„Ak by ste ma ľúbili, nechali by ste ma, aby som bola šťastná,“ vybuchla som ako obrovský puberťácky pupák.
Bolo to asi v roku 2000, čiže som mala asi 12 alebo 13. Zúfalo som chcela ísť na párty a moji rodičia, ktorí tušili hrozbu nevhodných tínedžerských výčinov, sa odmietali podriadiť mojim želaniam. Zúrila som a bez úspechu som sa pokúsila použiť logiku, aby som ich usvedčila z pokrytectva: Nie je láska o tom, že sa snažíme, aby bol ten druhý šťastný? A nie je teda zjavné, že ma nemáte radi? (Doplňte si dramatické buchnutie dverami.)
Ako dospelí inštinktívne vieme, že milovať naše deti neznamená skloniť sa pred každým ich rozmarom. Niekedy sa batoľa na vás bude hnevať, že ste ho nenechali jesť záhradný odpad – a je to tak v poriadku. Chápeme, že naša úloha v tomto vzťahu omnoho presahuje snahu o to, aby sa deti za každú cenu cítili príjemne v teplúčku.
Problém je, že keď dôjde na partnerské vzťahy, toto prirodzené chápanie lásky sa stráca. Namiesto toho, aby sme šťastie chápali ako úžasný vedľajší efekt milujúceho vzťahu, väčšina dospelých ho v súčasnosti vníma ako jediný zmysel toho celého.
Nasledujúc rovnakú logiku ako moje tínedžerské ja, sa mi raz podarilo spadnúť do tohto mylného chápania lásky. Žijúc v partnerskom vzťahu, počas dovolenky v Paríži som bola presvedčená, že celým zmyslom lásky je, aby sme boli šťastní. Hneď zo začiatku nášho týždňového pobytu v zahraničí som odhalila temnú a skľučujúcu stránku môjho úžasného priateľa. Aby som bola úprimná, stále si nie som úplne istá, o čom to bolo; boli sme v Paríži – Paríži, prepánajána – a on akoby využíval každú príležitosť na utápanie sa v pesimizme a trápení. Po dovolenke sa jeho mrzutosť stala trvalou črtou. Začala som sa obviňovať za jeho nešťastie a celkovú nespokojnosť a hľadiac do vnútra som sa snažila napraviť to, čo sa mi zdalo byť koreňom problému: seba.
Snaha urobiť tohto muža šťastným sa stala mojou posadnutosťou. Ale na nevyhnutnom konci nášho vzťahu som bola na nespoznanie – chabá škrupinka ženy, ktorú pôvodne stretol. A viete čo? Napriek môjmu snaženiu, on aj tak nebol šťastný.
Viem, že nie som prvá žena, ktorá si zmýlila lásku s honom za šťastím. Zvaľte vinu na filmy, na hnutie hippies alebo na našu neschopnosť sústrediť sa. Nezáleží na tom, koho alebo čo obviníte, myšlienka, že zmyslom lásky je urobiť sa navzájom šťastnými sa stala prevažujúcim mýtom o vzťahoch, ktorý je vtĺkaný do našich hláv takmer každým zlým love songom.
Slávny psychológ a spisovateľ Viktor Frankl, ktorý prežil holokaust, raz povedal: „Už samotný hon za šťastím marí šťastie.“ Zistila som, že v láske je to pravda. Ak je vašim cieľom priniesť tomu, na ktorom vám záleží, pocit šťastia – už ste na zlej ceste.
Skutočná láska sa nebojí výziev. Ak by som hľadela ďalej ako na seba čoby zdroj šťastia, a namiesto toho partnera dôrazne a s láskou konfrontovala s jeho mrzutou náladou, mohol svoje činy uvidieť jasnejšie – alebo mohol zbadať príčinu skrývajúcu sa za tým. Namiesto toho, kvôli jeho šťastiu som sa zameriavala na jeho nálady.
Po internete koluje citát, ktorý znie: „Musíš byť šťastný, aby si mohol urobiť šťastným niekoho iného.“ Nuž, tak nejako. Nežijeme v bubline – žijeme v spoločnosti, čo znamená, že sme ovplyvňovaní tými, čo sú okolo nás. Verím, skutočné šťastie môže byť inšpirované inými, ale konkrétna schopnosť byť šťastný môže prísť len zvnútra. Skutočné šťastie pramení z pocitu zmyslu a hlbšieho významu života a každý z nás ho musí nájsť sám pre seba – nik to nemôže spraviť za druhého.
Šťastie je prchavé – a mať život naplnený láskou je skutočným receptom na šťastie. Ale šťastie nie je zmyslom lásky. Láska nevytvára vždy „dobrý pocit“. Môže byť nepohodlná alebo môže byť výzvou a môže odhaľovať pravdy, ktorým nechcete čeliť. Niekedy láska neprináša vášmu milovanému pocit pohodlia a teplúčka – a je to v poriadku.
http://verilymag.com/2015/05/love-making-each-other-happy-relationships, preklad: Ľubica Neupauerová
