoho viac odkázaná na Jeho pomoc, učí ma viac prosiť aj ďakovať, rozdávať aj vedieť prijímať. Denne ma presviedča o tom, že sa o nás otcovsky starostlivo a materinsky nežne stará aj v tých najmenších maličkostiach…

Keď sa snažíš srdcom vnímať Pána, nemôžeš si nevšimnúť požehnanie, ktoré na Teba denne zosiela. Život s Ním je úžasné dobrodružstvo! Ako píše Marylin Phillipps v knihe Prvá pomoc pre zranené  manželstvo: „Ak sa rozhodneš ostať sama, budem tvojím manželom. Postarám sa o tvoje deti ako ich otec. Nikdy nebudeš v ničom strádať ty, ani tvoje deti. Zaopatrím ťa ako žiadny manžel na svete. Ak sa rozhodneš prijať manžela späť a zmieriť sa s ním, dovediem ťa k víťazstvu.“ – porov. „Bo manželom ti bude tvoj stvoriteľ, Pán zástupov je jeho meno, vykupiteľom Svätý Izraelov, Bohom celej zeme sa nazýva.“ (Iz 54,5) a „on je otec sirôt a záchranca vdov, on je Boh vo svojom svätom príbytku.“ (Ž 68,6)

Takže dnes už viem, že Pán sa aj zo mňa teší a má aj vo mne svoje zaľúbenie. V každom človeku, ktorý sa otvorí pre Neho, odovzdá sa Jemu a snaží sa žiť podľa Jeho svätej vôle. Som presvedčená, že naším najdôležitejším poslaním ako stvorenstva na tejto zemi, je svedčiť o Bohu – našom Stvoriteľovi – tej najväčšej Láske. Ak chceme byť podobní Ježišovi, máme konať ako On – zjavovať Otca: „Kto vidí mňa, vidí Otca.“ (Jn 14, 9) „V ten deň spoznáte, že ja som vo svojom Otcovi, vy vo mne a ja vo vás.“ (Jn 14, 20) A to predsa môžeme a máme robiť všetci bez rozdielu stavu – ženatí, rozvedení či zasvätení, zdraví či chorí, bohatí či chudobní, vzdelaní či prostí… Je jedno, čo robíme a čím sme. Najmä, aby sme neboli chudobní na lásku, lebo „najväčšia z nich je láska“ (1 Kor 13, 13). Toto pozvanie platí aj pre teba! Veď „jeho ranami sme uzdravení“ (Iz 53,5).

Začal sa nový kalendárny rok – čo tak vykročiť s odhodlaním odovzdať svoj život Bohu? Neboj sa, o ostatné sa On už postará: „Zlož svoju starosť na Pána a on ťa zachová…“ (Ž 55,23) On zúrodní a dá vyklíčiť tomu, čo sám do teba zasial: „A som si istý, že ten, čo začal vo vás dobré dielo, aj ho dokončí…“ (Flp 1,6) Z celého srdca ti vyprosujem, aby sa aj v tvojom živote naplnilo slovo proroka Izaiáša: „Budeš žiarivou korunou v Pánovej ruke, kráľovským vencom v ruke svojho Boha. Nebudú ťa viac volať Opustená a tvoju krajinu nenazvú viac Osamelá. Ale budú ťa volať Moja potecha a tvoju krajinu Nevesta. Pretože Pán si ťa obľúbil a tvoja krajina dostane manžela. Ako sa junák snúbi s pannou, tak si ťa vezmú tvoji synovia, a ako ženích má radosť z nevesty, tak z teba bude mať radosť tvoj Boh.“ (Iz 62, 3-5)

ilustračný obrázok: pixabay.com