Vášnivá láska – cesta k šťastnému manželstvu

0
0

Pred časom mi pri upratovaní prechádzalo cez ruky naše svadobné oznámenie. Už má desať rokov! Mali sme na ňom takýto citát, je z niektorej encykliky od Jána Pavla II.: „Duch, ktorého vylieva Pán, dáva nové srdce a robí muža a ženu schopnými milovať sa tak, ako nás miloval Kristus.“ Jéjko, hneď som ho išla ukázať Peťovi, manželovi: „Pozri, akí sme už vtedy boli múdri! Ha- ha.“ No, múdri by sme boli, keby sme sa nám viac darilo uvádzať to do praxe… Milovať sa v manželstve tak, ako nás miloval Kristus. A chcieť a prosiť o toho Ducha, ktorý nám dá to nové srdce a urobí nás schopnými…

Umývať si nohy, nie nechať sa obsluhovať, ale slúžiť a nakoniec… smrť na kríži – toto je to, ako miloval Kristus. Miloval s vášňou, v ktorej celkom zabudol na seba a k takejto vášni pozýva aj nás. V Duchu Svätom som schopná tohto najväčšieho zázraku – milovať presne takto. Nebudem chodiť po vode, ani kriesiť mŕtvych. Najväčší zázrak je milovať a odpúšťať.

Láska obetavá

Prosím, Duchu Svätý, nauč ma obetavej láske. Nech nie som lenivá, ale ochotná. Nech je moja láska bez ironických poznámok a zdôrazňovania toho, ako veľmi sa práve obetujem… Pane, chcem milovať s ľahkosťou, s úsmevom, aby mal ten druhý pocit, že slúžiť mu je pre mňa tá najprirodzenejšia vec a nič mi neurobí väčšiu radosť.

Láska za každých okolností

Pane, Ty si ešte aj na kríži miloval – odpustil si kajúcemu lotrovi, postaral si sa o svoju matku tak, že si ju zveril Jánovi… Nech nie som nikdy taká unavená, chorá a nervózna, aby som svoj kríž povýšila nad to – preukazovať dobro a lásku.

Láska nekonečná – až na smrť

Chcem milovať ľudí nie podľa zásluh, ale podľa potrieb, ako hovorí otec Kuffa. Povýšiť milosrdenstvo nad spravodlivosť… Pane, od teba som dostala to, čo som si nezaslúžila a tiež chcem dávať tým, ktorí si to nezaslúžia, ale potrebujú to. Tým, ktorí to neocenia a pohrdnú mnou.

Láska odpúšťajúca

Koľkokrát mám odpustiť svojmu manželovi? Nie sedem, ale sedemdesiatsedemkrát (denne). V niektorý nedeľný obed minulú zimu sme si s manželom tak úprimne povedali: Vieš čo, ja už fakt nestíham sledovať všetky tvoje stavebné verzie na našom dvore, ale tvárim sa, že viem, o čom hovoríš, lebo ty sa potom hneváš, že mi to je jedno… – No, veď ani ja si nepamätám, že si mi už niečo hovorila, a musím sa tváriť, že viem, o čom rozprávaš, lebo mi potom hovoríš, že ťa nepočúvam. Aj sme sa na tom zasmiali a rozhodli sme sa, že si nebudeme navzájom takto „koreňovať“ život. Štrngli sme si na „pakt milosrdenstva“ a jednoducho si takéto veci nevyčítame. A v slobode si povieme: Vôbec netuším, o čom je reč, ale vlastne sa na mňa za to nebude nikto hnevať.

Učíme sa odpúšťať bez slova. Máme právo robiť chyby, máme právo pomýliť sa a nepamätať si, máme právo zabudnúť zobrať mapu na dovolenku, a to aj vtedy, keď sme to mali podčiarknuté v zozname „určite nezabudni“. A to bez najmenších dôsledkov. Bez povzdychu a zagúľania očami. Bez vety: veď som ti to hovoril/ ty ma vôbec nepočúvaš/ ako si to mohol a pod.

Budeme súdení z lásky

V podobenstve o poslednom súde sa Ježiš ľudí nepýta na to, či chodili do kostola. Aj keď my tak máme rodiny zaškatuľkované: títo chodia/títo nechodia. Ježiša bude zaujímať, ako sme milovali a slúžili. Ako veľmi sme si všímali potreby druhých a vychádzali im v ústrety. Bol som hladný a dali ste mi jesť. Chodenie do kostola nám dáva silu a milosť, aby sme ľahšie milovali, rýchlejšie odpúšťali, videli v druhých dobro. Boh nám v Eucharistii a pri modlitbe dáva svojho Ducha, aby nám pomáhal viac sa Mu podobať. Podobať v láske a v milosrdenstve.

Rada pozorujem zvieratá – u jedných rodičov máme kone a prasatá. Keď im nesiete žrádlo, už z ďaleka vás zbadajú a bežia naproti. Potom sa na to vrhnú, ale hierarchia je jasná: dominantnejší v stáde tých slabších k jedlu nepustí, kým nie je sám dosť nažratý. Ten slabší to skúša, ale rýchlo pochopí, kto je tu šéf. Dostane kopačku, hryzanec, a je to vysvetlené.

Toto sú pravidlá medzi zvieratami. Ľudská bytosť sa od zvierat líši práve tým, že má rozum a vie milovať, neriadi sa pudmi, ale rozmýšľa.

A potom je tu ešte Božia prirodzenosť. Boh miluje vášnivo – až do krajnosti a sebaobety.

My ľudia sa vieme v správaní podobať tým primitívnym zvieratám, keď máme v centre záujmu seba, svoje ja. Ale v Duchu Svätom sa vieme pripodobniť aj Božej láske. A toto by malo byť cieľovým bodom všetkých našich vzťahov. A v podstate aj celého života.

Foto: pexels.com

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno