Svätý Martin ako rodinný „kámoš“

0
57

Bolo to v roku, keď k nám do rodiny pribudlo piate dieťatko. Jonáš Martin má oba „meninové dni“ v jednom týždni, ale toho Martina sme si chceli pripomenúť trochu špeciálnejšie. „Zahráme mu divadlo o svätom Martinovi!“- a bol plán na darček a i večerný program na svete.
Deti už poznali Martinov príbeh z príťažlivo ilustrovaných detských kníh (napríklad tejto), Jednoduchý scenár k divadielku sme si v rýchlosti „omrkli“ v knihe Rok s Dobromilkou a Svetlúšikom, kde sú aj iné tipy na slávenie tohto dňa. Deti si príbeh prispôsobili do svojej reči a tešili sme sa na dávku improvizácie…
Najstarší syn si vybral úlohu Ježiša. Vystačil si s mojou šatkou okolo hlavy a pliec ako plášťom. Zhodli sme sa, že Ježiša, ktorý sa prisnije Martinovi, bude najlepšie symbolizovať svieca (Kristus -Svetlo sveta), ktorú syn opatrne a obradne držal v rukách počas celého divadielka. A v tme noci, keď Martin sníval, bola svieca naozaj pôsobivá. Druhorodený si vybral žobráka a tešil sa, že môže využiť svoj goralský klobúčik na „žobranie“ pri starodávnej mestskej „bráne“ v našej obývačke.
Svätého Martina si staršia dcérka premyslela s fajnovým plášťom – spojili sme moje dve pestré šatky uzlíkmi, aby ich Martin potom mohol pre žobráka len rozviazať. Predsa len, strihanie šatiek zdobených šikovnými ženičkami z Afriky neprichádzalo teraz do úvahy. Veru, v tomto bol Martin nekompromisný. Najmladšia dcéra mala svoju úlohu jasnú okamžite – obdivovateľka koníkov musela byť Martinov kôň. V našom scenári bol kôň Belko dokonca hovoriaci. Lepšie povedané, Martin sa s ním rozprával o tom, nad čím práve premýšľa a koník reagoval zmysluplným erdžaním.
Neviem, ako to vnímalo niekoľkomesačné oslavujúce chlápätko, ale pre nás ostatných –účinkujúcich i divákov – to bol parádny svätomartinský večer.
Ak nemáte doma dostatočný počet účinkujúcich, určite sa dá nájsť pri troche fantázie spôsob, ako divadlo zahrajú hlavní účinkujúci rodičia za asistencie potomka – zasvietenie sviece, zhasnutie, strihanie papierového plášťa na polovičky, dopĺňanie deja – čo sa asi teraz stane… Alebo aj otázkami počas príbehu – ako sa asi cítil žobrák? Čo si asi myslel Martin? Ako sa asi cítil žobrák, keď dostal plášť? Čo to vlastne hovorí Ježiš v sne?
Dieťa je do určitého veku právom egoistické, je to zdravý rys jeho vývinu. Potrebuje zažiť a pocítiť istotu, že niektoré veci sú naozaj jeho – že mu ich neodnesie návšteva vrstovníkov; že keď si prinesie formičky na piesok, aj si ich odnesie opäť domov, že sú súčasťou jeho sveta, domácnosti. Potrebuje sa zoznamovať, na čo predmety a hračky slúžia a naopak, že neslúžia na to, aby sa nimi deti vzájomne manipulovali a vydierali.
Až po dosiahnutí určitého veku (čo je často individuálne), má zmysel ukazovať dieťaťu, že veci môžeme požičať – určitý čas s vedmím, že sa nám zase vrátia. A že ich vrátime my, keď nám ich niekto požičia. A aj to, že veci môžeme aj darovať, deliť sa – navždy – pretože to tak chceme, pretože je to niekedy dobré, niekedy dokonca nevyhnutné.
Príbeh svätého Martina má v tejto oblasti ešte jednú rovinu. Spája delenie sa a darovanie niečoho druhému s osobou Krista, ktorý je v každom našom blížnom. Je to zrozumiteľný obraz, ktorý je pre dieťa príťažlivý a blízky. Netreba k tomu navyše veľa slov…

Martinské lampióny
V nemecky hovoriacich krajinách je sviatok sv. Martina spájaný s lampiónovým sprievodom a spievaním špeciálnych „martinských pesničiek“ či rozdávaním perníkov v tvare husi.
Symboliku svetla a sviece môžeme deťom spojiť aj so žobrákom, ktorému bolo teplejšie, keď sa s ním Martin rozdelil o plášť. Keď sa delíme o dobro, v našom okolí je viac svetla a tepla – ako v lampášiku/lampióne.
Jednoduchý lampášik si môžu aj malé deti zhotoviť z menšej sklenenej nádoby (do ktorej sa zmestí čajová svička). Na nádobku štetcom namáčaným do tekutého lepidla zmiešaného s vodou sa naliepajú malé kúsky odtrhnutej farebnej servítky alebo krepového papiera (servítková technika).
img_8798
img_8802
img_8841

Martinské dobroty
Medzi ďalšie martinské zvyky v niektorých krajinách patrí aj pečenie svätomartinských rožtekov (recepty sú dostupné na internete). Ale v zjednodušených podmienkach to môže byť hocijaká dobrota, ktorú zvládnu ukuchtiť deti svojpomocne – piškótové banániky oblievané čokoládou, muffinky alebo čokoľvek pripravované už vopred s tým, že sa deti o ne podelia so susedmi či kamarátmi v škole, na krúžku alebo po detskej svätej omši. Práve preto sú svätomartinské…
img_1790

ZDIELAŤ
Predchádzajúci článokPsychoterapia – K.O. pre Boží zázrak?
Nasledujúci článokDieťa? Áno, ale nie za cenu straty zdravia a manželstva
Martina Jokelová-Ťuchová
Mgr. Martina Jokelová-Ťuchová spolu s manželom a 5 deťmi žije v Dolnom Kubíne. Vyštudovala masmediálnu komunikáciu a dlhoročne tvorí scenáre televíznych relácií pre deti. V Katolíckych novinách píše rubriku Deťom, podľa ktorej vznikla kniha - "Rok s Dobromilkou a Svetlúšikom (sprievodca liturgickým rokom pre deti)" a viacero komiksov s rovnomennými postavičkami. V Televízii LUX moderovala publicistickú reláciu Doma je doma a teší sa, že tam môže "byť doma" v témach, ktoré sa týkajú rodiny, manželských vzťahov a výchovy. Spolu s manželom sa zaujíma o montessori pedagogiku a rešpektujúce prístupy vo výchove.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno