Zažil detskú surovosť aj vážne choroby. Matka mu zomrela, keď mal len osem rokov. Je kapucínom, kňazom, ale aj spevákom a hudobníkom. Momentálne pôsobí aj ako misionár milosrdenstva – pápežov služobník. Félix Ján Tkáč. Felice.
Bol k vám život milosrdný?
Život nemá byť prečo iba milosrdný. Čo ťa nezabije, to ťa posilní. Ľudia, ktorí boli šikanovaní na vojne, to už nikdy nechceli opakovať. Nechceli pokračovať v ďalšom šikanovaní mladých. Normálny človek prijme v živote aj ťažké chvíle. Neviem, či bol ku mne život milosrdný: odmalička som zažíval utrpenie – myslel som si, že umriem. V ôsmich rokoch mi zomrela mama, brat mal vtedy len šesť rokov. Dlho som žil mimo domu. Deti sa mi neprestajne vysmievali, že som maličký alebo že vyzerám ako Číňan. Detská surovosť vie byť veľká. Dnes ale nie som zatrpknutý, všetky tieto skúsenosti ma posunuli ďalej. Dostal som aj facky od vlastných bratov, ale aj ja som im nejaké udelil. Milosrdenstvo je v tom, keď človek zažije veľký problém, hriech, niečím sa previní – a On mu to odpúšťa. To je milosrdenstvo. Ale život k nám nie je milosrdný, hoci niektorí ľudia môžu byť milosrdní.
Mne sa milosrdenstvo spája so srdcom. Čo je orgánom milosrdenstva?
Má Boh srdce? Má ruky, nohy? Boh je čistý duch. A je milosrdný? Je. Keď si vezmete biblický teologický slovník, vraví sa tam o materinskej láske, ale potom je tam aj druh lásky, keď sa človek rozhoduje s rozumom. Mamu viacej vyjadruje srdce, viacej sa zmilúva. Otec ťa potrestá z lásky, aby ťa vychovával. Je niekedy jeho výchovná facka milosrdenstvom? Je.
Čo znamená byť misionárom milosrdenstva?
Pápež chcel poukázať na to, že Boh je láska a že máme byť milosrdní jeden k druhému tak, ako je Boh milosrdný k nám. Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom. Pápež nám umožnil odpúšťať pri spovedi hriechy, ktoré sú rezervované len jemu. Je ich päť a misionárom milosrdenstva umožnil rozhrešovať štyri z nich. Rozhrešovanie potratov, ktoré je v kompetencii biskupov, umožnil všetkým kňazom naprieč celou Cirkvou. Máme možnosť rozhrešovať znesvätenie Eucharistie, napadnutie Svätého Otca fyzicky, previnenie, keď kňaz rozhreší toho, s kým sám zhrešil proti šiestemu Božiemu prikázaniu. Ďalším hriechom týkajúcim sa kňazov je prezradenie spovedného tajomstva.
Aké máte zatiaľ skúsenosti s misiou milosrdenstva?
Čo sa týka hriechu znesvätenia Eucharistie, väčšinou prichádzajú škrupulanti, ktorí vidia hriech vo všetkom, ale v podstate nie sú hriešni. Tí, ktorí vykrádali kostoly kvôli Eucharistii, nemusia teraz písať do Vatikánu, ale nájdu jedného z nás a môžu pristúpiť k spovedi. Jediný hriech, ktorý nemáme právo rozhrešovať, je situácia, keď biskup vysvätí iného biskupa bez vedomia Svätej stolice. Pápež dal signál, že ľudia tieto hriechy vôbec nepoznajú. Aj my kňazi sme sa museli rozpamätať, pretože to nie sú bežné hriechy, s ktorými sa stretávame v spovedniciach. Pokiaľ niekto znesvätil Sviatosť oltárnu, môže dnes rýchlou cestou prísť k milosrdenstvu. Nemusí písať na Rímsku rotu, ale stačí osloviť jedného z nás. Každý biskup má na nás číslo.
Je Rok milosrdenstva len o odpúšťaní týchto hriechov, ktoré sú rezervované pápežovi?
Myslím si, že nie. V mojom ponímaní je to pripomenutie, že Boh je láska, ktorá ťa neterorizuje v spovednici. Boh je Otec, ktorý ťa čaká.
Museli ste sa zžívať s vašou misionárskou funkciou?
Som spovedník a kňaz dvadsať rokov. Je dobré, že si ľudia môžu uvedomiť, že aj takéto veľké hriechy existujú a môžu byť odpustené. Dobré je, že sa o milosrdenstve hovorí. My kňazi máme právo rozhrešovať len tie hriechy, ktoré nám dovolí biskup alebo pápež. My sme pápežovi služobníci, nemáme nič od seba. Biskup je plnosť kňazstva.
Slovo misionár evokuje nutnosť niekam sa vydať, zájsť do inej zeme, šíriť posolstvo. Kam sa musí vydať misionár milosrdenstva?
Cirkev má byť pastoračná, teda starať sa o duše a ľudí, ktorí sú jej zverení. Ale Cirkev má byť aj misionárska, teda tá, ktorá ohlasuje. My sme dospeli do stavu, že ani v Európe nemáme už len stopercentnú prítomnosť katolíkov, nieto ešte aktívnych veriacich katolíkov. Naša krajina sa tiež stala misionárskou. Spomínam si na jednu príhodu. Svätý František hovoril spolubratovi: „Poď, ideme kázať.“ Prešli mestom, ale nekázali. Na konci mu brat hovorí: „Ale František, veď si vravel, že ideme kázať?!“ Nato mu svätec odvetil: „Áno, prešli sme mestom.“ František bol taký silný znak pokánia, že mnohým ľuďom, ktorí ho videli, to stačilo na to, aby sa obracali k Bohu. Byť duchovnou osobou je tiež znak – buď že ťa niekto opľuje alebo si niekto uvedomí, že Boh existuje. František mi je blízky, oslovuje ma, že chcel ohlasovať, neváhal ísť obracať na vieru dokonca sultána. Neskôr v 16. storočí Alfonz Ligouri si všimol, že ľudia nemajú živú vieru, sú naučení z kostola, čo majú a čo nemajú robiť, ale nemajú osobný vzťah s Bohom. Aj dnes je to podobné: máme tisícky pokrstených, ale málo praktizujúcich. Dnes je potrebné ohlasovať dobrú zvesť človeku, ktorý je u teba doma. Nemusíš ísť ani do Afriky, ale aj tam sú, samozrejme, potrební misionári. Už doma máme neveriacich. Ohlasovať znamená ísť na kraj Zeme, ale kam pôjdeš, keď ani doma nemáš vieru?
V Liste Efezanom sa píše, že Boh je bohatý na milosrdenstvo. Má na to nejaký zvláštny dôvod, prečo je k nám taký milosrdný?
Je to ako s deťmi. Keď vidíš susedove deti a vyvádzajú, pomyslíš si: Sused by ich mal vytrieskať! Ale keď máš svoje deti, si oveľa milosrdnejší, lebo ich poznáš. Keď ich miluješ, nemáš čo riešiť. Kto miluje, je milosrdný. Jedna vec je opičia láska, tá nevychováva, je kontraproduktívna. Boh nás vychováva. Na misiách hovorím, že Boh plače, keď sa rozhodujem pre hriech. Vidí, že sa rozhodujem pre smrť, ale On mi chce dať život. Plače, keď naňho kašleme, máme ho v paži, sme ignoranti, robíme si, čo chceme. A keď nám je zle, tak hneď kričíme: „Pane Bože, pomôž!“
V každej modlitebnej knižke sú vymenované skutky telesného a duchovného milosrdenstva. Stačí ich konať – a budeme milosrdní?
Tých skutkov je tam po sedem – a sedem je znak plnosti. Jestvuje napríklad sedem sviatostí. Vieme, že aj Cirkev je sviatosť. Máme medzi siedmimi sviatosťami aj Cirkev? Nemáme. Máme tu skutky milosrdenstva – sedem telesných, sedem duchovných. Vybrali tie najdôležitejšie a najpotrebnejšie. Ak máš ducha Božieho, nemáš čo riešiť: Duch Svätý ti ukazuje lásku, ukazuje ti Boží pohľad na seba a na blížnych. Potom vidíme blížnych Božími očami. Boh ich miluje. Každého človeka Duch Svätý durí k dobrým skutkom – a potom si ich ani neuvedomuje: Pane, kedy sme ťa videli hladného a smädného? Milosrdenstvo nie je niečo, čo si odčiarknem: Teraz som vyspovedal päťdesiat ľudí, teraz som sa pomodlil desať ružencov, teraz som dal päťtisíc ľudom najesť. Ak v nás nie je Duch Svätý, tak sme len farizeji, ktorí kšeftujú s Pánom Bohom. Ak je v nás Duch Svätý, číslo sedem ako také nie je doslovné, je len číslo plnosti.
Pápež František, keď vysielal misionárov milosrdenstva, vyslovil prianie, aby ľudia zažili radosť z odpustenia. Samozrejme, človek má radosť, keď mu je odpustené. Ale prečo by nás malo tešiť, keď dokážeme odpustiť my sami?
Môže nastať situácia, že ty odpustíš, ale ten druhý nevidí žiadny problém, hoci tebe bolo ublížené. Ak si uvedomuje vinu a ty mu odpustíš, tak komu bolo veľa odpustené, ten veľa miluje. Keď odpúšťaš, oslobodzuješ aj seba od zviazanosti neodpustenia. Prečo ľudia neodpúšťajú? Lebo majú strach. Boja sa, že ich znovu zrania. Ježiš počítal rany, keď ho bičovali, ukrižovali, prebodli kopijou? Potom im ako Zmŕtvychvstalý ukázal rany. Už neboleli. Boli vzkriesené. Keď sme zranení a rany nás bolia, radšej neodpúšťame, lebo sa bojíme, že nás zrania znova. Keď dovolíme Bohu, aby nás uzdravil a povieme, že chceme plniť Jeho vôľu, tak On chce, aby sme boli slobodní. Nielen aby sme dali slobodu iným, ale sami sa oslobodili od strachu, od neodpustenia. Odpustenie je vždy spojené s vedomím, že Boh mi uzdraví zranenia. Ak zažiješ toto vzkriesenie, budeš sa radovať s apoštolmi, že mohli trpieť pre Krista a s radosťou odpúšťajú.
Foto: archív Felice
