SLAVKO GANAJ: Mužská a ženská spiritualita sa zjednocujú iba v láske

1
338

Hovorí, že tak ako sa muž a žena dokážu zladiť iba v láske, rovnako iba v láske je možné duchovné dozrievanie. Oceňuje základnú vojenskú službu, počas ktorej sa „chalani“ naučili poslušnosti, poriadku a rozhodnosti. Podľa neho sú vojaci vnímaní ako ľudia odvahy a poslovia zmierenia. O mužskej spiritualite sa rozprávame so Slavkom Ganajom – gréckokatolíckym kňazom, štábnym kaplánom na dopravnom krídle v Kuchyni a otcom troch synov.

 

Existuje podľa teba mužská spiritualita? Líši sa od tej ženskej?

Každý človek je vo svojej podstate tvorom i spirituálnym. Tento rozmer v sebe cíti každý z nás, a to tak muži ako i ženy. Keďže každý sme Boží originál, je jasné, že sa líšime aj v oblasti spirituality. Preto poznáme toľko rôznych foriem spirituality aj v rámci duchovného života Cirkvi. Každá rehoľná komunita má svoju charakteristickú črtu spirituality. Čo sa týka mužov a žien, tak nakoľko sme rozdielne mysliaci a cítiaci, tak určite je tu tiež rozdiel. Mužská spiritualita je postavená na silných skúsenostiach v prežívaní života viery a na presvedčivých ľudských vzoroch. Ženská spiritualita je viac o osobnom citovom prežívaní viery do vlastného vnútra. Mužský, prevažne racionálny prístup ku všetkému sa prejavuje aj v prežívaní spirituality. Ženy všetko prežívajú viac emocionálne a niekedy až „inštinktívne“, dokonca, z pohľadu nás mužov, až iracionálne.

 

Musí chlapec vyrásť do spirituality muža? Je nutné dozrieť, dorásť?

Duchovný život každého človeka je individuálne rozdielny. Každý dozrieva v živote viery naozaj rôzne. Tak ako v spoločenskom živote je potrebné, aby človek bol vyzretým na vykonávanie konkrétnej úlohy v spoločnosti, inak sa ocitne na jej okraji, tak je to ešte viac potrebné v oblasti duchovného života, ktorý má dosah nielen na tento limitovaný pozemský život, ale má dosah na určenie nášho večného života. To je veľmi vážne a dôležité. Je preto potrebné každému primerane jeho spôsobilosti napomáhať dozrievať – i chlapcom.

 

Si gréckokatolícky kňaz. Ako dokážeš skĺbiť spiritualitu kňaza s úlohou manžela a otca?

Každému človeku Boh dáva určité „talenty“ a očakáva, že človek ich bude rozvíjať. Keď Boh povoláva človeka do manželstva, kňazstva, zasväteného stavu v reholi, tak mu dá aj primerané dary. Dôležité je prijať svoje životné poslanie v úprimnej absolútnej dôvere v Božiu pomoc, potom to všetko „vykročí“ správnym smerom. Každodenné obracanie sa na Boha ako darcu všetkých milostí v osobnej, ale i spoločnej modlitbe (v rodine, v reholi), zaručene prináša „ovocie“. Každé povolanie je krásne a nesmierne potrebné. Takže, ak Boh povolá k nejakej službe, treba mu dôverovať a s Jeho pomocou všetko v dôvere vykonávať najlepšie, ako sme schopní. Boh nevyžaduje od nás nemožnosti. Len aby sme boli vždy úprimní a boli ochotní si uznať i svoje nedostatky, tak ako aj dary od Pána. Veľa zlého nastáva, keď sa človek začne spoliehať iba na seba a svoje schopnosti či názory, pričom zabúda, že čo má, čo by nebol dostal…?!

 

V manželstve sa stretávajú dve spirituality – tá mužská a tá ženská. Ako sa môžu tieto dve rôzne cesty zladiť?

Muž a žena (tak ako každý človek akéhokoľvek veku či pohlavia) sú schopní sa zladiť vždy iba cestou lásky – osobného sebadarovania, empatického vcítenia sa do situácie toho druhého. Aj keď sme všetci rozdielni, tak v láske sme spojení úplne pevne, napríklad ako v rodine rodičia a deti navzájom, prípadne rôzne typy mužov a žien v rehoľnej komunite. Ak niet pravej lásky, tak môžeme vymýšľať rôzne spôsoby, a nezaberie to.

Musí muž vyzrieť v otca, „učiteľa“, „mudrca“, ktorý odovzdáva ďalej vieru a hodnoty? Existuje duchovnosť bez jej odovzdávania ďalším generáciám?

Človek dozrieva iba v láske. V egoizme a zahľadenosti iba do seba nikto nikdy nedozrel. Môžeme byť vzdelaní a študovať niekoľko vysokých škôl, ak nezačneme empaticky vnímať druhých, tak duchovne zakrpatieme (lebo zakrpatieme v láske). Duchovnosť predpokladá prirodzený základ, a ten je o rozvíjaní lásky k druhým. Pravá láska sa totiž dáva a nehľadí iba na seba. Ideálom je Kristus, ktorý preto prišiel, aby zachránil ľudské pokolenie pred večným zatratením, a to tým, že obetoval svoj život pre nás. Preto, ak niekto rozvíja duchovnosť, a nedáva sa ďalej, nepodelí sa o skúsenosti, úspechy, ale i zlyhania, tak nič nepochopil a stáva sa iba akousi „duchovnou karikatúrou“. Preto aj apoštoli dostali od Krista prvoradé poslanie „ísť a hlásať do celého sveta.“

 

Okrem iného si aj štábny kaplán na dopravnom krídle v Kuchyni. Aká je spiritualita vojaka? Čo by jej nemalo chýbať?

Vojak je vnímaný ako človek poriadku, odvahy a ako posol mieru či zmierenia. Tým je všetko povedané. Každý vojak by mal pestovať práve tieto spomenuté skutočnosti ako osobnostný rozmer svojej osoby.

 

V čom sú iné duchovné potreby vojakov oproti možno bežným veriacim?

Vojaci nie sú iní ľudia, iba sú v trochu iných podmienkach života. Musia byť pripravení konať na rozkaz bez odvrávania a špekulovania. Zároveň sú často nasadzovaní do nebezpečných aktivít v prospech spoločnosti, pričom doslova „nevedia ani dňa ani hodiny“. Preto je naša služba v Ordinariáte OS a OZ SR tak potrebná a žiadaná. Nepotrebujú čosi zvláštne, ale iba potrebujú to duchovno vo zvláštnych situáciách, chvíľach, časoch a podmienkach.

Charakter vojaka definuje úprimnosť, odvaha, statočnosť, sebaovládanie či slušnosť. Ako si v sebe vypestovať tieto vlastnosti? Mal by preto každý muž byť charakterom vojak?

Kedysi existovala základná vojenská služba (2 roky či 1 rok). Bolo to dobré, lebo chalani sa naučili poriadku, poslušnosti, zodpovednosti, rozhodnosti, tvorivosti, samostatnosti, ale i zmyslu pre spoločnú spoluprácu založenú na zodpovednosti a dôvere. Toto všetko dnes silne chýba a je potrebné to nejakými inými spôsobmi „dávať“ dnešným mladým mužom. Potrebujú to a očakáva sa to od nich. Ak to nerozvinú, tak potom trpia oni i tí vôkol nich.

 

Ktorý okamih bol pre teba najurčujúcejší v oblasti spirituality? Kedy si najlepšie duchovne vyspel?

Najsilnejším osobným zážitkom bolo prežitie Božieho povolania ku kňazstvu, ktoré prišlo v mojich 16 rokoch. Pán Boh si poslúžil rôznymi ľuďmi i situáciami, aby ma ubezpečil, že povolanie mám a je naozaj od Neho (Boha). Bola to osoba terajšieho košického gréckokatolíckeho biskupa Mons. Milana Chautura, jeho silný osobný príklad prežívania viery i jeho veľká zaangažovanosť v živote farnosti, do ktorej som ja vtedy patril. Potom to boli rehoľníci – saleziáni, ktorí mi sprostredkovali moje prvé duchovné cvičenia, a napokon to bol môj „principál“ – kňaz vo farnosti, v ktorej som sa pripravoval na kňazstvo ako bohoslovec – študent teológie. Treba povedať, že Boh si ma postupne „pretváral“ a zároveň tento proces neustále pokračuje, aj keď už v inej intenzite a v iných podmienkach. Človek nikdy nie je duchovne „hotový“, lebo ak si to povie, tak už nastáva jeho duchovný úpadok.

 

Si kňaz – ako si pestuješ a udržiavaš duchovný život? Bez ktorých ingrediencií by si nemohol fungovať?

V prvom rade je to denná osobná modlitba. Vo svojej terajšej vojenskej farnosti mám úžasnú príležitosť – kaplnku mám hneď vedľa mojej kancelárie. Takže osobná adorácia živého Krista v bohostánku mi dáva obrovskú silu. Ďalej je to spoločná modlitba, tak doma s rodinou, ako aj vo farnosti s vojakmi. Ďalej je to pravidelná svätá spoveď u môjho duchovného vodcu a denné slávenie Eucharistie spolu s prijímaním Krista. Potom veľkou posilou pre mňa je stretanie sa s naším otcom biskupom a s mojimi kolegami – kňazmi z Ordinariátu OS a OZ SR, ako aj s kňazmi dekanátu Malacky, kde momentálne pôsobím. V nie poslednom rade je to štúdium dokumentov Cirkvi, ako aj permanentná lektúra Božieho Slova. Avšak aj samotný výkon kňazstva a moje stretanie sa s najrôznejšími ľuďmi ma veľakrát duchovne tiež veľmi posilňuje a dodáva nové impulzy do mojej dušpastierskej služby.

Foto: súkromný archív

1 komentár

  1. „Bolo to dobré, lebo chalani sa naučili poriadku, poslušnosti, zodpovednosti, rozhodnosti, tvorivosti, samostatnosti, ale i zmyslu pre spoločnú spoluprácu založenú na zodpovednosti a dôvere.“ Ja som zažil len polročnú ZVS za „socíku“, ale bolo to obdobie zažívania brutálneho primitivizmu veliteľských kádrov, zneužívania ich právomocí, ponižovania, šikanovania a osobného prospechu. Cieľom celej ZVS bolo „nepremýšľaj, splň rozkaz !“. Ak nevieme zabezpečiť uvedené atribúty dnešných mladých mužov („chalanov“) inými spôsobmi , tak je to úbohé vysvedčenie súčasnej doby a rodinnej výchovy.
    Bohu vďaka, že do armády bola začlenená služba v Ordinariáte OS a OZ SR, aby profesionální vojaci neboli len roboti, ktorí konajú na rozkaz bez „odvrávania a špekulovania“, čo je cieľom aj moderných vojenských technológii. Preto je potrebné, aby ciele vojenských operácii boli v súlade s Desatorom.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno