12 krokov na horu pýchy od stredovekého mnícha

0
1203

Na ktorom kroku ste?

Myslíte si, že myšlienka „Dvanástich krokov“ je nová? Nuž, ak je to tak, pozrite sa do minulosti a zistíte, ako o tom hovorili Gréci alebo obyvatelia románskych krajín v stredoveku. Svätý Bernard z Clairvaux rozpoznal vo svojom diele Kroky pokory a pýchy dvanásť krokov na horu pýchy.

V tomto príspevku sa zameriame práve na ne. Nižšie uvediem týchto 12 krokov aj s komentárom (svojím vlastným, takže neviňte sv. Bernarda). Teda takto: zoznam je jeho a menej zásadné komentáre sú moje.

Všimnite si, ako týchto 12 krokov postupne rastie v závažnosti a v konečnom dôsledku vedú k otroctvu hriechu. Kroky majú tendenciu stavať sa jeden na druhom, začínajú v mysli, presúvajú sa k správaniu, potom prehlbujú postoj domnievania sa a nakoniec prinášajú vzburu a otroctvo. Pretože ak človek neslúži Bohu, slúži Satanovi.

Na horu pýchy vedie 12 krokov. Môžete ich vnímať ako stupňujúce sa symptómy:

  1. Zvedavosť: Hoci existuje i niečo také ako zdravá zvedavosť, často sa hrabeme vo veciach, v ktorých by sme sa nemali: v aférach iných ľudí, v súkromných záležitostiach, hriešnych situáciách a tak ďalej. Čo spája takú zvedavosť s pýchou je, že si tak často myslíme, že máme právo vedieť veci, ktoré právo vedieť nemáme. A preto pyšne a indiskrétne skúmame veci, ktoré by sme nemali: veci, ktoré vedieť nemáme alebo ktoré sú pre nás nevhodné či rušivé, alebo možno také, ktoré už nedokážeme správne zvládnuť. Ale všetky takéto varovania idú stranou a my, s určitým pyšným a privilegovaným postojom, vyzvedáme, skúmame a miešame sa do vecí, do ktorých by sme nemali, akoby sme mali na to právo. Toto je hriešna zvedavosť.
  2. Ľahkomyseľnosť: Zamestnávať si myseľ nevhodnými vecami je stále viac v kurze a my máme tendenciu nebrať ani ostatné záležitosti vážne. Aj tu má svoje miesto vhodný zmysel pre humor a nejaké to zábavné rozptýlenie. Drobný žart o športe alebo populárnej kultúre môže slúžiť ako prechodné rozptýlenie, uvoľnenie. Ale príliš často je to tak so všetkým, čo robíme, a s pýchou odkladáme veci, ktoré treba brať vážne. Namiesto toho sa zameriavame iba na nepatrné a pominuteľné veci. Ignorovaním alebo zľahčovaním vážnych vecí týkajúcich sa večnosti a zaoberaním sa len zábavnými a pominuteľnými vecami pyšne ignorujeme tie veci, ktorým by sme mali venovať pozornosť. Hodiny pozerať sitcomy a reality shows zatiaľ čo nemáme čas na modlitbu, štúdium, vedenie detí vo viere, staranie sa o chudobných a tak ďalej, poukazuje na nedostatok serióznosti, čo je znakom pýchy. Zľahka odsúvame bokom to, čo je pre Boha dôležité, a nahrádzame to svojimi hlúpymi prioritami. To je pýcha.
  3. Povrchnosť: V tomto prípade prechádzame od ľahkomyseľnosti k frivolnému správaniu sa, ktoré je jeho dôsledkom. Je to správanie, pri ktorom príliš zdôrazňujeme povrchné zážitky alebo situácie na úkor dôležitejších hlbokých vecí. Hlúpe, prázdne, pochabé a rozmarné správanie naznačuje pýchu, pri ktorej človek neoplýva tým, čo je pre Boha dôležité. Pyšne maximalizujeme minimum a minimalizujeme maximum. Nachádzame si veľa času na nepodstatnosti, ale žiaden čas na modlitbu alebo štúdium posvätných právd.
  4. Chválenkárstvo: Čoraz väčšmi sa uzatvárajúc vo  svojom vlastnom malom svete zatemneného intelektu a hlúpeho správania sa začíname hrdiť nízkymi a pozemskými aktivitami a považujeme ich za znak našej veľkosti; začíname sa chváliť hlúposťami. Chváliť sa znamená hovoriť a myslieť si o sebe viac než to, čo je pravdivé a vhodné.  Aj keď by sme sa mali naučiť oceniť dary, ktoré máme, mali by sme si pripomínať, že to dary, ktoré nám dal Boh, a často sa rozvíjajú skrze druhých ľudí. Svätý Pavol hovorí: Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?(1 Kor 4, 7) Ale chválenkár o sebe zmýšľa príliš vysoko – buď tvrdí, že má dary, ktoré nemá, alebo zabúda, že to, čo má, je milosťou, darom. To je pýcha. Okrem toho, ako sme už videli, naše chválenkárstvo zvykne byť o hlúpostiach a pominuteľných veciach.
  5. Zameranie na seba: Náš svet sa stáva čoraz menším a my si o sebe myslíme čoraz viac. Tu kraľujeme my: v poriadku, síce len mravenisku, ale sme vládcovia malej kôpky prachu, ktorá sa ženie nezmerným priestorom. Ale ako naša pýcha rastie, tak aj my veľmi ľahko zabúdame na našu závislosť na Bohu a iných vzhľadom na to, kým a čím sme. Neexistuje nič také ako „všetko to je len môj úspech“. My všetci sme podmienené bytosti – závislé od Boha a druhých. Navyše sa tiež veľmi ľahko uzatvárame do svojej malej mysle a máme tendenciu myslieť si, že niečo je tak, pretože my si to tak myslíme. Keď sa radíme len sami so sebou, neberieme do úvahy dôkazy o tom, čo je skutočné, a prestávame hľadať informácie a rady od iných. Ten, kto sa radí len sám so sebou, má za radcu hlupáka a ešte aj pyšného! Zameranie sa len na seba je pýcha. Napriek tomu v nás táto pýcha rastie, kým sa náš svet stáva čoraz menším a singulárnym, s pozornosťou stále viac upretou len na naše vlastné ja.
  6. Samoľúbosť: Tu sa opisuje neprávom priaznivý a príliš kladný názor na vlastné schopnosti či hodnotu. Keďže sa náš svet stáva čoraz menším a naša pýcha čoraz väčšou, náš sebaklam a zameranie sa na seba sú čoraz silnejšie a čoraz viac sa odvolávame sami na seba. Niečo je tak, ako to je, pretože ja to hovorím. Som v pohode, pretože to hovorím. Nevadí, že všetci sme zmesou silných a slabých stránok, svätosti a hriešnosti. Príliš ľahko sa staneme slepí voči tomu, aké ťažké je niekedy s nami žiť. Príliš ľahko nájdeme chyby u iných, ale nevidíme ich na sebe. Okrem toho sa veľmi ľahko porovnávame s ostatnými (máme navrch) a myslíme si: „No, aspoň nie som ako tá prostitútka alebo ten drogový díler.“ Ale byť lepším ako prostitútka alebo drogový díler nie je štandardom, ktorý musíme spĺňať. Ježiš je ten štandard, o ktorý sa máme usilovať. Namiesto toho, aby sme sa porovnávali s Ježišom a hľadali uňho milosrdenstvo, porovnávame sa s ostatnými, na ktorých sa pozeráme zvrchu, a dávame priestor pýche.
  7. Domnievanie sa: V tomto štádiu musí dokonca aj Boží súd ustúpiť tomu nášmu. Som v poriadku a budem spasený, pretože ja to hovorím. Toto je hriech proti nádeji, pri ktorom jednoducho berieme spasenie automaticky a prináleží nám bez ohľadu na to, čo robíme. V skutočnosti už tvrdíme, že máme to, čo nemáme. Je správne, aby sme s istotou dúfali, že nám Boh pomôže dosiahnuť večný život; toto je teologická cnosť nádeje. Ale je to pýcha, ktorá nás vedie k názoru, že sme už dosiahli a vlastníme to, čo v skutočnosti ešte nemáme. Pýchou je aj nevšímať si Božie Slovo, ktoré nás znovu a znovu učí žiť v nádeji a hľadať Božiu pomoc ako žobráci, nie ako tí, ktorým to prináleží, alebo ako tí, ktorí majú právo na slávu v nebesiach. Domnievanie sa je pýcha.
  8. Vlastné ospravedlnenie: Ježiš mi teraz musí prenechať svoje miesto sudcu, pretože ja si ho žiadam. Nielen to, on musí tiež odísť z kríža, pretože v skutočnosti Jeho obeť nepotrebujem. Môžem sa zachrániť sám a úprimne povedané, nepotrebujem veľa zachraňovania. Vlastné ospravedlnenie je postoj, ktorý hovorí, že sa sám dokážem, svojou vlastnou mocou, ospravedlniť (t.j. zachrániť). Je to tiež postoj, ktorý hovorí, že „urobím, čo chcem urobiť, a ja rozhodnem, či je to správne alebo nie.“ Svätý Pavol hovorí: „Ani sám seba nesúdim, lebo nie som si ničoho vedomý, ale to ma neospravedlňuje. Pán je môj sudca“ (1 Kor 4, 3-4). Ale pyšný človek sa stará len o svoj vlastný pohľad na seba a odmieta sa niekomu zodpovedať, dokonca aj Bohu. Pyšná osoba zabúda, že nikto nie je sudcom vo svojom vlastnom prípade.
  9. Pokrytecká spoveď: V gréčtine znamená slovo pokrytec „herec“. V určitom prostredí je ale istá miera pokory a uznania vlastných chýb „výnosná“. Človeku môže byť pokorné uznanie chýb a nazývanie sa „hriešnikom“ prospešné. Ale pyšný človek to len hrá. On len hrá svoju rolu a robí to, čo má, ale skôr pre spoločenské uznanie ako zo skutočnej kajúcnosti či pokánia. Nakoniec, nie je predsa až taký zlý. Ale v prípade, že pretvarovanie sa a hranie svojej role pokorného a skrúšeného hriešnika mu na niečo bude, povie, čo treba, zahrá svoju úlohu a bude sa tváriť sväto. Ale len ak za to zožne potlesk publika…
  10. Vzbura: Pýcha sa naozaj začína vymykať kontrole, keď sa človek vzbúri proti Bohu a jeho zákonným zástupcom. Búriť sa znamená odmietnuť vernosť alebo akýkoľvek zmysel zodpovednosti či poslušnosti voči Bohu, Jeho Slovu alebo Jeho Cirkvi. Vzbúriť sa znamená pokúšať sa zvrhnúť autoritu iných, v tomto prípade Boha a Jeho Cirkvi. Je pýchou odmietať spadať pod akúkoľvek autoritu a správať sa spôsobom, ktorý je priamo v rozpore s tým, čo táto zákonná autorita oprávnene tvrdí.
  11. Sloboda hrešiť: Tu pýcha už takmer dosahuje vrchol, lebo drzo tvrdí a oslavuje, že má absolútnu slobodu robiť, čo sa jej zapáči. Pyšný človek čoraz viac odmieta akékoľvek obmedzenia či hranice. Ale táto sloboda pyšného človeka vôbec nie je skutočnou slobodou. Ježiš hovorí: Každý, kto pácha hriech, je otrok(Jn 8, 34). Katechizmus hovorí podobne: Čím väčšmi človek koná dobro, tým sa stáva slobodnejším. Pravá sloboda je iba tá, ktorá je v službe dobra a spravodlivosti. Zvoliť si neposlušnosť a zlo je zneužitím slobody a vedie do otroctva hriechu(Katechizmus 1733). Ale pyšný človek na toto nepristúpi, arogantne si bude presadzovať svoju slobodu robiť, čo sa mu zapáči, a to aj keď bude padať hlbšie a hlbšie do závislosti a otroctva.
  12. Zvyk hrešiť: Tu vidíme pýchu v jej plnom, ohavnom kvete: zvykový hriech a k nemu otroctvo. Ako hovorí sv. Augustín: Z prevrátenej vôle totiž vzniká náruživosť; z náruživosti stane sa zvyk a zo zvyku stane sa nevyhnutná potreba, keď sa nebojuje proti zvyku (Vyznania 8.5.10).

A tak sme vyšli dvanásť schodov na horu pýchy. Začína v mysli s nedostatkom triezvosti, ktorá vychádza z hriešnej zvedavosti a ľahkomyseľných záujmov. Ďalej príde ľahkovážne správanie a ospravedlňovanie sa, domýšľavé a odmietavé postoje. Nakoniec príde úplná vzbura a otroctvo hriechu. Vyústi to do otroctva, pretože ak človek z pýchy odmietne slúžiť Bohu, bude slúžiť Satanovi. Pýcha je teraz v plnom kvete.

Tieto kroky naberajúce na intenzite sú podobné starému napomenutiu: zasej myšlienku, zožneš skutok; zasej skutok a zožneš zvyk; zasej zvyk a zožneš charakter; zasej charakter a zožneš osud.

Preklad: Soňa Záňová

Fotografia:

A Medieval Monk’s 12 Steps of Sinful Pride

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno