Manželka grékokatolíckeho kňaza: Ako sme sa vyrovnali s prázdnym chrámom

0
429

Prvé dva týždne karantény som sa zvykla zasmiať, že naša farnosť je aj naďalej čo sa pozícií týka, dobre zastúpená. Manžel je kňaz, syn Andrejko miništrant, dcéra Ninka kantoruje a ja s malým Tóbim dávame peniaze do pokladničky a staráme sa o poriadok v chráme. Všetko funguje.

Ale dnes, keď karanténa trvá omnoho dlhšie a nemá ani predpokladaný záver, sa už zasmiať nezvyknem.

Začala som veľmi bytostne prežívať samotu, ktorú som v chráme cítila. Ako sa môžem tešiť, ako môžem v radosti prežívať, že Boh vstáva z mŕtvych, keď tam nikto, kto by to oslavoval s nami, nie je? Často som prežívala úzkosť z toho, že znovu uvidím prázdny chrám, bez života, bez znaku spoločenstva. Dokonca som sa pohrávala s myšlienkou, že počas sviatkov Veľkej noci doma neurobím žiadnu výzdobu, veď načo aj, keď budeme v chráme iba v našom úzkom rodinnom zložení.

Ako keby sa Vzkriesenie pre neúčasť ľudí ani nemalo konať..

Niekoľkokrát som sa pristihla aj pri hneve, že kým si naši veriaci doma pohodlne pozerajú priamy prenos s nádhernými spevmi z katedrály podľa svojho výberu, ja so štvorročnou dcérou sa boríme v chráme s rôznymi nápevmi a textami, špecifickými pre Pôst či následné sviatky.

Kombinácia neistoty, zmätku, úzkosti.

Postupne som si však začala uvedomovať, že toto nie je čas na reptanie, na sťažovanie sa a vyplakávanie za zaužívanými stereotypmi. Celé toto moje nastavenie iba spôsobí, že nám tento špeciálny čas unikne a my si nič dobré z toho nevezmeme. A pritom nám môže dať toľko bohatstva. Vedela som, že musím zmeniť postoj beznádeje na postoj vďačnosti. Veď  kto iný má byť príkladom vo viere, trpezlivosti a nádeji viac ako kňaz a jeho rodina?

Nové nastavenie

Začali sme tým, že sme upravili čas začiatku sv. liturgií tak, aby čo najviac vyhovovali nášmu dennému systému s troma malými deťmi. A nejako sme si už za posledné dni zvykli, že po raňajkách sa ideme pekne obliecť a ideme do chrámu. Sv. liturgia sa stala doobedným základom dňa. To doteraz nebolo úplne možné, keďže sv. liturgie bývali zväčša večer a ja s deťmi sme na ne často nešli, lebo to už bolo neskoro.

Manžel tiež upravil svoje kázne. Citeľne ich skrátil a zameral sa na vekovú kategóriu 2 – 4 roky. Človek by sa čudoval, koľko si z toho viem vziať aj vo svojich 27 rokoch.

Deti sme viac zapojili do starostlivosti o chrám a jeho okolie. Okrem bežného zametania podlahy a zbierania odpadkov okolo chrámu už polievajú aj kríky, stromčeky a trávu.

Toto je čas, keď má rásť domáce spoločenstvo. Čas, keď sa máme čo najviac rozvíjať vo svojej viere, v jej prežívaní ako celok. Jedna bunka.

Úprimne, neviem sa dočkať dňa, keď otvoríme chrám pre ľudí. Keď ich tam budeme vítať slovami: „Vitajte doma, tu sa nič nezmenilo. Túžobne sme vás očakávali. My a Kristus.“

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno