Špecifiká vo výchove jedináčika

0
38

Ako sa odlišuje výchova a život jedináčika od života detí vyrastajúcich vo viacdetných rodinách? Sú naozaj samostatnejší, sebavedomejší, predčasne vyspelí, ale aj rozmaznanejší či egoistickí?

Ako to teda je? Akí sú jedináčikovia, ako ich vychovávať?

 

Jedináčik vyrastá len so svojimi rodičmi, bez prítomnosti súrodenca.

Často zažíva pocit jedinečnosti a dôležitosti či bezvýhradnej pozornosti rodičov. To sa odráža na jeho každodennom prežívaní a skúsenostiach – jedináčikovia mávajú lepšie výsledky v škole – rodičia sa im po intelektovej stránke viac venujú. Následne však bývajú príliš orientovaní na výkon. Majú lepšie vyjadrovacie schopnosti a v dospelosti často dosahujú vedúce postavenia. Jedináčik má tendenciu rýchlejšie dospievať aj vďaka času strávenému s dospelými.

Mnoho rodičov zabúda, že aj veľký vekový rozdiel medzi súrodencami stavia dieťa do role jedináčika. Ak je podľa A. Adlera (rakúsky psychológ a psychiater, ktorý vypracoval individuálnu psychológiu) vekový rozdiel medzi deťmi viac ako päť rokov, súrodenci budú mať skôr črty jedináčikov.

 

Dieťa bez detí

Dieťa bez súrodencov nemá skúsenosť s kolektívom, kolektívnou hrou, pomocou, súťažením. Nepotrebuje sa deliť o veci a hračky s inými. Od útleho veku má vyhradený priestor, čas, svoje veci… Preto je potrebné, aby rodina s jedným dieťaťom bola orientovaná navonok – to znamená, aby bola ochotná stretávať sa s inými rodinami s deťmi, aby tieto skúsenosti dieťa získalo.

Každé dieťa potrebuje rovesníkov. Zvlášť jedináčikovia, ktorí si najlepšie rozumejú s mladšími alebo staršími deťmi a najmenej s rovesníkmi. Preto by jedináčikovia mali byť začlenení do kolektívu detí materskej školy. Potrebujú sa naučiť radosti, odriekaniu, súťaživosti, výhre aj prehre, odpúšťaniu si s inými deťmi. Dieťa by sa nemalo cítiť osamelé.

 

Štedrosť a delenie sa

Je viac-menej samozrejmosťou, že deti v mnohodetných rodinách sa delia o menšie a väčšie veci, sladkosti, hračky, pozornosť, čas… Prirodzene sa tak učia štedrosti a nesebeckosti. Ako toto naučiť jedináčika? Ako zabezpečiť, aby neočakával, že dostane vždy všetko celé a hneď?

Naučte ho, že ak sa nedelí so súrodencami, nech sa delí s vami. Aspoň malý kúsok čokolády, nech zažije ten pocit podelenia sa.

Učte ho od mala, že nemusí mať všetko hneď, že nemusí mať všetko, čo si zaumieni. Prečo? Pretože takéto malé odriekanie a delenie sa ho naučí oveľa viac ako materiálne veci a okamžité napĺňanie jeho potrieb či záujmov.

 

Presila rodičov?

Pamätáte si situáciu, kedy vo vašom detstve rodičia rozhodli a vy ste sa k tomu nemohli vyjadriť, ale konali ste podľa ich rozhodnutia? Pamätáte si ten pocit? Toto vo väčšej či menšej miere prežíva jedináčik. Pocit frustrácie a presily rodičov, kedy dvaja vždy rozhodnú aj za tretieho. Nemyslím tým, že dieťa má prehlasovať rodičov či dohadovanie sa o skutočnostiach, ktoré majú rozhodnúť dospelí. Hovorím o tom, že ak sa rozprávate o programe na nasledujúci deň či o zmene detskej izby, nákupu či iných bežných aktivitách, zapojte do diskusie aj svoje dieťa. Dajte mu príležitosť byť aspoň prítomné vo vašej diskusii, aby sa necítilo v opozícií a osamelo. Jedináčikovia sú na to zvlášť citliví a vnímaví. Naučíte ho tak zodpovednosti, potrebe počúvať, prijať kompromis či dohodu.

 

Takáto presila rodičov sa často prejavuje aj v prenášaní vlastných nesplnených ambícií na dieťa. Dovoľte mu kráčať vlastnou cestou, učiť sa na vlastných skúsenostiach a neokliesňujte mu možnosti príležitostí či aktivít. Nesnažte sa vyplniť každý jeho deň rôznymi aktivitami, veďte ho k samostatnosti a zodpovednosti.

 

Ak by ste chceli pre porovnanie nazrieť „do kuchyne“ rodiny so siedmimi deťmi, prečítajte si milý článok Máme sedem detí. Sme nezodpovední? http://zastolom.sk/nezodpovedni-rodicia-siedmich-deti/ a uvidíte, ako funguje taká veľká rodina.

 

Každý rodič svoje dieťa miluje, prijal ho do svojho života, dáva mu lásku a obetuje sa. Vzťah rodiča a dieťaťa je tak intímny a individuálny, že písať o univerzálnosti tohto vzťahu nemá význam. Či máme jedno alebo päť detí, najdôležitejšia je láska. Láska s odpúšťaním, s prísnosťou, s pochopením, láska so schopnosťou odpútať sa…láska rešpektujúca zvláštnosti a individualitu dieťaťa… každý takýto vzťah má svoje zvláštnosti a zákonitosti, inak to nie je ani vo vzťahu dvoch rodičov s jedným dieťaťom.

 

Fotografia: Matej Žiak

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno