Sviatosť manželstva – keď sa slovo stáva telom

0
577

V centre svadobnej scény stáli studené kamenné anfory. Všetci sa zabávali, tancovali, pili, o ne nikto ani len pohľadom nezakopol, len tam stáli a zívali prázdnotou. Nebolo z nich možné načrieť, lebo neslúžili na to, na čo mali. Zázrak lásky, ktorý sa odohral v tú sobotu na svadbe v Káne, by nebol možný, ak by nádoby ostali prázdne. Zázrak sa mohol udiať až po naplnení nádob vodou.

 

Boh používa matériu na znak spolupráce

Sviatosť je spoluprácou človeka a Boha. Nie je len jednostranným úkonom, kde Boh dáva a človek berie. Kristus vo sviatostiach vylieva na človeka svoju milosť, no berie si na znak spolupráce niečo z tohto sveta. Keď Ježiš uzdravil slepca od narodenia, použil na jeho uzdravenie blato a sliny. Základom zázraku rozmnoženia chleba boli chleby a ryby od chlapca zo zástupu. Víno na svadbe v Káne bolo možné premeniť len vďaka vode. Matériou pre ustanovenie Eucharistie sa stali chlieb a víno. Matéria je teda ľudským základom, je to naša prítomnosť, ktorú Ježiš zahŕňa do sviatostného úkonu. Matéria je znakom našej spolupráce.

 

Kristus stavia na ľudskom slove

Popri všetkých ostatných sviatostiach, kde je matéria sviatosti priam hmatateľná (voda, olej, chlieb, víno), je zaujímavé, že matériou sviatosti manželstva sa stáva ľudské slovo. Slovo muža a slovo ženy – ich spoločné rozhodnutie žiť spolu a navždy, ktoré vyjadrujú v manželskom sľube. Nie sú to teda ani slová kňaza, ani slová prísahy manželov, sú to slová sľubu. Tu sa odhaľuje moc ľudského slova. Kristus berie slová človeka vážne. Tak vážne, že sa preňho stávajú materiálom, na ktorom stavia. Sviatostný dotyk Krista vyžaduje materiál, ktorý prinesú snúbenci. Prirodzená ľudská láska muža a ženy potvrdená slovami manželského sľubu je tou vodou, ktorú Kristus berie do rúk a premieňa ju na niečo viac – na víno sviatostnej lásky.

 

Slovo potvrdené telom

Moment sľubu je najdôležitejším momentom celého svadobného dňa i celého manželského života. Od neho sa všetko začína a k nemu sa všetko vracia. Slová manželského sľubu vyjadrujú manželia verbálne – v momente sobáša a telesne – v momente prvého manželského aktu, v ktorom sa ich manželský sľub potvrdzuje a napĺňa. Prvý manželský akt je pre Cirkev tak dôležitý, že bez neho by manželstvo nebolo dokonané (CIC, Kán. 1061 – § 1). V tom zmysle sa slovo manželského sľubu stáva telom nielen v manželskom akte, ale i v každodennom živote manželov – v ich dávaní a prijímaní, v každom prejave manželskej lásky (pozornosť, vľúdne slovo, pohladenie, objatie, pomoc, myšlienka na milovanú osobu).

 

Sviatosť tela a lásky

Telo zaiste nie je jednorazovým materiálom, ktorý potvrdzuje platnosť manželstva iba v deň sobáša.

Manželstvo je sviatosť, ktorá sa dotýka tela a cez telo sa prejavuje. Telo «sa stáva výrazovým prostriedkom vysluhovateľov sviatosti», hovorí sv. Ján Pavol II. Telá manželov sa stávajú priestorom pre vyjadrenie niečoho sviatostného. V manželskom akte manželia zažívajú tak hlbokú jednotu, akú nezažívajú v žiadnom inom vzťahu, ani v žiadnom inom prejave manželskej lásky. Tam sa totiž deje to sviatostné – že prostredníctvom ich úplnej jednoty môžu dosahovať jednotu s Bohom a zakúšať Božiu lásku, pokoj, nežnosť a jeho milosrdenstvo. Telá manželov si zároveň Boh berie za priestor pre zrod nového života.

 

Aby telo zjavovalo Boha

Pravdou je, že nie každé manželstvo a nie každý manželský akt sa stáva zjavením Boha. Skúsenosť mnohých párov potvrdzuje opak: bolesť, zranenia, ponižovanie, žiadostivosť, sebectvo, násilie. Fakt, že manželstvo je sviatosťou tela a lásky, je v prežívaní manželstva zaväzujúca. Ak je telo kľúčovým a oporným bodom spásy (KKC 1015), bez ktorého sviatosť manželstva nie je ani možná, zaväzuje nás to udržiavať telo – svoje i toho druhého – vo svätosti a úcte, aby manželia mohli oslavovať Boha vo svojom tele – alebo inak oslavovať Boha svojím telom. (Porov. 1Kor 6, 20).

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno