Vošli ste niekedy do domova dôchodcov a pomysleli si „fíha, neviem sa dočkať, kým sa dostanem do jedného z týchto zariadení“? Alebo ste videli domov dôchodcov praskajúci vo švíkoch od množstva návštevníkov z radov najbližšej rodiny a príbuzných, boli úplne ohromení šťastnými tvárami navôkol a v skrytosti závideli domácim? No… ťažko uveriteľné.
Napriek tomu, že život v domovoch dôchodcov nie je atraktívny, čoraz viac rodičov a starých rodičov odchádza (alebo v závislosti od vášho uhla pohľadu, je rozhodnutých odísť) do domovov dôchodcov alebo podobných zariadení pre seniorov. Podľa správy z roku 2012, 1,4 milióna Američanov žije v domovoch dôchodcov (zariadenia pre osoby s potrebou zdravotníckej starostlivosti) a 735 tisíc v zariadeniach pre seniorov bez potreby dennodennej starostlivosti. So starnutím „baby-boom“ generácie (ročníky narodenia 1946-1964) a predlžujúcou sa očakávanou dĺžkou života mužov aj žien tieto čísla budú ďalej len rásť.
Keď som po prvýkrát prišla do USA pred skoro 15 rokmi, toto ma šokovalo. Toľko domovov dôchodcov. Toľko ľudí v nich…
Neberte to v zlom, zariadenia pre seniorov existovali aj v mojej domovine v Rumunsku. Ale tieto útočištia (doslovne azyly z rumunského „azile“) boli zvyčajne pre ľudí, ktorí nemali žiadnu rodinu, ktorá by sa o nich mohla postarať. Tí, ktorí mali synov, dcéry, súrodencov, netere alebo synovcov boli vzatí do ich opatery. To bola jednoducho bežná súčasť života. Rodiny prispôsobili svoje výdavky a životný štýl, aby sa mohli postarať o svoje deti a svojich starších. Potrebujeme miesto pre babku? Deti môžu byť spolu v jednej izbe. Ďalší hladný krk navyše? Zvládneme to. Žiaden starý človek nezostane napospas osudu.
Neviem si pomôcť a čudujem sa, prečo je v krajine s príjmom na osobu podstatne vyšším ako bol v mojej domovine a s jedným z najvyšších životných štandardov na svete, je viac ako dva milióny ľudí umiestnených mimo svojich rodín v zariadeniach pre seniorov. Samozrejme, zdravotný stav niektorých si vyžaduje neustálu zdravotnú starostlivosť, avšak týka sa to naozaj viac než dvoch miliónov ľudí? A o koľko z tých so zdravotnými problémami by mohlo byť postarané, po správnej príprave a s náležitým vybavením, v domácnosti niekoho z najbližšej rodiny?
Tieto otázky sa mi často preháňajú hlavou. Z času na čas niekto v rozhovore spomenie, že má rodičov v domove dôchodcov a ja sa (citlivo) opýtam, ako došlo k takému rozhodnutiu. Počula som všeličo, od „je pre ňu ťažké fungovať bez chodítka a variť si svoje domáce jedlá“ po „mysleli sme si, že najlepšie pre ňu bude, ak bude obklopená svojimi vrstovníkmi“ alebo „môj otec má ochorenie obličiek v konečnom štádiu, potrebuje dialýzu trikrát do týždňa, jednoducho sme ho museli dať do domova dôchodcov“. Ďalší, priamejší, priznajú, že nestíhajú kvôli práci a športovým aktivitám detí alebo preto, že ich partner by nebol spokojný, ak by sa dlhodobo starali o postaršieho príbuzného.
Premýšľam nad tým, koľkí z nich mali úprimný rozhovor so svojimi postaršími blízkymi, keď ešte títo boli v najlepších rokoch o tom, ako by si priali prežiť svoje dôchodcovské roky. A z tých, ktorým sa to podarilo, koľko blízkych sa vehementne domáhalo, aby boli umiestnení do domova dôchodcov? Predpokladám, že ich nebolo veľa.
Naozaj nie je viac miesta v našich domoch? Sú nadčasy v práci a nespočetné športové aktivity našich detí také dôležité, že si nedokážeme nájsť čas na tých, ktorí nás vychovali? Lipneme tak na svojom súčasnom spôsobe života, že radšej drasticky zmeníme spôsob života niekoho iného, ako by sme mali upraviť ten náš? Nie sú to tí istí rodičia, ktorí robili, čo mohli, aby nás vychovali a spravili z nás dospelých ľudí, ktorými sme dnes?
Samozrejme, nie každý rodič žil tak, že by si zaslúžil odznak „najlepšia mama na svete/ najlepší otec na svete“, ale mnohí z nich robili čo mohli. Ja som mala šťastie na dvoch užasných rodičov, ktorí „hory prenášali“, aby som prežila (napriek vážnym zdravotným problémom v detstve), zabezpečili mne a mojej sestre dobré vzdelanie, teplo domova, dali nám pevné morálne základy a neskôr možnosť lepšieho života prostredníctvom emigrácie do USA.
Teraz som na rade ja, aby som „hory prenášala“, keď prichádza čas sa o nich postarať v nasledujúcich rokoch.
Toto nie je manifest proti domovom dôchodcov, ani kritika tých, ktorí sa rozhodli umiestniť svojich rodičov do jedného z týchto zariadení. Skôr je to výzva našej generácii znovu sa zamyslieť nad spôsobom, akým k týmto rozhodnutiam dospievame. Namiesto rozhodovania vás a vášho partnera za vašich rodičov, dávno po tom, ako sú oni sami spôsobilí robiť nejaké rozhodnutia, skúste to s nimi a s vašimi súrodencami prebrať včas. Čo by chceli vaši rodičia? Chceli by zostať aktívnou súčasťou vášho života a životov vašich detí? Alebo by radšej strávili tie dni obklopení ľuďmi v ich veku mimo hluku začínajúcej kapely a prespávajúcich kamarátov vašich detí? Prípadne by chceli zostať u seba doma so zabezpečenou starostlivosťou profesionálnej opatrovateľky? Hoci tieto rozhovory majú ďaleko od vašich bežných, veselých debát pri káve, sú kľúčové preto, aby vaši rodičia mali slovo pri plánovaní ich budúcnosti a aby ich priania boli rešpektované aj v čase, keď nebudú fyzicky alebo psychicky spôsobilí alebo finančne sebestační sa o seba postarať.
Ak aj je na tieto rozhovory neskoro, neuškodí si urobiť malý myšlienkový experiment. Zamyslite sa nad zmenami, ktoré by ste museli urobiť, aby ste mohli u seba privítať vášho rodiča. Všetko si zapíšte, prerátajte, porovnajte rôzne scenáre. Možno to nie je také zložité, ako sa vám najskôr zdalo. Áno, vaše deti môžu fňukať, že sa budú musieť deliť o izbu, ale nakoniec si zvyknú. A naučia sa popri tom niečo veľmi dôležité.
Tak, čo s mamou? Ste pripravení čeliť výzve a poskytnúť jej toľko starostlivosti, pozornosti a obetavosti v jej posledných rokoch, koľko vám poskytla ona, keď ste boli malí?
Preklad: Zuzana Šatková, http://verilymag.com/taking-care-of-your-parents/
Prečítajte si aj:
Tyler Ward: Kiež by som bol vedel tieto tri veci, než sme sa vzali
Janka Solárová: Ako viesť deti k Bohu
Zdroj fotografie: www.pixabay.com
