Tajomný vzťah medzi dieťaťom a Bohom

0
7

„…že si zjavil tieto veci maličkým.“ (Mt 11,25)

Asi nikdy nebola individualita jedinca zdôrazňovaná natoľko ako v súčasnosti. Vo vzťahu k iným sme opatrní, aby sme im nevnucovali naše názory a presvedčenie. Nie je teda vedenie detí ku viere vnucovaním niečoho, čo je možno dôležité pre nás, ale čo v zásade nemá podstatný vplyv na harmonický vývin detí? Alebo ešte horšie, nekomplikujeme zložitými náboženskými konceptmi jednoduchý detský svet, v ktorom nadprirodzená realita nemá svoje miesto? Podobné otázky si kládla doktorka teológie Sofia Cavalletti, zakladateľka Katechéz Dobrého pastiera, ktorá skúmaniu náboženského potenciálu detí zasvätila viac ako 50 rokov života.

 

Deti vnímajú Boha spontánne

Cavalletti vo svojich úvahách obracia našu pozornosť na dieťa samotné. Odpovede na podobné otázky nemôžu byť výsledkom teoretických úvah, ale musia vychádzať z dôkladného pozorovania samotného dieťaťa, ktoré nám ukazuje, či náboženská skúsenosť je alebo nie je podstatná pri formovaní jeho osobnosti. Musíme sa naučiť dieťa pozorovať a všímať si, či nás pozýva, aby sme ho uviedli do transcendentna a predstavili mu, kto je Boh. „Vzťah dvoch ľudí je vždy tajomstvom,“ píše Cavalletti, „o to viac, ak je tento vzťah medzi Bohom a dieťaťom.“ Hoci do tohto tajomstva nikdy neprenikneme úplne, dlhodobé pozorovanie detí naprieč kultúrami nám ponúka nespočetne veľa dôkazov spontánnej náboženskej vnímavosti, ktorá vychádza zo samotnej podstaty dieťaťa.

Mária Montessori, priekopníčka v pozorovaní detí, vo svojej knihe Spontánnosť vo vzdelávaní opisuje, ako dieťa, ktoré nikdy nemalo žiadne náboženské vedenie, zrazu zachvátil plač a so slzami v očiach povedalo: „Nehreš ma, lebo kým som sa pozerala na mesiac, cítila som, ako často som ťa zarmútila a uvedomila som si, že som zarmútila Boha.“ Štvorročný chlapček nakreslil Boha ako ľudskú osobu a okolo neho čísla, ktoré poznal. Keď sa ho spýtali, prečo to spravil, odpovedal: „Lebo Boha je veľa.“ Metafyzicky povedané: Boh je nekonečný. Sedemročný chlapček, ktorý nemal žiadne náboženské vedenie, po tom, čo mu jeho otec vysvetlil teóriu evolúcie, sa spýtal: „Ako vznikol prvý človek?“ – „Prvý človek vznikol náhodou.“ Chlapček sa zasmial a povedal: „To je nemožné. Bol to Boh!“ Montessori a Cavalleti uvádzajú mnoho ďalších príkladov spontánnej náboženskej vnímavosti, ktoré nás vedú k úvahe, či vo veku, kedy dieťa nespracováva veci intelektuálne, ale spontánne, existuje vzťah medzi dieťaťom a Bohom, ktorý nie je zakorenený len v intelektuálnom poznaní.

 

Radosť svedčí o Bohu

Dieťa k nám často hovorí viac cez svoje činy a emócie ako cez slová. Ak môžeme pozorovať podobné reakcie u rôznych detí naprieč kultúrami a spoločenskými pomermi, stojí to za zamyslenie. Linda si spomína na svoju prvú náboženskú skúsenosť, ktorá sa udiala ešte pred jej šiestym rokom života. Jedného dňa ju zaujal letiaci motýľ a nemohla z neho spustiť oči. Svoju skúsenosť opisuje takto: „Zrazu akoby sa predo mnou všetko otvorilo. Akoby som videla všetko jasnejšie. Cítila som sa naplnená radosťou a teplom, ktoré prechádzalo celým mojím telom. Nič také som predtým nezažila.“ Linda sa rozbehla k mame a povedala jej: „Mami, ja poznám Boha!“ Len neskôr si Linda spojila tento zážitok s láskou, pre ktorú vtedy ešte nemala referenčný bod. Vraví: „To, čo som povedala mojej mame, nebolo vysvetlenie môjho zážitku, ale výkrik radosti.“

Práve hlboká vnútorná radosť je niečo, s čím sa u detí stretávame, ak im otvoríme dvere k náboženskej skúsenosti. Mária Montessori svedčí o radosti a entuziazme, ktorým deti reagovali na jej prvé pokusy v náboženskej výchove (v Barcelone v roku 1915). Montessori píše, že sa jej priam zdá, že Cirkev je cieľom vzdelávania. Ak sú v triede aktivity, ktoré pripravujú deti na prežívanie liturgie v kostole, prítomnosť na samotnej liturgii dáva zmysel tomuto snaženiu. „Napĺňa ich radosťou a pocitom novej dôstojnosti“, ako píše Montessori. Cavalletti bola touto radosťou pri náboženskom prežívaní detí taká fascinovaná, že zasvätila svoj život skúmaniu tých aspektov viery, ktoré túto radosť v deťoch ihneď vyvolávali. Práve radosť a túžba opakovať predstavenú katechézu znova a znova boli indikátorom, že táto katechéza odpovedá detskej túžbe spoznávať Boha. Po rokoch skúšania prezentácií rôznych aspektov viery s rôznym materiálom a dôkladnom pozorovaní detskej reakcie naň vypracovala Sofia Cavalletti koncept Katechéz Dobrého pastiera (viac o KDP v rozhovore).

 

Boh a dieťa spolu dobre vychádzajú

Cavalletti píše, že dlhodobé pozorovania, či už priamo ňou alebo jej spolupracovníkmi po celom svete, svedčia o tom, že dieťa je „metafyzická“ bytosť, ktorá sa s ľahkosťou prehupuje do transcendentálneho sveta a ktorá prežíva radosť z kontaktu s Bohom. „Boh a dieťa spolu dobre vychádzajú,“ bolo časté vyjadrenie Adele Costa Gnocchi, jednej z prvých spolupracovníčok Márie Montessori.

Náboženská skúsenosť je vo svojej podstate skúsenosťou lásky a je teda v súlade s detskou prirodzenosťou. Dieťa potrebuje lásku, lebo je plné lásky. „Detská potreba lásky,“ píše Cavalletti, „nesúvisí s prázdnotou, ktorú treba naplniť, ale s bohatstvom, ktoré je v dieťati a ktoré odpovedá na to, čo je mu blízke.“ Čo je bližšie láske než Boh, ktorý je Láskou samotnou?

 

Dieťa potrebuje Boha

Dieťa potrebuje nekonečnú lásku, takú, akú mu žiadna ľudská bytosť nemôže dať. „Žiadne dieťa,“ tvrdí Cavalletti, „nebolo človekom nikdy milované natoľko, nakoľko chcelo a potrebovalo.“ Pre dieťa je láska dôležitejšia ako strava. Vo vzťahu s Bohom dieťa prežíva dokonalú, trvalú lásku. Vo vzťahu s Bohom dieťa nachádza to, čo jeho osobnosť potrebuje pre harmonický vývin. „Boh, ktorý je Láska, a dieťa, ktoré volá po tejto láske viac ako po materinskom mlieku, sa stretávajú vo svojej prirodzenosti. Tým, že deťom pomáhame v náboženskom prežívaní, im teda nevnucujeme niečo, čo im je cudzie, ale odpovedáme na ich tichú prosbu: „Pomôž mi, aby som sa priblížil k Bohu sám.“

 

Podľa knihy Religious Potential of the Child, fotografia: pexels.com

ZDIELAŤ
Predchádzajúci článokBulletin na nedeľu – 5. pôstna nedeľa
Nasledujúci článokTu som, pošli mňa
Katarína Kostyálová
Absolventka Kolégia Antona Neuwirtha, Medzinárodného teologického inštitútu v Trumau (Rakúsko), Diplomového kurzu montessori pedagogiky pre vek 3-6 (Praha) a viacerých kurzov Katechéz Dobrého pastiera. Založila a vedie Átrium Dobrého pastiera v Ivanke pri Dunaji. Angažuje sa v Spoločenstve Ladislava Hanusa. Najlepšie sa cíti s knihou v ruke, s priateľmi, v prírode a vo vode. Na zastolom vám prináša články o duchovnej vnímavosti detí, ktorou je stále nanovo fascinovaná.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno