Znovu zosobášení katolíci a Eucharistia

0
26

Svätý Otec zvolal Synodu o rodine, čím ukázal svoju predvídavosť a odvahu. Pretože ak sa Cirkev považuje za „poľnú nemocnicu“, ktorá má liečiť rany, potom tie, ktoré sú spôsobené v rodine, sú najvážnejšie. Okrem toho, bez rodinného života je evanjelizácia pozbavená všetkej svojej gramatiky: ako možno bez rodiny hlásať, že Boh je Otec, ktorý poslal svojho Syna, aby utvoril Cirkev ako Nevestu a urobil nás bratmi?

Po radosti z tohto vyhlásenia však došlo k prekvapujúcemu zvratu. Zdá sa, že sa diskusia teraz zameriava na jednu starú otázku: či povoliť, alebo nie, znovu pristupovať k svätému prijímaniu rozvedeným, ktorí žijú v civilnom zväzku.

Niekto by mohol túto otázku považovať za málo dôležitú a pripustiť, aby sa vyriešila bez prílišných okolkov: Je to disciplinárna téma, ktorá urobí tvár Cirkvi príťažlivejšou. Treba však poznamenať, že v hre je veľa. Masmédia to odhadli správne: vyvolané zmeny by boli obrovské.

Doktrína: ako ju žiť

V hre nie je len jednoduchý disciplinárny problém, ani doktrinálna otázka, ale samotný zmysel toho, čo je doktrína. To neznamená, že o nej nemožno diskutovať. Vlastne aj sám Svätý Otec chce, aby sa o nej diskutovalo. No nemôžeme sa klamať mysliac si, že ide len o záležitosti praktickej disciplíny.

Kresťanská doktrína totižto nespočíva len v ideách a neodovzdáva sa len prostredníctvom slov na spôsob formuliek. Doktrína sa odovzdáva prostredníctvom jazyka reálneho a vteleného do znakov: sviatostí a zvlášť Eucharistie. Len takto je nám jasné, že doktrína sa rodí zo živej skúsenosti stretnutia a nie je len abstraktnou špekuláciou. Doktrína je dôležitá, pretože bráni čistotu stretnutia, jeho hĺbku, autenticitu a zmysel. Eucharistické prijímanie, účasť na Kristovom tele a miesto, kde sa rodí samotná Cirkev, je preto viditeľným vyznaním viery. Preto rozhodnúť o tom, kto môže a kto nemôže prijímať, je doktrinálnym aktom. V ňom sa vyjadruje, kto je Cirkev, aká je to spása, ktorú prijíma, aká je pravda, ktorú vyznáva a zmysel života, ktorý ponúka.

 

shutterstock_128569265 (2)Spolu s eucharistickým jazykom vstupuje do hry ďalší symbol, ďalšie miesto stretnutia: manželstvo, ktoré je takisto sviatosťou. Znova je v hre niečo viac než len disciplinárny problém. Aj v manželstve sa vyznáva, v hmatateľnej podobe, kto je Cirkev, akou láskou ju Kristus miloval a neochvejná vernosť ich zmluvy.

Eucharistické prijímaniespoločenstvo manželov je tak dvojitým živým svedectvom centra kresťanskej doktríny, ktoré sa týka dvoch sviatostí. V nej sa spája puto medzi telom Krista, ktorý sa odovzdáva v Eucharistii, telom Cirkvi, ktorá sa tu rodí, a telom muža a ženy spojených v jedno telo. Otázka, ktorá tu vyvstáva, znie: ak potvrdíme, podľa slov Ježiša, nerozlučiteľnosť manželstva a zároveň dovolíme pristupovať k svätému prijímaniu rozvedeným, žijúcim v novom zväzku, neznamená to pozbaviť doktrínu svojho tela, pozbaviť Božie Slovo svojho konkréneho spojenia so životom? Ten, kto tvrdí, že ide len o disciplinárnu otázku, nemal by prehodnotiť svoju predstavu o doktríne? Alebo, nemal by rovno prehodnotiť svoju predstavu o živote?

 

Ako sprevádzať

To, že je táto otázka doktrinálna, ju nerobí o nič menej pastorálnou, práve naopak. Kresťanská doktrína, keďže rastie zo skúseností a prijatého slova, je svetlom, ktoré dopadá priamo na životy ľudí. Nejde tu teda o to, vybrať si medzi obhajovaním sviatostí na jednej strane, alebo byť milosrdným k ľuďom na strane druhej, ale o rozhodnutie sa medzi dvoma rozličnými formami starostlivosti o osoby, medzi dvoma diagnózami a dvoma rozličnými terapiami na ich vyliečenie.

Je potrebné dobre pochopiť bolesť týchto pokrstených. Zranenie, s ktorým žijú, nie je len zranením z predošlého rozpadu manželstva. Prežívajú ďalšie zranenie spôsobené novým zväzkom. Veď prečo by ho Ježiš zakázal, ak nie preto, že zraňuje ľudské srdce? Tým, že po rozvode vstúpili nanovo do zväzku, sa pokúsili o nový projekt, chceli pochovať spomienku na ten radikálny sľub, ktorý spečatili a v ktorom sa navždy nachádza ich meno a ich povolanie, pred Bohom aj pred ľuďmi. Táto nová rana je však omnoho nebezpečnejšia, pretože je ťažšie rozpoznateľná a človek má väčší sklon k jej ospravedlňovaniu.

Existuje nejaké kritérium na určenie správnej formy liečenia takejto rany? Ak sa týmto pokrsteným povolí pristupovať k svätému prijímaniu, v tom momente skončí ich cesta hľadania a nebude v nich sídliť nepokoj, ktorý by im umožnil rozpoznať otvorenú ranu a potrebu jej zahojenia.

Je pravdou, že neexistuje rana, ktorá by Božím milosrdenstvom nemohla byť uzdravená, akákoľvek hlboká by bola. Práve preto ten, kto verí v jeho lásku, nemá potrebu svoje rany skrývať. Je však potrebné pochopiť osobitosť tohto zranenia, aby sa použila adekvátna náplasť. Problém nie je natoľko to, že rozvedení konali v rozpore s Ježišovým slovom, ale v tom, že sa usadili v trvalom postavení, ktoré je v protiklade k tomuto slovu. Jej novosť spočíva v stálosti, ktorú predpokladá ich konanie. Hovoriť v tomto prípade o milosrdenstve znamená mýliť sa v otázke jeho veľkosti a zmyslu. Pretože takéto milosrdenstvo by bolo neschopným vyliečiť ranu, obnoviť osobu v jej skutočne aktívnej úlohe manžela a manželky, naplniť ich život a dať jednotu ich životnému príbehu.

Jedna cesta je ale možná: nemôcť prijímať sväté prijímanie im pripomína potrebu vykročiť na cestu. Na to, aby túto cestu mohli podniknúť, ich Cirkev pozýva modliť sa a priblížiť sa k Bohu. Len ak budú blízko pri Kristovi, dostanú ozajstné milosrdenstvo: mocnú milosť, ktorá im dovolí zmeniť svoje životy, znovuobjaviť a uznať svoj sľub a pochopiť, že s nikým iným sa nemôžu stať„jedným telom“, a tak napokon vyjsť z tejto situácie.

Takto teda znie pastoračná otázka, ktorá vychádza z tejto diskusie: je možné dať sväté prijímanie týmto pokrsteným bez toho, aby si v dôsledku toho mysleli, že ich životná voľba je odôvodnená, že nepotrebujú obrátenie a že sa rana môže zakryť bez toho, aby bola vyliečená?

 

Ako budovať kultúru

Keď Cirkev sprevádza osoby, vždy ich smeruje otvoriť sa k dobru všetkých ľudí. Pretože rodina je základom spoločnosti, miestom, kde sa rodia ľudské vzťahy, nemôžeme zabudnúť na spoločenský aspekt tejto debaty. Cirkevná disciplína ponúka rozvedeným žijúcim v novom zväzku možnosť otvoriť sa, prekročiac svoje problémy, voči spoločnému dobru ľudí. Neprijímať Eucharistiu znamená opustiť túžbu, aby sa ich situácia považovala za dobrú a takto svedčiť, paradoxným spôsobom, o nerozlučiteľnosti manželstva a konkrétnej možnosti lásky na celý život. Je to svedectvo, ktoré odovzdajú ďalej aj svojim deťom: tieto sa naučia sile Božej vernosti a dodržiavaniu svojich sľubov. Odkaz je jasný: Sme to my, nie Boh, kto sa zmenil.

Takýmto spôsobom môžeme porozumieť ďalšiemu aspektu milosrdenstva: „milosrdenstvu voči kultúre“,ktorým sa uistia mladí ľudia, že je možné milovať sa navždy, ktorým sa manželstvám v ťažkostiach povie, aby bojovali za svoju lásku, ktorým sa pred svetom vydáva svedectvo o Ježišovej odpúšťajúcej milosti.

Objavuje sa tu teda tretia otázka: Ak sa sa síce potvrdí nerozlučnosť manželstva, no na druhej strane sa niektorým rozvedeným povolí pristupovať k svätému prijímaniu, ako zabrániť, aby si spoločnosť myslela, že v skutočnosti Cirkev vo veci rozvodov kapitulovala? Ako zabrániť lavínovému efektu?

Čo je v hre?

To, čo je v hre, nie je len okrajová otázka. Tvárou v tvár Samaritánke Ježiš dokázal vložiť prst do jej rany: „Správne si povedala, že nemáš muža, lebo si mala piatich mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž.“ Rovnako to nie je len disciplinárna otázka. Tak to chápali farizeji, ktorí vždy vyhľadávali výnimky. Ježiš, naopak, im vyjasnil ich otupenú pamäť, a tak urobil jasno v kultúrnom dialógu. To, čo je v hre, je pôvodný plán Otca týkajúci sa každej osoby a sila jeho milosti potrebnej na vyliečenie našich rán. Keď sa hovorí o jedinečnosti každej jednotlivej osoby a každej situácie, a že nás to zaväzuje rozlišovať a rozhodovať sa od prípadu k prípadu, nekráčame po ceste odlišnej od tej, ktorú nastolil Ježiš? Bude táto cesta plodná?

Čo môžeme očakávať od Synody? Niekto sa odvážil tvrdiť, že ak sa nepristúpi s odvahou a úprimnosťou k riešeniu problému pristupovania k svätému prijímaniu u rozvedených ľudí žijúcich v novom zväzku, bolo by lepšie synodu nemať. Zvláštny záver. Či hľadiac na troskotanie rodiny na západe nemá Cirkev žiadne slová nádeje?

Áno, so Svätým Otcom si želáme mať Synodu o rodine: synodu, ktorá vyvolá nádej v mladých ľuďoch, pretože sa cítia sprevádzaní v dobrodružstve svojho áno voči manželstvu. Synodu, ktorá zrodí nádej v manželoch, pretože uvidia živú Cirkev, ktorá ich nenechá samých. Synodu, ktorá priblíži Cirkev k rodičom v ich náročnej úlohe zrodiť svoje deti pre krásny a veľký život. Synodu, ktorá by bola v demografickej zime schopná dať vznik kultúre plodnosti. Synodu, ktorá by propagovala „poľnú nemocnicu“, v ktorej by zranené rodiny našli uzdravenie. Toto je plodná cesta. Pretože toto je to, čo je v hre v blížiacej sa Synode: plodnosť alebo sterilita.

 

José Noriega

Autor je profesor aplikovanej morálnej teológie na Pápežskom inštitúte Jána Pavla II. v Ríme

Originál článku bol publikovaný v časopise Ecclesia dňa 12.4.2014

 

Preklad: Michaela Sabová

fotografie:shutterstock

 

Pozn.: 3.6.2014 boli medzititulky upravené podľa španielskeho originálu