Cesta za túžbou srdca

2
1362

Vyrastal som na dedine v tradičnom rodinnom prostredí. Počas stredoškolských štúdií som začal pociťovať náklonnosť k bývalej spolužiačke. Stretávali sme sa a trávili spolu stále viac času. Svadbu sme mali po sedemročnom vzťahu a pol roka po zásnubách v kostole. Pred svadbou som mal sen, ktorý som si vtedy nevedel vysvetliť. Snívalo sa mi, že s manželkou budeme mať dieťa, ale to dieťa nebude moje. Zobudil som sa celý spotený. Po svadbe sme sa do seba zaľúbili ešte viac. Veľmi nám pomáhala spoločná modlitba a to, že sme vždy všetko spolu prerozprávali.

Mal som život pred sebou a naivne som bol presvedčený, že ho mám pevne vo svojich rukách, pretože dovtedy sa mi plnili všetky moje plány a túžby. Od začiatku sme chceli mať veľa detí. Čas však ubiehal, a deti neprichádzali. Gynekológ nás začal posielať na vyšetrenia. Okrem toho sme sa začali zoznamovať s Bilingsovou ovulačnou metódou, neskôr sme začali praktizovať symptotermálnu metódu. Zmenili sme gynekológa, keďže tento nám povedal, že už urobil, čo mohol. Veľmi nás zraňoval prístup niektorých lekárov, ktorí nám ponúkali umelé oplodnenie, čo sme jednoznačne odmietali. Za vyšetreniami sme precestovali stovky kilometrov. Absolvovali sme všetky dostupné vyšetrenia na Slovensku, ale aj v Ústave pre matku a dieťa v Prahe – Podolí. Všetky výsledky boli v poriadku Odporúčania boli – čakať alebo to obísť cez asistovanú reprodukciu. Odporúčali nám nestresovať sa a venovať sa koníčkom. Zmenili sme bývanie, manželka dala v práci výpoveď. Po čase si našla nové zamestnanie, urobili sme krásne záhony v záhrade, začali sme včeláriť, zohnali ovečky, zajace, kuriatka a snažili sa prejsť na voľnejší režim.

Toto obdobie bolo ako sínusoida, raz sme boli hore, kedy sme sa tešili z ďalšieho správne nastaveného cyklu, inokedy dole, keď sa dve vytúžené čiarky na teste neobjavovali, alebo keď okolie či dokonca najbližší svojimi radami a poznámkami zraňovali. Na spoločenských oslavách sme museli strpieť monológy o pôrodoch, výchove a sťažnosti na detí, a našu bolesť srdca nikto nechápal. V tom čase sa mi dostala do rúk kniha od Johna Eldredgeho Cesta túžby. Veľmi ma nadchla myšlienka, že ak mám v srdci túžbu, tak treba za ňou ísť. Nám sa však zdalo, že Boha našimi neustálymi prosbami iba otravujeme. Veď predsa sám musí vedieť, čo chceme či potrebujeme. Eldredge však tvrdil, že za túžbou treba ísť. Preto som začal uvažovať, či by mohol byť Boh taký tvrdý, že by mojej manželke a mne dal do srdca túžbu a nedoprial ju naplniť. Veď by stačilo, aby ju zobral a bolo by všetko OK. Ale ona tam bola a nedala pokoj… Okrem toho sme vo svojom vnútri cítili obrovské množstvo lásky, s ktorou sme sa chceli podeliť.

Povzbudenie v Krakove

V tom čase bolo na slovenských internetových stránkach pramálo informácii o neplodnosti, hľadal som teda aj na zahraničných. Počas jednej z mnohých bezsenných nocí som natrafil na stránku rehoľných sestier Svätej rodiny z Nazareta v Krakove, kde som sa dozvedel, že sa u nich v kláštore konajú sv. omše za bezdetné páry a kto chce, môže im napísať svoje úmysly, ktoré zahrnú do sv. omše. Opísal som im našu bolesť a ony ju zahrnuli do prosieb, poslali aj slová povzbudenia. Toto bolo pre nás ako balzam na dušu. Onedlho prišlo od sestričiek pozvanie na rekolekcie pre bezdetné páry. Dohodli sme sa, že pôjdeme, ale ak bude niečo, čo nám nebude vyhovovať, odchádzame. Aké milé však bolo naše prekvapenie z tohto stretnutia. Viedol to kňaz, ktorý nás vedel pochopiť aj vďaka tomu, že má sestru, ktorá tiež nemá deti. Keďže sme tam boli aj ubytovaní, večer sme mali možnosť spontánne si vypočuť ťažké životné príbehy ostatných manželstiev. Začali sme chodiť do Krakova na sv. omše. Bolo to v najťažšom období nášho manželstva aj pracovného života. Liečili sme to spoločnou modlitbou, záhradkou a včielkami, ale naše návštevy Krakova boli ozajstnou oázou, kde sme čerpali silu do ďalšieho boja. Kňaz Artur, ktorý stretnutia viedol, nám postupne ukazoval na príbehoch Starého zákona, že bezdetnosť bola vždy súčasťou ľudstva, nie kliatbou či trestom za hriechy predkov. Čas očakávania, nádeje, bol v Písme vždy časom požehnaným. Je to čas darovaný nám od Pána, aby nás pripravil na niečo veľkolepé. Boh predsa chce vždy pre človeka dobro. Rozoberal príbehy Abraháma a Sáry, Elkánu a Anny, Zachariáša a Alžbety. Pamätám si, ako raz pri sv. omši povedal: Prosíte Pána o dieťatko a myslíte si, že Pána Boha presvedčíte, ale pozor, aby ste nežili vo falošnej nádeji, ono to dieťa skutočne nemusí prísť! V tom momente sa rozplakala väčšina manželiek. Pochopili sme, že Pán Boh nefunguje ako okamžitý vykonávateľ našich prosieb, možno nám namiesto toho, o čo prosíme, dá niečo iné, na dieťa nemáme nárok, ale je to DAR. Utkvel mi v mysli kňazov zážitok s jedným zomierajúcim dedom, ktorého zaopatroval na smrteľnej posteli: „Toľkokrát som Boha vo svojom živote prosil o rôzne veci… nedal mi z nich ani jednu!… Ale dal mi toľko iných vecí, o ktoré som ho nežiadal, že som mu za to nesmierne vďačný!” Snažili sme sa žiť v milosti posväcujúcej, ktorá je bránou pre požehnania od Pána a otvára cestu našej manželskej láske.

Niekedy v tom čase som mal znovu sen, kde som videl svoju manželku, ako drží na rukách dieťatko v bielej čiapočke. Bola niekde vo vysokohorskom prostredí, v pozadí som videl pleso. Povedal som jej ten sen, ale vyhodnotili sme ho ako „prepracovanosť“.  Pri vkročení do ambulancie „nášho“ gynekológa som však skoro spadol z nôh, keď som zbadal identický obraz z môjho sna v jeho ambulancii. Nikdy predtým som nevidel sv. Giannu Berettu Mollo na takejto fotke. Neskôr som na nete našiel takúto fotku s dvomi detičkami. Preto sme sa zoznámili s jej životopisom a pribrali ju do „partie orodovníkov“.

Stretnutia v Krakowe spôsobili, že sme v tom čase zmenili štýl našich modlitieb a už sme sa nemodlili za naše dieťa, ale za zväčšenie rodiny a odovzdanie sa do Jeho vôle. V tom čase som pocítil volanie k adopcii. Po zápise do kurzu nám tvrdili, že v našom kraji je priemerný čas čakania na bábätko cca 2-3 roky. O tomto kroku nevedel nikto, iba úzky okruh ľudí, vrátane kňaza, ktorého máme v rodine. Ten nám jedného dňa zatelefonoval, že vezie jednu mamičku, ktorá je tehotná, nemá nikoho a chce ísť na potrat. Rozprával jej o takých pároch, ako sme my, ktoré veľmi túžia po deťoch a nemôžu ich mať. Plačúcu mamičku nám dal k telefónu. My sme boli z toho poriadne v šoku a pokúšali sme sa upokojiť ju. Krátko na to sme ju navštívili v centre pre osamelé a týrané matky. Psychicky bola na tom zle a že sa teda rozhodla, že na potrat nepôjde, dieťatko porodí a my si ho adoptujeme. Mali sme však z toho akýsi divný pocit, tak sme sa začali intenzívne informovať, ako postupovať. Zistili sme, že takýto proces na Slovensku nie je možný, nakoľko by sa jednalo o priamu adopciu, a tá je možná len v prípade blízkeho príbuzného. V centre nám však povedali, že už bol prípad, keď súd zveril dieťa krstnému rodičovi, ale nikto to nezaručuje… Každopádne sme v tom videli Božie riadenie a mamičke sme sľúbili, že za krstných rodičov pôjdeme. Dostali sme možnosť vybrať meno pre dievčatko, keď mamička išla do pôrodnice. Veľmi sa nám páčilo meno Veronika. Boli sme dohodnutí, že nám riaditeľka centra po pôrode zavolá. Večer sme sa dozvedeli, že Veronika sa síce narodila už na obed, ale mamička sa rozhodla, že si ju predsa len nechá. Napriek tomu nás jej mama chce za krstných rodičov. Po tomto stresovom čakaní prišli zmiešané pocity, smútok, ľútosť a v mojom prípade aj výčitky Pánu Bohu… Dlho sme rozmýšľali, načo nám bola takáto bolestivá skúsenosť (a to sme nevedeli, čo nás ešte čaká). Prešiel asi rok, prerábali sme si domček, ktorý sme medzičasom kúpili, keď prišiel telefonát od pani zo sociálneho, že sa narodilo dievčatko a sme už v poradovníku prví na adopciu. Bolo to po piatich rokoch od zápisu do zoznamu žiadateľov a druhom preškolení, pričom sme vždy nanovo riešili, či to je tá správna cesta, ktorú nám pripravil Pán. S novou nádejou sme vycestovali do nemocnice, aby sme videli dievčatko, ktoré na nás čakalo. Na vankúšiku malo napísané XY, keďže bolo z utajeného pôrodu. Sestrička sa nás opýtala, ako ju pomenujeme. Naša odpoveď bola jasná a hneď tam napísala meno Veronika. Asi po 2-týždňových interakciách, kedy sme sa chodili s dieťatkom zoznamovať a učiť sa prebaľovať, kŕmiť a kúpať, mal prísť zase deň D, keď sme si ho mali doniesť domov. V nemocnici bol však akýsi čulý ruch, všetci pobehovali hore-dole a nikto nám nevedel odpovedať, čo sa deje. Tak sme tam na chodbe stáli znovu s tým zvláštnym pocitom. Povedali nám, že mamička sa o dieťatko práve teraz prihlásila, a teda oficiálne nám to oznámia panie zo sociálneho, potom ako to preverí právnik. Pre nás ďalšia studená sprcha, stiahnuté hrdlá a kopec nevyslovených otázok. Z pôrodnice sme zamierili rovno do nemocničnej kaplnky. Keď som o tom hovoril našim dobrým známym (mimochodom, tiež bezdetným), ako sme tam v kaplnke kľačali v slzách, pričom som mal pocit, že Pán Boh sa nám smial, povedali mi: Pán Boh sa nesmial, On tam plakal s vami… Po tejto skúsenosti to bolo pre nás ešte ťažšie.

V jedno ráno na nedeľnej omši som si uvedomil, že tá nevýslovná túžba po deťoch, ktorú som mal v srdci, práve odchádza. V duchu som povedal Bohu: Bože ak sa má niečo zmeniť v našom živote, ak chceš aby sme adoptovali dieťatko, tak nech je to teraz.“ O tri dni mi z práce zavolala manželka, že ju kontaktovali zo sociálneho s tým, že sa predčasne narodili, predstavte si: DVOJIČKY, chlapec a dievča. O adopcii dvoch detí naraz sme neuvažovali a v prvom momente mi hlavou prebehol náš posledný scenár z pôrodnice. Na druhý deň, keď sme cestovali na úrad a do pôrodnice mi manželka vraví, že teda vieme, že Veronika nám asi nie je súdená, tak dievčenské meno vyberie ona, aby som ja vybral meno pre chlapca. Ja stále ešte nabrúsený som nemal chuť na vyberanie mien. Keď však neustále dobiedzala, zo mňa vyhŕklo meno Samuel. Meno, o ktorom som predtým nikdy nerozmýšľal a povedal som ho len preto, aby už prestala. Keď sme prišli na novorodenecké oddelenie a nad postieľkou bolo napísané veľkými písmenami SAMUEL, mne sa vtisli do očí slzy a celá táto skladačka mi začala dávať zmysel. Začali sme chápať, že Veľký Režisér to mal dobre pripravené. On nás tými dvomi Veronikami pripravoval na týchto dvoch anjelikov. Pochopili sme, že keby sme neboli mali tieto skúsenosti, neboli by sme do toho šli. Veľmi nás zabolelo, keď moja mama v deň D, keď sme ich mali zobrať z pôrodnice, nás ešte presviedčala, aby sme do toho nešli. A zlatý klinec (bolesti) bol, keď sme ich viezli domov, telefonát od otca: „Veziete TO?“

Povedal som Bohu: „ Pane doteraz sme sa to snažili riešiť my, teraz to celé rieš Ty! Hneď na to som odfotil drobcov a spolu s krátkou správou o tom, že do našej rodiny zavítali dvaja anjelici, ktorí sa stanú súčasťou našej rodiny, som rozposlal všetkým kontaktom v mobile. Že definitívne budú naše (možno) až o 9 mesiacov, po všetkých súdoch, sme vtedy akosi neriešili, pretože celý tento proces mal v rukách Veľký Režisér, ktorému sme verili. Pán prostredníctvom týchto detí zmenil aj postoj mojich rodičov, ktorí sa dnes nevedia dočkať návštevy SVOJICH vnúčat. Deti sú tak živé a milé, že si od prvého momentu získajú priazeň okolia.

Pochopili sme, že Pán nás adventným časom bezdetnosti pripravoval pre túto oblasť. Dnes si neskutočne vychutnávame chvíle s deťmi, s nadhľadom počúvame sťažnosti moderných mamičiek a iba sa usmievame pri ich „neskutočných“ problémoch s drobcami. Týmto netvrdíme, že je to ľahké, áno, je to niekedy aj ťažké, ale s vedomím, že dieťa je ničím nezaslúžený DAR, sa všetky problémy znášajú ľahšie. Ten čas si vychutnávame, každý deň sa za nich modlíme, ale, samozrejme, aj za páry bez detí, ktoré sme na našej ceste spoznali a ktorých je na svete čoraz viac. V našom albume nechýba fotka manželky s deťmi na rukách, veľmi podobná dávnemu snu.

2 komentárov

  1. Krásny a dojímavý príbeh, ktorý pochopí len ten, kto si tým prešiel.. Až som mala slzy v očiach, áno, takto podobne sme tým postupne prechádzali aj my..s tým rozdielom, že sa nám podarilo otehotnieť, ale o dieťatko som prišla.. Aj my máme DAR – dve dievčatá a tiež to, že ich celá rodina prijala za SVOJE..a ako vaši rodičia aj naši sa na ne veľmi tešia.. Ale máme aj negatívne skúsenosti..od susedov „To sú tí čo si oondzili to decko..“ Ale takéto reakcie neriešim.. Áno, Boh mal s nami svoje plány a myslím, že máme obrovské šťastie, že sme sa dali na adopciu, niečo menej bežné ako porodiť si biologické dieťa, lebo náš dom sa vďaka tomu naplnil detským smiechom, džavotom, plačom, plienkami a hračkami a všetkým, čo k tomu patrí 🙂 Ďakujem za tento príbeh a vaše zdieľanie! Držím vám palce a detičkám tiež, hlavne aby boli zdravé 🙂

  2. 2 roky sme sa snažili o bábätko. Nechápala som, ako sa môžu kamošky sťažovať na rev ich dieťaťa, nazývať ich deckom a urevanec…. dnes má môj synček 7 mesiacov, od narodenia je veľmi živý a uplakaný. Veľakrát sa sťažujem, nechápem, prečo ja musím mať taak uplakané dieťa, dieťa, ktoré keď spí, to je zázrak….a keď je taak vytúžené…. ďakujem za tento príbeh, otvorilo mi oči a dúfam, že zostanú už navždy otvorené. Plačem ako malé dieťa nad týmto príbehom… nevážim si čo mám. Mám vlastné dieťa, moju krv a musím ho zahrnúť nekonečnou láskou a nie fňukať nad tým, aké je to ťažké sa o neho starať. Ďakujem ešte raz za tento príbeh a Bohu za to, že som naň natrafila práve dnes, keď som už bola psychicky na pokraji zrútenia z toho drobcovho plaču….
    Držím vám palce a detičkám aj vám prajem veľa veľa zdravia, lásky! 🙂

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno