Nádej na šťastie po umelom potrate?

0
645

Pracujem so ženami po umelom potrate. Do našej poradne prichádzajú také, ktoré chcú bolestnú skúsenosť potratu vo svojom vnútri riešiť. Na uliciach, internátoch, školách aj v kostolných laviciach iste žijú svoj život aj tie ženy, ktoré to z nejakého dôvodu neriešia. Možno nevedia, ako na to. Nevedia, komu by to povedali, kam by sa obrátili s prosbou o pomoc. Možno to chcú skryť hlboko vo svojich spomienkach. Možno sa im to aj darí a možno nie…

*******

Mária sa ozvala 16 rokov po potrate. Zatelefonovala nenápadne do poradne ako náš fanúšik, aby sa poďakovala za našu prácu a medzitým zrazu podotkla, že aj ona potrat zažila a nech povieme ženám, aby to nerobili. Napriek tomu, že má ďalšie deti, toto potratené jej veľmi chýba. Napriek tomu, že s manželom už spolu nežijú, chcela by poznať a vychovávať toto dieťa, ktoré sa kedysi rozhodla neporodiť.

*******

Annu tehotenstvo zastihlo v ťažkých životných okolnostiach. Nefunkčné manželstvo, zdravotné problémy. Dúfala, že po potrate sa znova vráti do starých koľají – práca, starostlivosť o staršie deti, o manžela. Lenže depresie na seba nenechali dlho čakať, a dnes nevládze pracovať, starať sa o deti, o seba ani o manžela.

*******

Zuzana bola na potrat dvakrát. „Nedokázali by sme sa o ďalšie dieťa materiálne postarať,“ povedala mi. Ale keď si zráta, koľko piva denne vypije jej partner, vychádza jej, že dieťa by ich vyšlo určite menej.

*******

Elena sa nemôže pozerať na malé deti, lebo si uvedomí, že aj ona mohla mať doma také, keby…

*******

Simona počuje v noci detský plač, trhá si od zúfalstva vlasy.

*******

 

Ženy, ktoré prídu a hovoria o svojej bolesti, sú jedinečné, a predsa v mnohom podobné. Podobné v prázdnote, ktorá prišla, keď neprijali svoje dieťa. Podobné v smútku, výčitkách svedomia, preplakaných nociach, hanbe. Niektoré sú si podobné v citovej otupenosti, chlade a odmeranosti voči svojim blízkym. Každá z tých žien má zároveň svoj vlastný príbeh a okolnosti, ktoré ju viedli k rozhodnutiu ísť na potrat. Nie vždy sú to egoistické pohnútky typu kariéra, strach o postavu, pohodlie… Často ide o strach pred zdravotnými problémami až smrťou, chudobou, chýbanie bývania, nátlak partnera. Iste, tu by sa vyžadovalo hrdinstvo povedať aj v takýchto okolnostiach ÁNO životu a urobiť krok do neistoty, len s vierou.

Mám priateľku, ktorá si dieťa nechala, aj keď boli s manželom vo vážnej ekonomickej tiesni a tým, že ostala doma, sa ich finančná kríza mnohopočetnej rodiny ešte na nejaký čas prehĺbila. Potrat však pre nich nikdy nebol možnosťou, rovnako ako pre ďalšie množstvo podobných párov. Niektoré ženy obetujú vlastný život, aby priviedli na svet svoje dieťa. Sú ľudia, ktorým hrdinstvo nechýba. Ale sú aj takí, ktorí v ťažkej situácii spanikária, zľaknú sa a pre mňa je aj toto pripomienkou, že na hrdinské chvíle v živote sa treba pripravovať dostatočne v predstihu…

Keď mi ženy hovoria svoje príbehy, je mi ľúto, čím prechádzajú. Nemôžem ich súdiť, len počúvať, prijímať a byť sprievodcom na ich ceste k uzdraveniu a zmiereniu. Niekedy mi tehotná žena povie, že sa rozhodla pre potrat a či môže prísť, keď jej bude potom po potrate psychicky zle. Dopredu si chce poistiť svoje srdce pred tragédiou… Lenže, ono to tak nefunguje. Daň, ktorú musí zaplatiť za svoje rozhodnutie, veľa žien spätne ohodnotí ako neúnosnú. Ak by sa mohli rozhodnúť znova, nikdy by na potrat nešli. Nestálo to za to. Ten problém, ktorý mal potrat vyriešiť, sa nevyriešil. Práve naopak, priniesol nové, nečakané problémy a v tom je jeho nevyspytateľnosť.

Môžem žiť taký život, ako predtým?

Život po potrate už nikdy nebude taký, aký bol pred ním, pretože potrat „ťa zbaví dieťaťa, ale nie myšlienky naňho“ (to som niekde čítala). Rana sa môže zahojiť, ale ostane po nej jazva. Ženy, ktoré k nám prichádzajú, sú väčšinou v stave, keď tá rana na ich srdci krváca. Nedá sa zalepiť náplasťou s rýchlonastupujúcim účinkom. V tomto prípade ani čas nelieči. Niekedy práve čas tú ranu jatrí, lebo prichádzajú nové a nové okolnosti, ktoré ranu zhoršujú – dieťa narodené v rámci širšej rodiny, neschopnosť mať ďalšie deti, rozpadnutý partnerský vzťah, ochladnutie vo vzťahu k vlastným deťom. Ženy spätne hovoria, že kým prišlo uzdravenie a zmierenie sa s prežitým umelým potratom, nežili. Len prežívali zo dňa na deň. A ten stratený čas sa už nedá vrátiť…

Cesta uzdravenia po potrate nemusí byť priama a jednoduchá, nikdy dopredu nevieme, ako dlho bude trvať, kým sa rana zacelí. Nie je to totiž len o matke a jej potratenom dieťati. Je tu aj otec dieťaťa, starí rodičia, lekári, súrodenci. Tieto vzťahy sa po potrate a často už aj pred ním zamotávajú ako nitky, ktoré je ťažké rozmotať. Žena niekedy nevidí začiatok ani koniec, nevie, kde má začať rozmotávať. Preto je veľmi nápomocné, ak má sprevádzajúcu osobu (napr. terapeut alebo kňaz, ideálne obaja), ktorá jej pomáha vidieť situáciu z nadhľadu a ponúka oporu na jej ceste.

Ak by aj žena stratila potratom všetko pekné v živote, nikdy sa nesmie vzdať nádeje. Stav, v akom je teraz, predsa nemusí byť definitívny a nemenný, aj ona má nádej, že raz bude lepšie. Pre veriacu ženu je tu možnosť sv. spovede a cesta pokánia. Boh je milosrdný a odpúšťa. Ale odpustiť sebe je niekedy ťažšie ako racionálne poznanie, že nám bolo odpustené. Je to proces. Sprevádzaniu žien po potrate sa na Slovensku venujú napríklad v Poradni Alexis alebo Ráchelinej vinici. Žiadna žena nemusí ostať v tejto ťažkej situácii sama…

Obrázok: pexels

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno