Rastislav Dluhý: Kresťania majú hovoriť inteligentne a kultivovane

Jeho rehoľa nemá byť kdesi v bočnej kaplnke, ale rovno „vo svätyni”, pretože jej služba ohlasovania je srdcom a prioritnou úlohou Cirkvi, hovorí redemptorista Rastislav Dluhý, šéfredaktor Slova medzi nami.

Raz si napísal, že chlapec, ktorý nedostal otcovský vzor, je ako bádateľ bez mapy. Akým si bol bádateľom?

Tak napoly. Otec ma naučil veľa, ale veľa som sa musel učiť od iných chlapov. Ja som taký komplikovanejší typ a môj otec je, naopak, jednoduchý chlap. On vie takmer všetko opraviť, ale na moje hlboké otázky o zmysle vecí často nevedel odpovedať.

Čo si dostal do vienka od otca?

Hlavne presvedčenie, že v živote musíme poctivo pracovať vlastnými rukami a nespoliehať sa na to, že niekto za mňa urobí to, čo mám urobiť ja.

Ovplyvňuje ťa príklad otca i na tvojej kňazskej dráhe?

Určite ma ovplyvňuje, aj keď si to možno neuvedomujem, alebo aj niekedy nechcem pripustiť.

Čo ti dáva vzťah s matkou?

V prvej polovici môjho detstva a na začiatku dospievania mi dával pocit istoty, pocit vzťahu s niekým, kto ma má rád, kto vytvára v rodine priestor citu a blízkosti. Neskôr, keď som dospieval a v ranom štádiu svojej dospelosti, som si však uvedomil, že musím konfrontovať aj niektoré mamine postoje, s ktorými už ako dospelý nesúhlasím. Bolo to bolestivé, keď mama videla, že už so všetkými jej pohľadmi a názormi nesúhlasím. Podarilo sa mi však naučiť sa, ako svoj nesúhlas zdvorilo vyjadriť.

Je aj pre dcéru dôležitý vzťah s otcom a jeho vzor? Prečo?

Otec dáva dcére pocit, že je milovaná, že je pekná, že niečo znamená. Vzor otca je určitým štandardom, ktorý dcéra podvedome vstrebáva, a keď neskôr začína budovať kamarátske a priateľské vzťahy s nejakými mužmi, „ideál” otca je dôležitý na konfrontovanie charakteru chlapca či muža. Pekný a vrelý vzťah s otcom je tiež základom pre prirodzený a dobrý vzťah k mužom vo všeobecnosti.

Aké je to byť prvorodeným zo šiestich detí?

Pre mňa to bolo ťažké. Zdalo sa mi, že rodičia vo mne niekedy vidia akéhosi „zástupcu.” Až teraz, z odstupom času si však myslím, že to bolo pre mňa dobré. Bola to náročná škola práce a zodpovednosti. Naučil som sa v nej však veľa.

Vraj si v detstve nebol učenlivý typ. Ako sa ti potom podarilo dosiahnuť doktorát zo žurnalistiky?

V detstve som bol jedným z tých horších, pokiaľ ide o matematiku a disciplíny s ňou spojené. Pravdou však je, že možno som sa naozaj málo učil. Čiastočne mám na to alibi. Môžem sa vyhovárať na množstvo práce na našich záhradách, okolo nášho domu, v lese a so súrodencami. Naozaj som času na učenie nemal veľa. Na druhej strane si však musím priznať, že mi práca vyhovovala, len aby som sa nemusel učiť. Takže tak nejako. Do kníh rôzneho druhu som sa zamiloval až v dospelosti. Zistil som, že to je moja vášeň, ktorú som objavil až smutne neskoro.

Počuť hlas kresťanov v médiách?

Priznám sa, že by som ich chcel počuť viac. Vážim si ich prácu v médiách, či vo verejnoprávnej RTVS, alebo TA3, v komerčných médiách a inde. Vždy sú tam nejakí kresťania, ktorí túžia po objektivite a hodnotách. Osobne mi veľmi chýba nejaký denník, ktorí by robili kresťania. Viem, že máme internetové portály a stránky ako Postoy.sk a Svetkrestanstva.sk. Veľmi si vážim prácu týchto ľudí.

Čo by mali hovoriť kresťania (na) verejnosti?

Kresťania by podľa mňa mali inteligentným a kultivovaným spôsobom hovoriť o všetkom, čo sa týka spoločného dobra našej krajiny a nášho štátu. Majú právo a povinnosť vyjadrovať sa ku každej oblasti spoločenského života. Ich vklad má byť inšpirovaný evanjeliom a má mať povahu životného štýlu podľa jeho posolstva.

Tvoja dizertačná práca sa týkala kerygmy v televíznom vysielaní. O čom bola táto téma a čo si zistil?

Dlho som uvažoval nad tým, nakoľko sa ohlásená správa o Božej láske dokáže dotknúť divákov televízie. Chcel som zistiť, či jestvuje veľký rozdiel medzi účinkom ohlasovania evanjelia priamym osobným spôsobom a ohlasovaním toho istého obsahu prostredníctvom televízneho kanála. O tom bola moja práca. Snažil som sa zmerať účinky kerygmatického posolstva ohlasovaného prostredníctvom katolíckeho televízneho programu Choices We Face na divákov. Zistil som, že z mojej vzorky okolo 500 recipientov sa ani jeden divák neobrátil z neveriaceho na veriaceho na základe sledovania tohto programu. Zistil som však tiež, že veľa ľudí prežilo „nové” obrátenie na základe sledovania nejakej epizódy tohto programu. Mnohí sa začali lepšie modliť, alebo sa stali aktívnejšími, alebo sa s niekým išli zmieriť. Boli aj ľudia, čo šli po rokoch na spoveď. Tieto zistenia boli veľmi prekvapivé. Dospel som k tomu, že tieto programy skôr vedia pomôcť ľuďom ísť hlbšie a napomáhať vlažným znovu získať oheň alebo ostať dlhodobo verným kresťanom. Takéto účinky nie sú zanedbateľné.

Existuje nejaké vysvetlenie, že si sa stal redemptoristom?

Človek, ktorý bol jedným z mojich prvých kňazských vzorov, bol redemptorista. Tam to celé začalo.

Práve beží Rok zasväteného života. Ako ho prežívate v reholi?

Vydali sme Modlitbový denník s citátmi o zasvätenom živote. V našom časopise Slovo medzi nami poskytujeme každý mesiac priestor pre všetky rehole a inštitúty zasväteného života, aby napísali nejaké svedectvo. Snažíme sa zapájať sa do niektorých celosvetových a celoslovenských podujatí. Predovšetkým sa však snažíme každý o svoju osobnú vnútornú obnovu.

Keby ste sa mali porovnať s inými mužskými rehoľami a trošku si spraviť reklamu, čo by malo byť lákadlom pre vstup práve k redemptoristom?

Povedal by som asi to, čo jeden náš bývalý generálny predstavený. Redemptoristi nie sú povolaní, aby boli v „bočnej kaplnke” Cirkvi, ale priamo „vo svätyni”, pretože ich služba ohlasovania je srdcom a prioritnou úlohou Cirkvi. Pápež František o tejto urgentnej službe ohlasovania často hovorí. Napísal o nej aj apoštolskú exhortáciu.

Aké predpoklady by mal mať kandidát na vstup do rehole?

Mal by mať srdce pre ohlasovanie evanjelia a vzťah k ľuďom. Dôležitá je aj ľudská zrelosť, ktorá dnes už nie je až takou samozrejmosťou. Často sa stáva, že keď niektorý kandidát nie je prijatý do rehole, je to hlavne kvôli nejakým vážnejším nedostatkom v oblasti základnej ľudskej zrelosti.

Redemptoristi sú známi ľudovými misiami. Chodievaš ešte na nejaké? Ako to prežívaš?

Nedávno som sa vrátil z Nimnice. Robil som šesťdňovú obnovu pre divákov TV LUX. Hneď na to som išiel na ľudové misie so svojimi spolubratmi a laikmi zo spoločenstva Calvary na Záhorie, do Kútov.

Robia sa aj misie priamo v rodinách?

Určite je misiou aj čas strávený s rodinami pri spoločnom oddychu. Niekedy si rodiny robia aj akési „stretká“ a občas si zavolajú aj nás.

Si šéfredaktorom Slova medzi nami. O čom je tento časopis?

Časopis je mesačníkom a v novembri 2014 sme oslávili jeho pätnáste narodeniny. Obsahuje úvahy nad niektorým z omšových čítaní daného dňa. V časopise je vždy aj tematická časť a rodinná príloha.

Je Písmo sväté prítomné a živé v slovenských rodinách?

V niektorých áno, ale obávam sa, že vo väčšine rodín nie.

Keby sme mali posolstvo kresťanstva zhrnúť jednou vetou, čo by to bolo?

Veď Boh tak miloval svet, že poslal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto v neho uverí, nezahynul, ale mal večný život.

A na záver ešte jedna úloha. Ty a Ježiš – jednou vetou…

Je mojim priateľom, vždy je pri mne, niekedy je náročný, ale vždy je dobrý.