Svätá Terezka z Lisieux o tom, že všetko, čo máme, pochádza od Boha

0
21

Ježiš ma poúča: „Každému, kto ťa prosí, daj, a ak ti niekto niečo vez­me, nežiadaj to naspäť!“ Dávať všetkým, čo prosia, je me­nej príjemné, ako sám ponúkať z podnetu vlastného srd­ca. Nanajvýš ak niekto milo poprosí, nestojí nás veľa námahy dať mu, ale ak nanešťastie nepoužije dosť vybe­rané slová, duša sa ihneď búri, ak nie je pevná v láske. Nachádza tisíc príčin, aby prosebníka odmietla a až keď ho presvedčí o jeho netaktnosti, z milosti mu dá, čoho sa domáha, alebo mu preukáže dajakú službičku, ktorá si vyžaduje vari dvadsaťkrát menej času, ako bolo treba na uplatnenie domnelých práv. Ak je ťažké dávať každému, kto prosí, oveľa ťažšie je dať si vziať, čo nám patrí, a nežiadať to naspäť. Hovorím, že je to ťažké, ale skôr by som mala povedať, že sa to zdá ťažké, le­bo Pánovo jarmo je príjemné a ľahké. Ak ho prijmeme, hneď pocítime, aké je príjemné, a povieme so žalmistom: „Pobežím po ceste tvojich príkazov, lebo ty dávaš môjmu srdcu odvahu.“ Len láska k blížnemu môže dodať odva­hu môjmu srdcu. Ježišu, od chvíle, čo ho spaľuje tento hrejivý plameň, bežím s radosťou po ceste tvojho nového prikázania… Chcem po nej bežať až k šťastnému dňu, keď sa pripojím k sprievodu panien a budem ťa môcť na­sledovať do nekonečných priestorov, spievajúc tvoju novú pieseň, ktorou má byť pieseň Lásky.

Hovorila som: Ježiš nechce, aby som žiadala naspäť, čo mi patrí. Malo by sa mi to zdať ľahké a prirodzené, veď nič nie je moje. Sľubom chudoby som sa zriekla všetkého pozemského majetku, nemám sa teda čo ponosovať, ak mi niekto berie vec, ktorá mi nepatrí, naopak, mám sa te­šiť, keď pociťujem chudobu. Predtým sa mi zdalo, že ne­lipnem na ničom, ale odkedy som pochopila Ježišove slo­vá, vidím, že príležitostne som veľmi nedokonalá. Napríklad, dobre viem, že nijaká maliarska potreba nie je moja, ale keď sa priberám do práce a nachádzam štetce i farby v neporiadku, ak mi zmizlo pravítko alebo nožík, takmer ma prechádza trpezlivosť a musím si dodať po­riadnu odvahu, aby som roztrpčená nežiadala späť chýbajúce predmety. Pravda, niekedy si treba prosiť nevyh­nutné veci, ale ak to robíme s pokorou, neprehrešujeme sa proti Ježišovmu prikázaniu. Naopak, konáme ako chu­dobní, ktorí vystierajú ruku, aby dostali, čo potrebujú, a ak ich odmietnu, nečudujú sa tomu, lebo nikto im nie je nič dlžný. Ach, aký pokoj zaplaví dušu, keď sa povznesie nad prirodzené pocity… Nie, nič sa nedá prirovnať k radosti, akú prežíva naozaj človek chudobný v duchu. Ak prosí o potrebnú vec, hoci na nej nelipne, a tú vec mu nielen odmietnu, ale ešte sa mu pokúšajú vziať aj to, čo má, riadi sa Ježišovou radou: „Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty, nechaj aj plášť.“ Nazdávam sa, že prepus­tiť svoj plášť znamená zriecť sa svojich posledných práv, považovať sa za slúžku, otrokyňu druhých. Keď sa človek zbaví svojho plášťa, ľahšie sa mu kráča, beží, preto Ježiš dodáva: „Keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním šiel jed­nu míľu, choď s ním dve.“ Teda nestačí dávať každému, kto ma prosí. Musím predchádzať túžby, musím dávať najavo, že som veľmi vďačná a poctená, ak môžem preukázať službu, a keď mi niekto vezme vec, ktorú pou­žívam, nesmiem sa tváriť ľútostivo, ale naopak, musím vyzerať šťastná, že som sa jej zbavila.

 

*****

 

Písala som, že pozemské majetky nie sú moje, a preto, keby mi ich raz druhí vzali, nemalo by mi padnúť zaťažko nikdy ich nežiadať späť. Tým menej mi patria nebeské dobrá, požičal mi ich Pán Boh, ktorý si ich môže vziať, a ja nemám právo po­nosovať sa. Avšak dobrá pochádzajúce priamo od Pána Boha, vzplanutia rozumu a srdca, hlboké myšlienky, to všetko vytvára bohatstvo, na ktorom človek lipne ako na vlastnom dobre, ktorého sa nik nemá právo dotýkať… Napríklad, ak v dovolenom čase povieme sestre o neja­kom osvietení, ktorého sa nám dostalo pri modlitbe, a o chvíľu táto sestra rozpráva inej sestre o tom, s čím sme sa jej zdôverili, ako o svojej vlastnej myšlienke, zdá sa nám, že si berie, čo jej nepatrí. Alebo ak počas rekreácie pošepkáme spolusestre duchaplné slovo či vtipný výrok a ona ho nahlas zopakuje, ale nenaznačí pôvodný pra­meň, vtedy to vlastníčka pokladá za krádež, no neprotes­tuje, hoci by mala veľkú chuť to urobiť. Využije najbližšiu príležitosť, aby nenápadne naznačila, že si niekto prisvo­jil jej myšlienky. Nemohla by som vám tak dobre vysvetľovať tieto smutné prirodzené pocity, keby som ich sama nebola pocítila vo svojom srdci. A teraz to môžem povedať: Ježiš mi dal milosť, aby som nelipla na dobrách ducha a srdca väčšmi ako na pozemských dobrách. Keď si príležitostne pomyslím a poviem niečo, čo sa páči mojim sestrám, považu­jem za celkom prirodzené, že sa toho zmocnia ako majet­ku, ktorý im patrí. Táto myšlienka náleží Duchu Svätému, a nie mne, pretože svätý Pavol hovorí, že bez tohto Ducha Lásky nemôžeme nazvať menom „otec“ nášho Otca, ktorý je na nebesiach. (Rim 8,15) Môže ma teda celkom slobodne pou­žiť, aby povedal nejakej duši dobrú myšlienku. Keby som si myslela, že je to moja myšlienka, bola by som „somá­rom, ktorý niesol sväté ostatky“ a domnieval sa, že pocty, ktoré sa vzdávajú svätým, patria jemu.

 

 

Úryvky sú z knihy Svätá Terézia z Lisieux: Príbeh mojej duše. Súborné dielo, 1. zväzok. Vydavateľstvo LÚČ, Bratislava 1997, 440 s.

Publikované s láskavým dovolením vydavateľstva LÚČ.

Titulná fotografia: www.terezka.kkp.sk

 

a08d356c0b3da77d3d95b1b07f3710a4button_zachej

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno