Pre duchovné uzdravenie z homosexuality nie je dôležité to, či v človeku ešte je prítomné samotné homosexuálne cítenie alebo nie je, lebo to pred Bohom nie je hriešne (iba homosexuálne skutky sú hriešne), ale to, že človek sa stotožnil s pravdou, zvládol svoj život milosťou Svätého Ducha, že už človek nežije aktívne homosexuálne (pokiaľ tak žil alebo sa rozhodol pre Pána) a nasleduje Pána vo svojom živote.
Cieľom uzdravenia je nasledovať Krista svojím životom. A to je tá cesta ku svätosti života. Naším cieľom má byť a je nebo. Poznať Boha a tešiť sa z neho naveky. Cieľom nášho života je zbaviť sa postupne svojho ega, obnoviť v sebe pôvodný, nefalšovaný Boží obraz a nechať sa viesť a neustále prenikať Svätým Duchom. Sme zodpovední za to, ako naložíme s tým, čo sme dostali, čo vytvoríme z toho, čo sme dostali.
Cesta od sebapoznania k sebaprijatiu
Pre veriaceho človeka, ktorý prežíva homosexuálne cítenie, je potrebné hľadať i nachádzať odpovede na otázky týkajúce sa života s Bohom – a to prostredníctvom cesty od sebapoznania k sebaprijatiu. Výsledkom pravdivého sebapoznania je pohľad na seba ako na Boží obraz, z ktorého pramení poznanie, že všetci sme Božie deti. Božím zámerom s každým jedným človekom je: aby bol jeho obrazom a tým i dieťaťom. Sebaprijatie je o tom, že sa nemusíme báť úprimného pohľadu na seba samých, lebo Boh nás má rád! Pozná nás dokonale a chce nás tu mať. Toto všetko dáva nášmu životu zmysel a prináša radosť do života. Ovocím tohto poznania je vedomie, že iba Boh nás môže skutočne naplniť a to aj najhlbšie potreby nášho srdca. Jedine s Ním môžeme prežiť zmysluplný život. Každý, koho Boh povolal do tohto sveta, má vo svete svoje špecifické miesto.
Pre ľudí zranených srdcom je veľmi dôležité vedieť, že od správneho pohľadu na seba aj na Boha závisí kvalita ľudského života. Je to otázka poznania pravdy o človeku a o správnom ponímaní seba samého. Naše samotné poznanie o sebe je však nedostatočné. Potrebujeme nahliadnuť „za oponu“. A to nám umožňuje Zjavenie vyjadrené vo svätom Písme: človek je Božím obrazom. Správny pohľad na človeka ponúka Boh – jeho pôvodca, Stvoriteľ a Otec.
Človek – Boží obraz
Človek, a to aj homosexuálne cítiaci, stále hľadá svoj vzťah k Bohu, aký mali prví ľudia Adam a Eva v raji ešte pred pádom do hriechu. Boh stále stavia na našej prirodzenosti (= pôvodné, stále a nemenné Božie ustanovenie a naše určenie), lebo človek je povolaný byť Božím obrazom. Byť odrazom a zobrazením Trojjediného Boha v nás (spoločenstva skutočných vzťahov jednoty a vzájomnej lásky). Len prostredníctvom Neho sa môže človek formovať, napredovať a zdokonaľovať. A tým viac sa v nás odráža Boh – väčšmi sa Jeho obraz vtláča do nás. A ak vytrváme v pokore, ostaneme i v Jeho milosti. Jeho podoba v nás tak mocnie a neustále rastie – takto nás Boh nastavil. Tak sme boli stvorení, a to je pre nás východiskovým bodom. Keďže sme stvorení na Boží obraz, máme ho aj žiť svojím životom. Je to „vzor“, ,,obraz“, podľa ktorého sme aj my stvorení. Môžeme teda povedať, že obraz Boží v nás je nám daný tým, že sme stvorení pre vzťah, pre spoločenstvo. Tak ako Boh žije v spoločenstve plodnej sebadarujúcej lásky medzi osobami Otcom, Synom a Svätým Duchom, sme aj my stvorení pre život nie v egoizme a samote, ale v spoločenstve s druhou osobou. Nie sme stvorení pre samotu, ale pre spoločenstvo. Toto nastavenie je nám dané a nepochádza z tohto sveta, ale od Boha. Človek tak podľa svojej prirodzenosti – ktorú nám už Boh dal a určil, hľadá pravdu, lásku, vnútorný pokoj a raj srdca. Duchovný život vedie k všetkým týmto hodnotám.
Podstatné je odpustiť druhým, ako aj sebe, dosiahnuť od druhých odpustenie pre seba (snažiť sa o zmierenie), prijať sa a milovať samého seba takého, aký som (neodmietať sa kvôli homosexuálnym pocitom) a naučiť sa s tým žiť.
Neexistuje ,,homosexuálna osoba“ sama od seba. Existujú iba tí, ktorí potrebujú uzdravenie z dôvodu nedostatku skutočnej lásky, či hlbokého sklamania z odmietnutia, prežitých hrôz a úzkosti, nesprávneho druhu sebalásky a všetkého, čo z toho vyplýva, no zároveň s tým potrebujú prežiť uvedomenie si vlastnej hodnoty a nesmiernej ceny v Ježišových očiach.
Prijatie
Práve tu sa môže prejaviť hodnota skutočného priateľstva a kresťanského spoločenstva, aby človek zvládol svoj život. Nájsť ozajstné priateľstvo medzi ľuďmi je dnes veľmi ťažké a problematické. Byť milovaný je potrebou každého jedného človeka. Ak sa človek stretáva s cudnými mužmi a ženami v takomto priateľskom spoločenstve, oslabujú sa jeho pocity menejcennosti a jeho osamelosť a tým viac ustávajú jeho sexuálne pokušenia a narastá sebaúcta. Cudnosť – zdržanlivosť nás oslobodzuje od sklonu používať druhých na svoje uspokojenie a robí nás schopnými milovať iných tak, ako nás miluje Kristus. Ježiš žiada o úplnú dôveru, aby mu ľudia dovolili zahrnúť ich Jeho láskou a uzdraviť ich zranené srdcia. Aby ľudia mohli správne milovať druhých, musia zažiť krásu pravej lásky. Tú dáva Boh. Ľudia s homosexuálnym cítením potrebujú vedieť, že aj oni sú milovaní a prijímaní a nie sú odmietnutí či odsúvaní zo spoločenstva Cirkvi. Prijať ich a byť otvorení pre nich, s nimi zdieľať všetko, čo život prináša – to je prvý a veľmi dôležitý krok potrebný pre ľudí zranených srdcom. Nezištne podaná ruka a chápavé srdce znamená veľa a isto vedie k pokoju duše a k riešeniu životných situácií. Ten, kto túži vykročiť vpred a vytrvať, musí vždy znova a znova začínať… Trpezlivosť so sebou samým je základom každého pokroku a vývoja.
Zdroj fotografie: www.pixabay.com
