Výchova k úcte a zdvorilosti. Hranice vo výchove

0
12

Každý rodič túži, aby z jeho dieťaťa vyrástol charakterný dospelý človek. Človek, ktorý nebude len inteligentný, ale aj slušný, bude vedieť rešpektovať druhých, bude vedieť komunikovať tak, aby druhým neubližoval, bude vedieť robiť správne rozhodnutia a stáť si za nimi. Všetci zároveň túžime, aby namiesto hádok, stresu a pokrikovania vládla v našich rodinách pohoda, pokojná komunikácia, úcta a rešpekt. Keď to nefunguje, pýtame sa, kde sa stala chyba. Veď predsa stále tým našim deťom opakujeme, že sa majú poďakovať, že majú poprosiť a povedať prepáč. Prečo to teda niekedy nejde?

Na otázku – ako na to, aby sme deti naučili úcte a zdvorilosti a správne im nastavovali hranice, bola zameraná 3. SLH Konferencia o výchove a vzdelávaní. Uskutočnila sa 11.3.2017 pod hlavičkou Spoločenstva Ladislava Hanusa. Prednášala nám Lucia Smičeková, špeciálna pedagogička a montessori pedagogička s dlhoročnou praxou v oblasti medzinárodného školstva, domáceho vzdelávania a montessori vzdelávania.

Prednáška pani Smičekovej bola rozdelená do dvoch častí. V prvej rozprávala o tom, ako rozvíjať úctu a zdvorilosť u detí, resp. v rodine vôbec, v druhej, ako správne nastavovať deťom hranice. Podelím sa s vami o niekoľko inšpiratívnych podnetov, ktoré na prednáške odzneli.

Napriek tomu, že sme zvyknutí na to, že vzdelávanie detí sa začína v šiestich rokoch, Lucia Smičeková začala prednášku tým, že práve do šiestich rokov je dieťa najviac formovateľné. Podľa Márie Montessori, zakladateľky montessori pedagogiky, má dieťa tzv. absorbujúcu myseľ. Je ako špongia, ktorá nasáva všetko, čo okolo seba vníma a vidí. A ostáva to hlboko v ňom po celý zvyšok života. Práve v tomto životnom období sa dieťa učí hlavne pozorovaním nás rodičov. To, ako sa správame, ho ovplyvní oveľa viac, ako to, čo mu hovoríme. Najlepší spôsob, ako budovať charakter u dieťaťa v tomto životnom období, je teda byť mu vzorom v láske, dávať mu lásku a tak ho učiť, ako ju aj ono môže dávať. Je to obdobie, kedy máme možnosť vzbudiť v dieťati vnútornú motiváciu robiť dobro. Orientáciou na odmenu a trest vnútornú motiváciu skôr potláčame ako rozvíjame.

Výchova sa deje vo vzťahu

Pri formovaní dieťaťa by sme mali myslieť na to, že výchova je proces, ktorý sa deje vo vzťahu. Ak túžime, aby si dieťa zachovalo hodnoty, ktoré mu odovzdávame, musíme mu dať priestor vnútorne sa pre ne rozhodnúť. A zároveň mu na svojom vlastnom príklade ukázať, aké je to dobré, keď sa k sebe správame s úctou a rešpektom. Keď chceme dieťa do dobrého správania alebo dobrých rozhodnutí donútiť, zväčša sa od nich odkloní, keď už na neho nebudeme mať dosah. Ako pomôcť dieťaťu zvnútorniť si hodnoty, ktoré mu odovzdávame? Tak, že budeme jeho sprievodcami. Budeme mu ukazovať, čo je dobré a správne, ale necháme ho rozhodnúť sa, či je náš príklad skutočne hodný nasledovania.

 

Rodič ako sprievodca

Na ceste životom má rodič pre dieťa 3 dôležité funkcie – má byť emocionálnou kotvou, zrkadlom a vzorom. Byť emocionálnou kotvou znamená zachovať pokoj, pomôcť dieťaťu spracovať svoju emóciou a ostať pri ňom v každom jeho prežívaní. Znamená to tiež určiť hranice, v ktorých sa dieťa môže vymedziť a ukázať mu možné riešenia, z ktorých si môže vybrať. Byť zrkadlom znamená pomáhať dieťaťu vytvárať si obraz o sebe samom. To, ako dieťa vnímame my a ako k nemu pristupujeme, sa stáva základom toho, ako aj ono bude vnímať seba samého. Byť vzorom znamená ukazovať dieťaťu vlastným príkladom, ako my sami zvládame rôzne situácie a emócie. Je dôležité, aby sme dokázali byť úprimní, priznali si aj svoje chyby a zlyhania. Dieťa totiž koná tak, ako my rodičia konáme, nie ako hovoríme.

 

Ako určovať hranice vo výchove?

Na jednej strane je dôležité vychovávať dieťa s láskou, rešpektovať jeho emócie, byť mu vzorom. Zároveň však dieťa potrebuje, aby sme mu my dospelí vymedzovali hranice. Dá sa to aj inak ako odmenou a trestom? Určite áno.

Podľa Lucie Smičekovej je základom vybudovať u dieťaťa vnútornú disciplínu. To sa nedá dosiahnuť príkazmi a zákazmi, ale len cez postupnú, primerane dávkovanú skúsenosť so slobodou a zodpovednosťou. Je to dlhodobý proces, ktorý prechádza rôznymi štádiami, podľa veku dieťaťa a jeho mentálneho vývinu.

Keď dieťa vnímame ako partnera, nevzťahujeme sa k nemu z pozície moci, nebojujeme s ním, ale pristupujeme k nemu s rešpektom a láskou, dieťa je motivované naším príkladom a samo aktívne pracuje na budovaní tohto vzťahu. Jeho konanie tak nie je motivované strachom z autority alebo strachom z trestu. Naopak, vzniká spolupráca, ktorá je výsledkom vnútorného rozhodnutia dieťaťa.

Keď dieťa urobí niečo, čo by nemalo, predtým, ako sa pustíme do riešenia, by sme mali prehodnotiť niekoľko otázok. Naozaj dieťa koná neprimerane? Je teraz schopné konať podľa môjho očakávania, alebo som ho precenil? Uvedomovalo si dieťa, že konalo niečo zlé, alebo to bola len nehoda? Po zreflektovaní týchto otázok, môžeme pristúpiť k riešeniu. Vhodným spôsobom je napríklad uplatnenie prirodzených dôsledkov („ak si neobuješ topánky, nemôžeme ísť na prechádzku“). Ak to v niektorých situáciách nie je možné, môžeme uplatniť logické dôsledky – dohodnutý dôsledok nejakého správania alebo výstup, na ktorom sme sa dopredu dohodli. Dôležité je tiež zapojenie dieťaťa do riešenia („čo navrhuješ?“), dať dieťaťu „time out“ – čas na upokojenie, neriešiť vec v najväčších emóciách. Niekedy pomôže aj presmerovanie dieťaťa na inú činnosť.

 

Predchádzanie konfliktom

Dôležitejšie ako riešiť konflikty je niekedy schopnosť vedieť im predísť. Čo môžeme ako rodičia pre to spraviť? Tu je niekoľko rád:

  • Určujte jasné pravidlá hneď na začiatku, pokiaľ sa dá, zapojte dieťa do procesu tvorby pravidiel a dôsledne ich dodržiavajte.
  • Venujte pozornosť požadovanému správaniu – tomu, čo dieťa môže, nie tomu, čo nesmie.
  • Dávajte dieťaťu pozitívne informácie (napr. „Vo vnútri chodíme, beháme vonku“ – namiesto zakázania behať bez toho, aby sme dali návod, čo robiť namiesto toho).
  • Dávajte dieťaťu jasné inštrukcie a dávkujte ich postupne, aby sa v nich vyznalo a vedelo si ich zapamätať.
  • Očakávajte to najlepšie – deti sa často správajú podľa našich očakávaní.
  • Oceňte konanie dieťaťa a venujte mu pozornosť, keď urobí niečo správne.
  • Stojte si za tým, na čom ste sa dohodli – nie musí byť nie (nie neznamená možno).
  • Buďte príkladom.
  • Pomôžte dieťaťu vidieť, ako jeho konanie ovplyvňuje druhých.
  • Odpúšťajte sebe i dieťaťu. Poučte sa z chyby a choďte ďalej.

 

Na záver ešte krátke zamyslenie rečníčky o výchove:

„My rodičia veľakrát túžime, aby naše deti boli nekonfliktné, aby si vždy dali povedať, nasledovali naše odporúčania a vždy spolupracovali. Zároveň očakávame, že v dospelosti budú sebavedomé, nenechajú sa ľahko ovplyvniť, budú mať kritické myslenie, budú kreatívne a zodpovedné za svoje činy. To, čo od nich vyžadujeme v detstve, je však často v priamom rozpore s tým, čo od nich očakávame v dospelosti. Na dieťa by sme sa preto vždy mali pozerať ako na budúceho dospelého.“

ZDIELAŤ
Predchádzajúci článok„Doma“ budeme až v nebi
Nasledujúci článokPETER PODLESNÝ: Buďme najlepšou možnou verziou seba samých
Mária Verešová
Psychologička a matka dvoch malých chlapcov. Baví ma objavovať fascinujúce hlbiny ľudskej psychiky, poznávať príčiny vecí, poznávať seba a pomáhať k sebapoznaniu aj druhým. Aj preto sa orientujem na hlbinnú psychoterapiu.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno