5 duchovných lekcií, ktoré sa môžeme naučiť od malých detí

0
430

Jedna z mojich obľúbených ikon znázorňuje deti pobehujúce okolo Ježiša. Je vyobrazením troch veršov z 19. kapitoly Matúšovho evanjelia:

13 Vtedy mu priniesli deti, aby na ne položil ruky a pomodlil sa. Ale učeníci ich okrikovali.

14 Ježiš im povedal: „Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo.“

 15 Potom na ne kládol ruky a odišiel odtiaľ.

Obdobné verše nájdeme v Marekovi 10, 13-16 a Lukášovi 18, 15-17.

Časť o kráľovstve Marek formuluje ako dôležité varovanie: „ Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň.“ Tiež dodáva, že Ježiš vzal deti do svojho náručia, objímal ich a žehnal im.

Lukáš zase udáva, že „dokonca aj nemluvňatá“ boli medzi deťmi, ktoré priviedli k Ježišovi.

Uvažovanie (a rozjímanie v modlitbe) o týchto veršoch nám dokáže veľa napovedať o tom, aký asi musel byť Ježiš. Malé deti nechcú byť pri ľuďoch, ktorí ich desia, alebo akýmkoľvek spôsobom zastrašujú. Určite nedovolia komukoľvek, aby ich objímal. Vďaka skúmaniu Turínskeho plátna vieme, že Ježiš bol vysoký a svalnatý muž, napriek tomu z neho musela vyžarovať jemnosť a radostný duch, ktoré umožnili deťom, aby sa pri ňom cítili uvoľnene.

Ježišove slová v tejto pasáži nás však zároveň vyzývajú k reflexii o tom, akými by sme mali byť my ‒ v akých princípoch a postojoch by sme mali žiť svoje životy ‒ pretože „nebeské kráľovstvo“ patrí tým, ktorí sú ako malé deti. A ak ich nebudeme napodobňovať, do kráľovstva sa nedostaneme!

Svoje dni trávim obklopená štyrmi deťmi, vďaka čomu mi prichádza na myseľ veľa odpovedí na otázku, v čom si Ježiš želá, aby sme ich napodobňovali.

V poslednom období som si uvedomila týchto päť vecí:

  1. Malé deti sa tešia z maličkostí. Sotva existuje niečo roztomilejšie ako ich výbuch do radostného chichotu, keď sa k nim veľkými krokmi približuje ocko spoza rohu alebo keď na nich veľký brat robí grimasy.
  2. Veria, že to, čo sa im prihodí, je pre ich dobro. My dospelí si často musíme pripomínať známy verš z Listu Rimanom 8, 28 (že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré) keď prichádzajú prekážky, či už sú to malé veci ako plné parkovisko alebo tak ťažké ako nečakaná smrť milovaného človeka. Vieme, že Boh sa o nás stará, ale je veľmi náročné dať mu plnú vládu. Deti sú iné. V dôvere prijmú čokoľvek, čo im príde do cesty. Moja 6-ročná dcéra mi to ukázala, keď zakričala z kaluže blata, ktorá sa po daždi tvorí na našom dvore: „Mami! Braček pije smradľavú vodu!“ Ponúkla mu ju v hračkárskom hrnčeku a (pravdepodobne) nečakala, že sa skutočne napije. On to, samozrejme, urobil.
  3. Malým deťom chýba istý zmysel pre rozlišovanie nebezpečenstva. Už ste niekedy sledovali dieťa, ako sa snaží prejsť nerovný chodník? Zvyčajne si všimne malú nerovnosť medzi kachličkami, rozhodne sa, že je to schod, a otočí sa naopak, aby ho zliezlo – aj keď je to len pár centimetrov. Ale to isté dieťa sa z úplného vrchu schodiska vrúti do maminej náruče, aj keď ho ona práve nečaká. Kým je totiž nablízku mama, niet sa čoho báť.
  4. Deti nelipnú na svojom žiali. Moja 4-ročná dcéra mala nádherne prirodzené hnedé kučery, ktoré sme jej nikdy neostrihali, takže jej zakrývali celý chrbát. Ale z dôvodov, ktoré nepoznám, sa odrazu celkom nečakane rozhodla, že potrebuje krátke vlasy. Vzala plnú hrsť vlasov z každej strany a odstrihla ich, pričom na chrbte jej ostal dlhý prameň, na ktorý už nedosiahla. Myslela som, že je asi smutná, obzvlášť, keď videla naše reakcie a keď si uvedomila, že už nemá dosť dlhé vlasy do chvosta či vrkoča. Preto som sa jej o pár dní neskôr počas kúpania opýtala: „Zlatíčko, praješ si, aby si si nikdy nebola ostrihala svoje vlásky?“ „Ale mami,“ odpovedala veselo, „keď budem mať 10 rokov, budú zase dlhé. Aj voda im pomáha rásť!“
  5. Deti vedia, že pochybenie nezničí vzťah. Pápež František nám rád pripomína, že Boha nikdy neunaví odpúšťať nám – to my sme unavení z neustáleho prosenia o odpustenie. Je ťažké uvedomiť si, že Božia láska k nám nezávisí od nás, že sa z nej nemôžeme vymaniť zlým správaním. Malé deti to však chápu. Môj 2-ročný syn mal včera večer vo vani poriadny záchvat ‒ hádzal pastelky jednu po druhej cez celú miestnosť, na protest proti umývaniu vlasov. O pár sekúnd sa mu však rozžiarila tvárička v očakávaní, lebo sa tešil, že mu nasadím hračkárske okuliare. Ani náhodou mu nenapadlo, že jeho neposlúchanie by mohlo ovplyvniť moju lásku k nemu, naopak ‒ tým miestom, kde sa najradšej vysporadúva so svojím previnením, je moja náruč. Aký dokonalý obraz sviatosti zmierenia!

Takže deti nás učia radosti, dôvere, odovzdaniu sa, ešte väčšej dôvere, žitiu v prítomnom okamihu a pokornému prijímaniu našich slabostí a závislosti na Bohu. To znie ako dobrý návod pre vstup do Kráľovstva.

5 Spiritual lessons we can learn from little children

 

Preklad: Lucia Hrabovcová

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno