Ivan Wallenfels o projekte OTCaSY: Stačí len chcieť

0
1300

Viacerí chlapi z rôznych kútov Slovenska sa obracajú na nás v OTCaSY s otázkou, či podobná partia ako je tá naša funguje aj v ich okolí. Ak zistíme, že nie, odpoveď je jednoduchá: „Nevieme o takej partii, ale skúste si ju vytvoriť vy sami.“

Takto podobne sa nás pýtal pred polrokom aj Ivan z Považskej Bystrice. A o pár mesiacov nato nám napísal článoček o tom, ako si s novovytvorenou partiou urobili výpravu a pustili sa spoločne so synmi do čítania DRAKOBIJCA.

Prinášame s Ivanom krátky rozhovor.

DSCF3871

Čo bolo impulzom v tvojom živote, aby si sa venoval viac svojmu synovi?

Máme s manželkou Tinkou 6 detí, najstaršia dcéra má 16 rokov, najmladší syn 1,5 roka. S nadľahčením hovorím, že každý tretí je chlapec… S najstaršími dievčatami sa vyvíjal náš vzťah akosi samozrejme a prirodzene, zrazu sú z nich stredoškoláčky, majú svoje záujmy a stretká a ja vidím a cítim, že čo som v našom vzťahu nestihol doteraz, to už budem len ťažko doháňať. Syn Martinko má teraz 12 rokov a ja som si asi tak pred rokom uvedomil, že aj on rýchlo dospieva a že keď spolu v najbližšom čase nezačneme prežívať spoločné „chlapské“ dobrodružstvá, už to v budúcnosti nedoženieme.

Ako si narazil na projekt otcasy.sk

Vyzeralo to ako náhoda, ale ja verím skôr v Boží plán než v náhody. Jeden známy sa mailom viacerých ľudí spýtal, či vieme niečo o stránke otcasy.sk a ľuďoch, ktorí ju tvoria. Už ani neviem, čo tou otázkou sledoval, pretože keď som ju otvoril, hneď som si všimol, že to je tá správna inšpirácia pre mňa na rozvoj vzťahu so synom vo veku, v ktorom sa Martinko nachádza. So záujmom som začal čítať jednotlivé príspevky a rozmýšľať o tom, ako sa zapojiť do toho, čo robia iní otcovia so svojimi synmi.

Keď si natrafil na projekt otcasy.sk, čo ťa na ňom zaujalo?

To, čo som uviedol vyššie – že ponúka inšpiráciu pre nás otcov rozvíjať a prežiť aktívne niečo s našimi synmi. Našiel som tam svedectvá iných otcov, čo so svojimi synmi podnikajú a čo im to prináša – svedectvá dokážu osloviť asi najviac a pokladám ich za veľmi dôležité. A bola tam aj informácia o pripravovanej knihe Drakobijec – stránku som „objavil“ v období Vianoc 2014 – a začal som sa na knihu tešiť.

Váhal si nad tým, či niečo také rozbehneš v Považskej Bystrici?

Určite, začal som rozmýšľať nad tým, ktorí otcovia z môjho okolia majú synov približne vo veku toho môjho. A opačne tiež, začali sme preberať Martinkových spolužiakov a kamarátov, ktorých z nich – a hlavne ich otcov – by sme oslovili.

 

DSCF3978

Bolo náročné v Považskej niečo takéto rozbehnúť?

Nebolo to úplne jednoduché, pretože Martinko je skôr uzavretejší a jeho najlepší kamaráti aj s ich otcami sú akísi „usadenejší“. Takže bolo treba vymyslieť niečo, čo by môjho syna, jeho kamarátov (i tých potenciálnych) a hlavne ich otcov oslovilo. To je asi najťažšie na celom „projekte“ – získať preň tých často usadených starých pánov, ktorí už majú zavedené svoje stereotypy a ešte nevedia, či vôbec chcú so svojimi synmi niečo podnikať. Tým sa usmievam aj nad sebou a chcem presvedčiť sám seba, že tým starým pánom ešte nie som a som schopný pripraviť a prežiť ešte aj nejaké to dobrodružstvo…

Čo bolo najnáročnejšie na začiatku ?

Nájsť si na to čas a nadchnúť syna, ďalších chalanov a ich otcov. Bojujem s tým, s čím asi väčšina mužov mojej generácie. Cítim sa vyťažený v práci, ktorá ma baví, a okrem toho mám na dnešné pomery veľkú rodinu. Hoci cítim, aké dôležité je venovať sa každému dieťaťu individuálne, zároveň sú tu manželka a ostatné deti, ktoré čakajú a potrebujú, aby som sa venoval aj im.

Čo ti pomohlo pri rozbiehaní takéhoto spoločenstva?

Prípravou pre mňa boli a sú chlapské spoločenstvá, ktoré už na Slovensku fungujú. Modlitby otcov, chlapské stretnutia, ktoré organizuje Janko Balažia v spolupráci so saleziánmi, návštevy otca Richarda Rohra či Johna Eldredgea na Slovensku v minulosti či teraz v posledných rokoch stretnutia „Band of Brothers“ v Tatrách. Zažiť zdravé duchovné spoločenstvo mužov je pre každého z nás hľadajúcich veľkým darom. Hlavne, keď to v našej západnej spoločnosti už vôbec nie je samozrejmé.

Koho si oslovil ako prvého? Ako si ho motivoval?

Keďže sám sa necítim v kontakte s deťmi byť dostatočne „tvorivý“, ako prvého som oslovil priateľa Jakuba, mladého ženatého muža, ktorý zatiaľ nemá vlastné deti, ale s deťmi a zvlášť mladými chalanmi, to vie, a dobrodružstvo a „orientáciu“ v prírode má v krvi. S ním sme dohodli prvý „drakobijecký“ víkend, spolu sme vymýšľali program a so synom Martinkom sme zase rozmýšľali, koho by sme mohli pozvať. Motiváciou pre nádejných účastníkov bola samotná knižka Drakobijec, ktorých som objednal viac naraz a osloveným otcom som ju daroval. Je napísaná veľmi pekne a pútavo, takže sa ňou všetci zdali zaujatí.

 

IMAG0169

Aká bola reakcia chlapcov na akcie, ktoré už prebehli?

Prvý víkend s Drakobijcom sme zorganizovali v apríli, Martinkovi sa veľmi páčil, s ďalšími otcami a ich synmi sme prežili pekný čas. Ich referencie prilákali ďalších, takže na druhom víkende koncom júna nás bolo o dva páry otec-syn viac. Chceme usporiadať aj tretí víkend a zdá sa, že znovu niekto pribudne. Víkendy na seba voľne nadväzujú, majú síce svoju kontinuitu, ale keďže ich plánujeme minimálne sedem – podľa návrhu v knihe a v itinerári, zdá sa mi lepšie neuzatvárať sa pred ďalšími záujemcami.

Myslíš, že má hra viditeľný prínos pre chlapcov?

Určite. Aj keď sa nad jej posolstvom a úlohami, ktoré zo stretnutí vyplynuli, nestíhame zamýšľať každý deň, čo by bolo ideálne, máme ich v podvedomí a v „kritických“ chvíľach si spomenieme a pokúsime sa aplikovať do nášho vzťahu, do môjho i chlapcovho myslenia a konania. Okrem toho to Martinka i mňa inšpirovalo, aby sme vymýšľali ďalšie spoločné chlapské „dobrodružstvá“. Určite to všetko prispieva do osobnostného rastu nás malých i veľkých chlapcov

Ako reagovala Tvoja manželka na to, že sa chceš viac venovať synovi?

Všetko, čo som začal plánovať, som komunikoval najprv s manželkou, aj keď detaily som jej často stíhal povedať až dodatočne. Veľmi mi záležalo na tom, aby tomu rozumela a podporila nás. Myslím, že chápe a podporuje – veď každej manželke a matke záleží na fungujúcom zdravom vzťahu medzi jej manželom a ich deťmi. Problémy v tejto oblasti sú asi častejšie než vo vzťahu matiek a detí… Niekedy mi len pripomenie, že kvôli deťom nemám zanedbávať čas venovaný jej. Tu však vidí oveľa vážnejšiu konkurenciu v mojej práci – a uznávam, že právom.

Čo si sa rozhodol na „úkor“ tohto projektu obmedziť? 

To je tá správna otázka. Osobných koníčkov som sa dávno vzdal, až v posledných rokoch sa mi k nim zase postupne darí vracať už spolu s deťmi – myslím tým turistiku, šport, cestovanie… Čo sa týka práce, je to ťažšie – snažím sa lepšie si ju zorganizovať, aby mi ostalo viac času pre manželku a deti – ale nie vždy sa mi to darí dostatočne. Často hovorím, že nájsť rovnováhu medzi rodinou, prácou a osobnými potrebami je asi to najťažšie v živote normálneho (ženatého) muža.

 

DSCF3963

Máš nejaký povzbudzujúci odkaz alebo skúsenosť pre chlapov, čo váhajú a napríklad nevedia, ako začať?

V Žiline na Solinkách, kde pracujem, pôsobí od minulého roku kaplán Luigi, ktorý strávil niekoľko rokov na fare v USA. Aj keď ani tam určite všetko nefunguje tak ako má, oslovilo ma, ako popisoval fungovanie rodičov a učiteľov vo vzťahu k deťom. Učitelia i rodičia sa k deťom chovajú s úctou a priateľsky, a rešpektujú do veľkej miery ich názory a postoje. Deti si to vážia a na oplátku rešpektujú učiteľa – Luigimu sa tam učilo oveľa lepšie než po návrate do našich škôl. Možno prispieva i to, že rodičia za dobrú základnú školu platia slušné peniaze – a katolícke školy tam patria k tým dobrým. Rodičia pri rozhovore o svojich deťoch údajne nehovoria o problémoch s nimi, ale o „výzve“, ktorou pre nich ich dieťa často je. Určite tu niekde sú korene toho, prečo majú Američania sebavedomie oveľa vyššie ako my Slováci…

Aj ja som sa pod vplyvom týchto slov začal zamýšľať, či svoje deti vnímam ako dar a výzvu alebo ako problém, či ich vychovávam v zmysle úcty k ich osobnosti alebo autoritatívne, v zmysle kontroly a tlaku. Nie je to jednoduché, ale – chcem byť svojim deťom priateľom, s ktorým budú radi tráviť svoj čas nielen teraz, ale i v budúcnosti. A to vyžaduje energiu, čas a často i zmenu myslenia.

Prajem nám otcom i matkám, aby sme chceli byť so svojimi deťmi, aby sme chceli byť súčasťou dobrodružstva ich života. Ak nezačneme aktívne, kým sú malé, tak zmeškáme niečo podstatné nielen v ich životoch, ale najmä vo svojich.

 

 

 

 

 

Ivan Wallenfels vyrástol s tromi mladšími bratmi v pokojnom mestečku Podolínec na Severnom Spiši. Vábili ho diaľky, ako študent veľa cestoval. Keď mal asi 27 rokov, pocítil túžbu po zodpovednosti nielen za seba a svoje koníčky, ale i za rodinu. Vďaka Bohu sa podarilo, s manželkou Martinou vychovávajú deti Ivanku (16), Máriu (14), Martinka (12), Anetku (9), Lenku(5) a Ivka (1,5). Žijú v Považskej Bystrici a je im tam dobre. Akurát na cestovanie už nie je čas.

Ivan pracuje ako lekár v Žiline. Hovorí, že v rodine oddychuje od práce a v práci od rodiny, teda vlastne stále oddychuje. Je presvedčený, že v každom období života treba prežívať naplno to, čo je v ňom najdôležitejšie. V období, v ktorom sa teraz nachádza – má 47 rokov – sú to vyrastajúce deti. Ale aj povolanie, ktoré má veľmi rád. Ich manželstvo s Tinkou je na prahu dospelosti, nedávno oslávili 18. výročie. Povolanie manžela, otca i lekára si užíva naplno…

 

 

logo cmykČlánky v rubrike otcovstvo sú realizované v spolupráci s OZ Zaostri na rodinu a jeho projektom Otcovia a synovia (OTCaSY). Iniciatíva OTCaSY pomáha vytvárať komunity dospelých mužov, ktorých cieľom je iniciovať svojich synov.

 

 

 

 

Ilustračné foto: archív ZAOSTRI NA RODINU

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno