Ako novinárka na problémy upozorňovala, ako politička sa ich snaží riešiť. V politike je tou, medzi ktorej agendu patrí aj postavenie rodiny a je dôkazom toho, že nemusí platiť, že pod lampou je najväčšia tma. Europoslankyňa Jana Žitňanská o rodine totiž nielen rozpráva, ale sama ju aj má, keďže spolu s manželom novinárom Róbertom Žitňanským vychovávajú tri deti. Ako sa im to darí?
V manželstve už žijete nejaký ten rok. Zmenil sa váš pohľad na manželskú lásku za ten čas?
Nie. Stále ju vidím rovnako. Hoci sme manželmi už takmer šestnásť rokov, náš vzťah je stále silný, v Robovi som, a presviedčam sa o tom s každým ďalším rokom, našla úžasného manžela a výborného otca našich detí.
Do manželstva ste si každý priniesli zo svojich rodín inú skúsenosť s výchovou a prežívaním viery. V čom vás najviac formovali vaše rodiny v tomto smere?
Predovšetkým, moji rodičia nás viedli k viere od malička. Keďže sme dlhší čas žili počas komunizmu v Alžírsku, návštevy kostola alebo hodín náboženstva boli pre nás deti úplnou samozrejmosťou. Po návrate do Československa sme chodili na stretká, púte, spievali sme v zbore, najskôr v bratislavskom kostole sv. Alžbety, neskôr u jezuitov. Manžel sa dostal k viere až ako stredoškolák, takže jeho cesta k Bohu bola daná tým, že k nemu prichádzal už ako samostatný dospievajúci človek.
Boh vašu vieru preveril hneď na začiatku manželstva, keď po veľkej radosti z očakávania prvého dieťatka prišla po štyroch mesiacoch tehotenstva správa, že si ho hneď zobral aj spať. Ako ste to zvládli?
V prvej chvíli nastalo vo mne a v nás oboch úplné prázdno. A hnev. Nerozumeli sme prečo práve my, nevedeli sme, čo bude ďalej… Našťastie Boh nám veľmi skoro požehnal znova. Naše druhé dieťa. A potom prišli ďalšie dve a s nimi more radostí. A postupne aj pochopenie a zmierenie sa so stratou toho prvého. Lebo dnes viem, že sme ho nestratili, ale získali spojenca tam hore.
Dnes ste teda rodičmi troch detí, ktorým ste sa zo seba určite snažili dať to najlepšie. Podarilo sa? Ako ich vnímate?
Každé z nich je úplne iné. Je až neuveriteľné, aké rôzne povahy môžu byť. Každé je však výnimočné. A snažíme sa takto k nim pristupovať a aj sa im venovať jednotlivo. Dievčatá Ester a Hana majú veľký dar na maľovanie, Danielko je zasa skvelý športovec. Všetci traja majú talent na jazyky a tiež výborný hudobný sluch, takže je radosť ich počúvať.
Keď sa obzriete za seba, zmenili by ste niečo v spôsobe výchovy s tými skúsenosťami, ktoré máte dnes?
Asi by som bola menej – ako hovoria Francúzi – „mère poule“, čiže matka sliepka, ktorá chce mať stále svojich potomkov pod krídlami.
Obidvaja s manželom ste mediálne známi z televíznej obrazovky i rozhlasového éteru. Myslíte si, že to má na výchovu a správanie vašich detí nejaký vplyv. Aký?
Nemyslím si, že by to na nich nejako vplývalo. Už si zvykli, že občas „visím“ na nejakom bilboarde alebo že sme, manžel alebo ja, v televízii. Ale keďže si zvyklo aj ich okolie – kamaráti a spolužiaci – už to nikto z nich nerieši a nikto im to nepripomína.
S tým pôsobením vo verejnom živote súvisí asi aj väčšia zaneprázdnenosť vás oboch. Ako sa vám darí zladiť pracovné povinnosti s výchovou detí a rodinným životom?
Keďže mám vynikajúceho manžela a úžasných rodičov, spoločne to zatiaľ všetko zvládame.Rodina ma naozaj veľmi podporuje, čo je pre mňa veľkým povzbudením. Bez toho by sa to robiť nedalo.
Rodina je po politických búrkach a uponáhľanom pracovnom živote asi vašim najväčším útočiskom, v ktorom hľadáte pokoj. Nachádzate ho tam? Čo Vám z rodinného života spôsobuje najväčšie potešenie?
Keď sa stretneme večer doma za stolom (úsmev), len tak sedíme, rozprávame sa, pijeme kávičku, hráme sa… V zásade taká klasická domáca pohoda.
Tú si vážime väčšinou o to viac o čo viac nám chýba. Vytratí sa niekedy aj z vášho domova a čo pomáha u vás, aby sa znova medzi vás vrátila?
Dnešná doba je mimoriadne hektická a náročná na všetkých, dokonca nevynímajúc ani deti. A stres a napätie dokáže narušiť a naštrbiť rodinnú pohodu všade. Ani naša rodina nie je výnimka. Snažíme sa to však čo najskôr napraviť a už vieme, že vtedy si jednoducho musíme opäť pripomenúť, čo je v našom živote to najpodstatnejšie.
Deti vnímajú vieru aj cez konkrétne veci, ktoré v rodine zažívajú, či už sú to spoločné modlitby, slávenie sviatkov, žehnanie jedla… Je to tak aj vo vašej rodine, máte nejaké spoločné, nazvyme to rituály, ktoré sú pre ne dôležité?
Neviem, či sa za rituál dá pokladať krížik na čelo každé ráno pred odchodom do školy. Skôr je to také požehnanie na cestu, bez ktorého z domu nikdy neodídu.
Začali sme otázkami o tom, čo ste si ako deti od svojich rodičov v súvislosti s vierou priniesli vy, čomu vás naučili a čo vám zo seba odovzdali. Čo myslíte, ako budú na túto otázku odpoveď raz vaše tri deti? Dali ste im v otázke viery nejaké svoje odporúčania, respektíve čo im by ste im chceli určite povedať?
Boh je láska a chce pre nás dobro. A to je to najpodstatnejšie. Aj my by sme sa mali o to snažiť. Keď sa večer modlíme, tak okrem poďakovania prosíme aj za to, aby sme dokázali iným ľuďom pomáhať a robiť ich šťastnejšími. Snažím sa, aby toto zostalo súčasťou ich životov aj v budúcnosti. A aby sa im to darilo napĺňať. Verím, že sme pre nich s manželom obaja príkladom aspoň v tom, že sa o to dennodenne snažíme.
Autor: Andrej Alberty
Fotografie: archív J. Ž.
