Vírus, ktorý núti prehĺbiť rodinnú spiritualitu…

1
1806

Situácia zavretých dverí kostolov – hoc je pre nás veľkou bolesťou, núti nás premýšľať nad tým, ako prežívať vieru za zatvorenými dverami našich domovov. Čas, keď „odniesli môjho Pána“ môže byť časom prázdna, smútku a bolesti, ale i časom prehĺbenia rodinnej spirituality. 

Inšpiratívnym modelom pre situáciu, ktorú žijeme dnes, môže byť život prvotnej cirkvi. Je známe, že kresťania až do začiatku 4. storočia nemali vlastné miesta pre bohoslužby. Takými boli spočiatku židovské synagógy. Kresťania sa zúčastňovali židovskej bohoslužby, preberali židovské formy i organizáciu, zároveň však tvorili vlastné spoločenstvo, vlastnú bohoslužbu, keď po domoch lámali chlieb. Až v 4. storočí, po Milánskom edikte, vznikajú prvé miesta kultu kresťanov – prvé kresťanské chrámy. Do toho času sa kresťania zhromažďujú v domoch kresťanov. V dome Akvilu a Prisky (1Kor 16, 19), v dome Nymfy (Kol 4, 15), Archippa (Flm 2, 1), Gája (Rim 16,23) či iných sa zhromažďovalo Kristovo zhromaždenie, ktoré tu slávilo sväté tajomstvá. A tak môžeme v podstate sledovať zrod niečoho takého, ako je cirkev v domoch veriacich.

Povýšiť priestor domu

Dôležité udalosti dejín spásy sa odohrávali v domoch. Anjelovo zvestovanie a Kristovo vtelenie sa uskutočnilo v skromnom domčeku Márie. Prvých 30 rokov Ježišovho života sa odohráva v rodinnom prostredí. Dva najdôležitejšie chválospevy, Máriin a Zachariášov, sa nezrodili v kláštoroch, ale v prostredí domov. Ježišove zázraky, učenie a životné udalosti sa často odohrávali v domoch. Aj samotná Eucharistia vznikla v dome, pri spoločnom stolovaní. Turíce sa neodohrali v synagóge, ale v rodinnom príbytku. Prví kresťania „po domoch lámali chlieb“. Viera sa v prvotnej Cirkvi odovzdávala a žila v domoch (Porov. KKC 1655). 

Mnohé rodiny si myslia, že pre rozvoj ich manželskej či rodinnej spirituality musia neustále vychádzať „von“ (kostol, stretká, výlety, modlitby…). Vírus, ktorý nás zatvára za dvere nášho vlastného domu, je zároveň veľkým učiteľom – núti nás uvedomiť si, že vlastným a prvým miestom, kde sa má prežívať spiritualita vlastná manželom a rodinám, je priestor nášho domu. 

Nie je práve situácia, ktorú žijeme, časom, v ktorom máme pochopiť domov ako miesto, kde sa vyskytuje „prítomnosť Pána“ (Porov. AL 315)?

Jediný kňaz

Vírus, ktorý nás odsúdil prežívať našu vieru fyzicky mimo kňazov, nás núti prehĺbiť a pochopiť ešte viac naše krstné kňazstvo – zvlášť rodičov, ktorí pre svoje deti i pre seba navzájom zostali jediným kňazom, ktorého cez deň môžu stretnúť. V tomto momente pokrm detí závisí od toho, čo im dajú ich rodičia. Ako využijeme potenciál, ktorý bol do nás vložený vo sviatosti krstu, birmovania či manželstva? Tieto tri sviatosti nás nielen oprávňujú, ale aj zaväzujú odovzdať Krista naším deťom. Ako bude teda vyzerať naša domáca liturgia, ak sa nemôžeme spoľahnúť na silu častého prijímania Eucharistie – prameňa a vrcholu kresťanského života (Porov. KKC 1324)? Rodič má úlohu správcu svojej domácej cirkvi, od neho závisí, kam svoju domácu cirkev bude viesť, čo jej ponúkne, čo jej odovzdá a čo jej zjaví… 

Jediná kázeň

Vírus, ktorý znemožnil počúvať Božie slovo liturgicky a fyzicky, ktorý nás pripravil o láskavé spojenie pastiera s jeho stádom pri vysvetľovaní Božieho slova, nás núti hľadať nové spôsoby, ako Božie slovo našim deťom ohlásiť a pretlmočiť. Zdá sa, že práve dnes platia slová Krista, ktoré chce adresovať rodičom: „Nikam nemusia chodiť. Vy im dajte jesť…“ (Mt 14, 16). Tak ako pri zázračnom rozmnožení chleba Kristus podával chlieb skrze ruky svojich učeníkov, tak ho chce dnes podávať skrze ruky otcov a mám. Od otca a mamy závisí, či ich deti budú počuť Božie slovo. Táto úloha teraz spočíva na nás. Katechéza otca/mamy o evanjeliu dňa je jedinou kázňou dňa, ktorú majú deti možnosť počuť. Od rodičov závisí, či ich deti v ten deň budú počuť Božie slovo. Od otca a mamy sa teraz očakáva odovzdať bohatstvo, ktoré možno roky len pasívne prijímali a necítili sa byť hodní či dostatočne vzdelaní ho vysvetliť a pretlmočiť svojim deťom. Viac času v rodine má viac zvýrazniť Božie slovo ako prameň liturgie i kresťanského života. Otvorené Božie slovo na stole má vzbudzovať bázeň nad prítomnosťou Pána v dome. Môže pozývať k rozjímaniu, uvažovaniu a zdieľaniu sa s Božím slovom medzi manželmi, medzi rodičmi a deťmi, či medzi deťmi navzájom. Fyzická neprítomnosť kňaza môže byť motiváciou pre štúdium komentárov, hľadanie inšpirácií v neinfikovanom online priestore. 

Jediný oltár

Vírus, ktorý ako prievan zatvoril dvere všetkých chrámov, nás núti rozvinúť tajomstvo sv. omše, ktorá sa neobmedzuje len na liturgický priestor. Naša obeta a obeta kňaza v zatvorenom kostole nie je separovaná. Možno povedať, že súkromná sv. omša neexistuje, lebo „pri každej svätej omši, aj keď bude kňaz sám, budeme prítomní všetci a jej milosť sa nás dotkne.“ Aj pred prázdnymi lavicami má kňaz ako „alter Christus“, čiže ženích pred očami svoju nevestu Cirkev, čiže farnosť – za ktorú prináša eucharistickú obetu. A ona sa zjednocuje so svojím ženíchom, keď spája svoju obetu s jeho obetou. Práve teraz môžu pre nás znamenať ešte viac slová liturgie: „Modlite sa, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila Bohu Otcu všemohúcemu.“ 

Eucharistia – ak nemôže byť prijímaná, chce byť realizovaná v každej obete dňa matky či otca, ktorí prinášajú svoje telá ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu (Porov. Rim 12, 1) (Porov. LG34). Toto je Eucharistia rodiny, vďakyvzdanie otca a matky, ktorí spájajú svoje obety s obetou kňaza i s obetou Kristovho tela pri slávení Eucharistie (Porov. ChL 14), aj keď sa slávi za zatvorenými dverami. V tejto perspektíve sa každé gesto lásky manželov môže stať modlitbou, liturgiou, ktorej celebrantmi sú manželia sami. Toto je teraz ich jediný oltár – oltár stola, na ktorý matka už znova pripravuje jedlo pre svoje deti, oltár otcovho home office, pri ktorom v hluku rodiny zarába na chlieb, či písací stolík detí, pri ktorom sedia a učia sa novým veciam. Skrze tieto i ďalšie oltáre sa posväcuje celá rodina a prináša Bohu svoju eucharistickú obetu.

Zdá sa, že prichádza tá ťažšia úloha – pretlmočiť Eucharistiu do našich gest. Často Eucharistiu ľahkovážne prijímame, no nepremieňa sa do našich skutkov, postojov či gest. Situácia, keď sme od Eucharistie vzdialení, nás núti uveriť v silu tej poslednej, ktorú sme mali milosť prijať a nechať ju pôsobiť, aby nás premieňala natoľko, že by sa každé naše gesto stalo eucharistickým.

Vírus, ktorý spôsobuje okolo nás veľa zla, môžeme v konečnom dôsledku nazvať aj darom, pretože nás v tieto dni núti premyslieť, prehĺbiť a prestavať našu manželskú a rodinnú spiritualitu. Nech nás najbližšie dni, keď budeme „odsúdení“ na priestor nášho domu a „prikovaní“ k najbližším, učia zamilovať si priestor domova a hľadať kreatívne formy rozvíjania našej manželskej i rodinnej spirituality. 

Podeľte sa aj vy o vaše spôsoby prežívania manželskej a rodinnej spirituality nižšie v komentári. 

Úvodná fotografia: www.pexels.com

1 komentár

  1. ked…. k tomuto vela netreba dodavat… je to napisane za nas za vsetkych… slzy mi tiekli pri citani Vsetko je milost. dakujeme+

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno