Tento článok začnem tak trochu pesimistickými (alebo, lepšie napísané, negativistickými) otázkami. Akú ste mali Veľkú noc – čo všetko ste prežili? A najmä – nahneval vás niekto, niečo? Niečo sa vám nepodarilo, niekto vás sklamal?
Ako sa správali deti? Poslúchali vás? Vyviedli niečo alebo boli drzé? Očakávali ste, že to bude iné, ale zas si neupratali a ešte aj odvrávali?
A čo váš manžel /manželka? Konečne prečítal vaše nevyslovené myšlienky presne tak, ako ste chceli? Alebo nie a vznikla hádka?
A čo dnes vaši kolegovia v práci? Nahnevali vás? Splnili to, čo ste od nich očakávali?
Už sa asi aj pýtate, kam smerujem týmito otázkami a prečo ich kladiem. Ale ešte predtým, než vám odpoviem, chcem položiť ešte poslednú otázku – čo majú všetky tieto otázky spoločné?
Odpoveď je, že všetky tieto otázky sú vlastne nenaplnené OČAKÁVANIA. Áno, očakávania, kedy chceme a očakávame, že niekto sa bude správať podľa našich predstáv, podľa našich prianí. Či už sú to deti, od ktorých očakávame, že budú upratovať, že nebudú drzé a očakávame, že nás budú rešpektovať. Alebo aj manžel /manželka. Očakávame, že bude mať dobrú náladu, že nás objíme, len čo nás zbadá, že vyčíta z našej tváre ťažký deň a prinajmenšom uloží deti spať a ešte aj pripraví večeru. Očakávame, že máme nárok na oddych a pokoj.
Očakávania máme aj v práci – voči kolegom aj voči šéfovi. Očakávame, že nás pochopí, že nás ocení, že nám niekto pomôže… Keď sa na to takto pozrieme, vysielame okolo seba vlastne samé očakávania. Čo sa ale udeje, ak sa nenaplnia?
Možno už tušíte, že príde sklamanie, hnev, frustrácia… Príde negatívne naladenie, pretože odrazu zistíme, že naše očakávania (a skryté túžby) sa nenaplnili. Naše očakávania ostali nepovšimnuté, a to nás nahnevá, to nás frustruje. Potom hundreme, nadávame, možno aj poohovárame a máme pocit, že fakt nás nikto nechápe a že sme naozaj unavení. Premietame tieto emócie do vzťahov, uvažujeme, či nás partner naozaj miluje, či si nás deti vážia alebo či sme my urobili niečo zlé.
Čo teda s tým? Prečo máme očakávania a – je dobré ich mať?
Vraví sa, že najväčším ničiteľom vzťahov sú práve očakávania. Rada by som pojem „vzťahy“ rozšírila aj o vzťahy smerom k svetu, k ľuďom všeobecne, k sebe samému a k prežívaniu. Tu musím, aj z vlastnej skúsenosti, potvrdiť, že očakávania naozaj vyvolávajú pocit frustrácie a sklamania (a aj hnevu). Teda naozaj jedným z najväčších ničiteľov vzťahov sú očakávania!
Nedá sa im vyhnúť a nedá sa ich zbaviť. Očakávania máme, pretože je to ľudské, sú prirodzené a tak trocha odzrkadľujú náš pohľad na svet a na ľudí.
Treba si uvedomiť, že deti, manžel, manželka, kolegovia, kamarátky, ľudia majú svoje možnosti vnímania a reagovania, svoj spôsob prežívania. Nikdy nenaplnia naše očakávania. Nie je fér očakávať, že tí druhí – najmä deti a manžel/ka – naplnia naše očakávania. Nedokážu to. A nedokážeme to ani my sami.
Namiesto toho si povedzte, že dnes a ani zajtra nebudete nič očakávať.
Aké by to bolo? Napríklad dnes, hoci ste unavená, nebude čakať, že si to manžel všimne, a v opačnom prípade budete namosúrená. Namiesto toho zvoľte úplne inú cestu: povedzte mu, že ste unavená a že potrebujete jeho pomoc. A čo u detí? Takto: neočakávajte, že dnes si upracú. Jednoducho im to zas a znova povedzte (v prípade, že si upracú aj bez vášho upozornenia, jednoducho vás to príjemne prekvapí…) Vyhnete sa tak sklamaniu, ktoré prirodzene príde po tom, čo otvárate dvere do detskej izby s očakávaním, že nájdete poriadok. Takto sa to dá rozšíriť do každodenného života a situácií s rôznymi ľuďmi.
Neočakávajte, že ľudia vo svojej podstate dobrí, ale nedokonalí naplnia vaše očakávania. Namiesto toho pomenujte, čo potrebujete, ako sa cítite a čo chcete. Uvidíte, že vás to oslobodí od malých každodenných sklamaní, zbytočných nenaplnených očakávaní a frustrácií, ktoré sa prenášajú do vzťahov.
Obrázok: pixabay
