Matthew Kelly: Neodporuj šťastiu

0
250

Veľká otázka

Skôr, než budeme pokračovať, chcel by som vás upozorniť, že ak ste čítali niektorú z mojich kníh, zistíte, že sa v tejto viackrát opakujem. Už roky vo svojich knihách a prednáškach spomínam udalosti zo začiatkov svojho duchovného obrátenia, ale keďže som ich nikdy nezhromaždil na jednom mieste ani som ich časovo nezoradil, často sa ma na ne pýtajú. Ak ste už o niektorej z udalostí čítali, radím vám, aby ste ju nepreskočili, ale pokúste sa do nej preniknúť hlbšie. Pritom sa pýtajte: „Týka sa ma ponaučenie z tejto udalosti?“

Niekoľko týždňov potom, čo som prvý raz pocítil svoj nepokoj, bol som raz v nedeľu poobede s kamarátmi na grilovačke a narazil som tam na rodinného známeho. Bol odo mňa asi o pätnásť rokov starší, takže on sa bavil so svojimi a ja zasa so svojimi priateľmi. Ale asi po hodine prišiel ku mne a začal rozhovor.

„Ako sa máš, Matthew?“ opýtal sa.

„Dobre.“

„Čo škola?“

„Dobre.“

„Počul som, že hráš v školskom výbere.“

„Áno.“

Päť, možno aj desať minút sa snažil zapojiť ma do rozhovoru tým, že sa svojimi otázkami zľahka dotýkal rôznych oblastí môjho života.

Volal sa John a bol lekár. Dobrí lekári vedia, ako sa správne pýtať. Čo vás bolí? Kedy to začalo? Prihodilo sa ešte niečo? Ak pritlačím na tomto mieste, bolí to? A čo tu?

Každou otázkou a každou odpoveďou sa dostával bližšie k mojej diagnóze. Nakoniec sa krátko odmlčal, zahľadel sa mi do očí a povedal: „Ty nie si šťastný, pravda, Matthew?“ Vedel to práve tak dobre ako ja. Najprv som sa bránil i hanbil priznať pravdu. Ale sú chvíle, keď náš život zaplaví neočakávaná milosť, a taká práve nastala. Rozhovoril som sa pred ním o nepokoji, ktorý som zažíval.

Neviem, čo som čakal, že mi povie, ale určite nie to, čo povedal: „Čo keby si sa každé ráno cestou do školy zastavil na desať minút v kostole?“

Vedel, že som s bratmi chodil každé ráno do školy peši. Museli sme prejsť popri kaplnke, ktorá stála rovno pri vchode do školského areálu.

Úctivo som ho počúval a usmieval sa, ale pritom som si myslel: „Ten človek musí byť náboženský fanatik.“ Rozprával, ako by to zmenilo môj život. Pamätám sa, že som sa vtedy sám seba pýtal: „Ako môže desať minút denne v prázdnom kostole zmeniť môj život?“

V tom čase som si to nevedel predstaviť a pridal sa odpor. V nasledujúcich týždňoch som mal stále čo robiť.

Odpor nás núti robiť všetko možné okrem tej jednej veci, ktorá nám najviac pomôže rásť.

Ešte nikdy som sa nevrhol do učenia, športu a svojich obchodov s takou energiou. Ale nepokoj ma neopúšťal.

O šesť týždňov neskôr som sa cestou do školy zatúlal do kostola. Potichu som vstúpil dnu a sadol si kdesi vzadu. Najprv som sa iba rozhliadal okolo seba. Nevedel som, čo mám robiť. Nikto ma nikdy neučil modliť sa. Odriekať Otče náš, Zdravas’ a Sláva som, pravdaže, vedel, ale nikto ma nikdy neučil len tak tráviť čas s Bohom.

Ubehlo niekoľko minút a ja som si začal premýšľať svoj deň. Pritom sa moje vnútro upokojilo a rozjasnilo. Asi po prvý raz v živote som vedome zakúšal pokoj. Bolo to príjemné. Vtedy som si ešte neuvedomoval, že moja mladá duša bola unavená a lačná.

Na druhý deň som sa nemohol dočkať, kedy tam pôjdem zas. Po niekoľkých týždňoch sa ranná návšteva kostola stala samozrejmosťou. Každé ráno som sedel v zadných laviciach a v mysli som si prechádzal udalosti nastávajúceho dňa.

Netrvalo dlho a odpor začal znovu pôsobiť. Taký šťastný ako vtedy som nebol už mesiace, možno ani nikdy v živote, ale odpor sa nevzdával. Nahováral mi, že ak sa niekedy aj nepomodlím, nič sa nestane. Ale stalo sa. Keď som sa nepomodlil, cítil som rozdiel. Keď som si dal tú námahu a venoval som desať minút modlitbe, bol som šťastnejší. Bol som lepším človekom.

Ako mohla taká maličkosť spôsobiť takú veľkú zmenu? Náš vnútorný život – náš vzťah s Bohom a duchovnosť – je tým kvasom, čo dáva všetkým ostatným stránkam nášho života rásť. Bez vnútorného života zostaneme plytkí.

Po počiatočnej eufórii som, samozrejme, pobadal, že skoro vždy musím bojovať s pokušením prejsť popri kostole a robiť všetko ako obvykle. Keď sa nad tým zamyslíte, je to šialené. Odporoval som šťastiu. Rád by som tvrdil, že som nad tým pokušením každý deň zvíťazil. Ale nebolo to tak. V niektoré dni som odpor porazil ja a v iné on mňa.

O niekoľko týždňov neskôr som jedno ráno opäť sedel vzadu v kostole. Práve som skončil plánovanie svojho dňa a len som tam tak zamyslene hľadel pred seba, keď mi prišlo na um, že plánovanie dňa ešte nie je modlitba. Začal som sa teda rozprávať s Bohom o tom, čo sa dialo v mojom živote a v mojej mysli.

Tento vnútorný rozhovor s Bohom u mňa celkom zmenil pravidlá hry. Niekoľko ďalších mesiacov som sa bez neho nezaobišiel. Každé ráno som sa zastavil v kostole, sadol som si dozadu, naplánoval som si deň a viedol som voľný rozhovor s Bohom o všetkom, čo som mal na srdci.

Raz som riešil istý problém. Vlastne to ani nebol problém, ale dilema. Pamätám sa, ako som pohliadol na svätostánok a v srdci hovoril: „Bože, takáto je situácia… Takéto sú okolnosti… Čo chceš, aby som urobil?“

Dobojoval som. Tá otázka mi zmenila život. Nazývam ju veľkou otázkou: „Bože, čo chceš, aby som urobil?“ Je to celkom jednoduché, verte mi. Chvíľa, keď sa otvoríme Božím plánom, je chvíľa, keď sa v našom živote začnú diať zázraky.

Svoj život zmeníme, keď zmeníme svoje zvyky. Nové zvyky prinášajú nový život.

Kľúčový bod

Modlitba všetko mení a nič sa naozaj nezmení, kým vo svojom živote nedáme miesto každodennej modlitbe.

Skutok

Poproste Boha o radu. Nájdite si počas dňa desať minút a strávte ich v tichosti pred Bohom. Zverte sa mu s najväčšou otázkou, s ktorou momentálne bojujete, a opýtajte sa ho: „Bože, čo chceš, aby som urobil?“

Text je 7. kapitolou knihy Matthew Kelly – Neodporuj šťastiu.

Už budúci týždeň sa môžete zapojiť do súťaže o tri výtlačky tejto knižky. Sledujte našu FB stránku a možno ich získate práve vy.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno