Slávka Kolesárová: Rozvedení chcú byť hlavne prijatí a milovaní

0
498

Bola jednou z nich. Slávka Kolesárová (46) veľmi dobre rozumie rozvedeným. Tri roky v sebe nosila myšlienku pomoci pre rozvedených, ktorú Boh zveľaďuje a požehnáva doteraz. Spolu s Petrom Michančom a Máriou Farkašovou v roku 2013 založili Hnutie na pomoc rozvedeným kresťanom v Prešove. V čom spočíva pastorácia a sprevádzanie rozvedených a ako im pomáhajú?

Čo Vás motivovalo zaoberať sa otázkou rozvedených kresťanov a pomáhať im?

V prvom rade to bol môj pohnutý život, v ktorom som bola aj ja jednou z rozvedených. Začala som sa venovať pomoci pre rozvedených z lásky a z vďačnosti Bohu za to, že mi pomohol v čase rozvodu, kedy som to so štyrmi deťmi nemala ľahké. Boh mi poslal do cesty ľudí, vďaka ktorým sa v mojom živote vyriešilo veľa problémov. Rozmýšľala som preto, ako sa dá rozvedeným pomôcť zmierniť zranenie z rozvodu. Ani neviem, či to môžem povedať takto nahlas, že myšlienka mi bola zaiste vnuknutá Duchom Svätým. Vtedy som ešte nechápala, prečo práve ja mám byť tým pomocníkom? Necítila som sa byť hodnou ani vhodnou osobou. Táto myšlienka vo mne zrela tri roky.

 

Ako ste sa nakoniec dopracovali od myšlienky pomáhať rozvedeným až po samotné založenie Hnutia na pomoc rozvedeným kresťanom v Prešove?

Na duchovných cvičeniach pre rozvedených a nesviatostne sobášených v Centre pre rodinu na Sigorde pri Prešove som sa stretla s Petrom Michančom. Zverila som sa mu s touto myšlienkou, lebo sa ho to priamo dotýkalo. V tom čase sme obaja videli, že pastorácia rozvedených nie je dostatočne rozvinutá. K jeho vzniku napomohlo stretnutie s pátrom prof. Ladislavom Csontosom SJ. Páter nás veľmi povzbudil, a tak sme ďalšie tri mesiace rozhodnutie ísť do pastorácie pre rozvedených premodlievali spolu s Petrom a s Majkou. Pri našom zrode zohral veľmi dôležitú úlohu aj gréckokatolícky kňaz otec Ľuboš Kohút, ktorý nám radil a usmerňoval nás. Tútorom nášho spoločenstva je farnosť sv. Mikuláša v Prešove.

 

V čom spočíva pastorácia a sprevádzanie rozvedených kresťanov katolíkov?

Pastorácia a sprevádzanie rozvedených spočíva v stretávaní, v modlitbe a zdieľaní, kedy nachádzame pokoj a budujeme pevný, hlbší vzťah s Bohom. Ak je modlitbové stretnutie, chválime Pána, vzdávame mu vďaky, odprosujeme ho, čítame zo Svätého písma a podobne. Závisí to od kňaza, akú formu zvolí. Každé stretnutie vedie nami pozvaný kňaz. Ak je tematické stretnutie s vopred určenou témou, počúvame, čo nám chce Boh povedať prostredníctvom kňaza na prednáške. Po nej je zvyčajne malé agapé, kde sa navzájom povzbudzujeme, pretože rozvedeného dokáže najlepšie pochopiť len rozvedený.

 

Pastorácia sa veľakrát premiešava aj s druhou častou otázkou a tá znie, ako dochádza k uzdraveniu rozvedeného?

Prvou zastávkou cesty uzdravenia býva utíšenie, upokojenie rozvedeného. Ľudia prídu mnohokrát niekoľko mesiacov po rozvode, kedy je ich bolesť stále čerstvá. Sú nahnevaní na manžela, rodinu, blízkych, aj na Boha. Potrebujú duchovnú aj duševnú pomoc. Na začiatku ich usmerňujeme, lebo si nevedia dať rady sami so sebou. Potrebujú niekoho, kto ich uteší, aby nezotrvávali dlhodobo v nepokoji.

Druhou zastávkou je odpustenie sebe samým, manželom, blížnym. Rozvedených vedieme k tomu, aby vedeli odpustiť, aj keď im to príde zaťažko. Rozvedený obviňuje každého a tiež seba. Mnohí sú sklamaní z Boha kvôli tomu, že im „nepomohol“ v čase, keď im bolo najhoršie. Cestou uzdravovania v tejto fáze nachádzajú mnohí aj svoj podiel viny na rozvode, vidia svoje manželstvo z iného uhla pohľadu, zároveň si uvedomujú, že sa musia s novou situáciou naozaj vyrovnať.

 

Tretia zastávka uzdravenia vedie k myšlienke, že ich životu nie je koniec, ale pokračuje ďalej, aj keď iným spôsobom. Pomáhame im plnohodnotne kráčať životom ďalej a budovať hlbší a pevnejší vzťah s Bohom.

 

Ako prebieha prvé stretnutie, keď k vám príde niekto nový? Čo môže očakávať človek, ktorý vás chce navštíviť?

Tí, ktorí prídu do spoločenstva, majú mať pocit prijatia. Keď sa cítia prijatí a vypočutí, budú otvorení, lebo cítia, že sú milovaní takí, akí sú. Nemusia nič hovoriť, čo sami nechcú. Nie sú nútení do rozprávania o svojom živote, do modlitieb. Neskôr sami povedia, čo budú chcieť. Stane sa, že rozvedený si do spoločenstva príde na svojho bývalého manžela ponadávať. Rázne však zasiahneme, ak sa nevie ovládať a jeho vzplanutie hnevu prejde do neúnosnej miery. Týmto smerom cesta nevedie. Mnohí to prijali. Keď sa upokoja, hľadajú svoju spriaznenú dušu na rozhovor. Čaká ich dlhá cesta premeny, no kto vytrvá, stáva sa novým misionárom lásky. Sami potom odovzdávajú to, čo v spoločenstve získali. Je to obrovské požehnanie, lebo vďaka nim vidíme ovocie pastorácie rozvedených.

 

Je spoločenstvo aj pre ľudí, ktorí nie sú veriaci?

Ale áno, mali sme aj takých, vyjadrili sa, že sú ateisti. Dopočuli sa o nás, a tak nás chceli navštíviť, zo zvedavosti. Nakoniec sa u nás cítili veľmi dobre. Chodia k nám aj rozvedení z iných denominácií a sú tiež spokojní, ostali pri nás.

 

Prichádzajú k Vám aj manželské páry, ktoré majú problém – sú v hlbokej kríze a padol už aj návrh na rozvod? Podarilo sa im cez spoločenstvo prekonať krízu?

Mali sme aj také páry. Šlo prevažne o problém v komunikácii, nepochopenie toho druhého a alkoholizmus.

Tri sviatostné manželstvá krízu prekonali a sú spolu dodnes, čomu sa veľmi tešíme. Nebolo to ľahké a nebolo to ani z večera do rána. Človek sa niekedy roky modlí na konkrétny úmysel a má pocit, že to nepomáha, žiadna modlitba však nevychádza nazmar. Ak však človek zmení svoj pohľad na partnera, na svoje manželstvo, môže sa zmeniť aj prístup toho druhého a manželia krízu prekonajú.

 

Ktorá veková kategória sa rozvádza častejšie? Mladí alebo starší manželia? V čom tkvie problém?

V poslednom čase je značné percento rozvádzajúcich sa manželských párov vo vyššom veku. Ide o viac ako 20-ročné manželstvá. Človek predpokladá, že po toľkých rokoch manželstvá vydržia spolu až do smrti. Osobne vidím problém v nedostatočnej komunikácii a v neochote prijať partnera po rokoch takého, aký je. Človek starne, telo sa mení fyzicky, psychicky a akosi nie sme ochotní akceptovať tieto zmeny. Naši rodičia kedysi brali väčší ohľad na partnera z úcty k tomu druhému, boli si oporou, obetovali sa jeden pre druhého, dokázali sa spolu modliť a z vážnosti manželského zväzku a sľubu, ktorí si dali, ostávali spolu.

Čo sa týka mladých manželstiev, je to ešte intenzívnejšie. Bežná hovorená komunikácia sa vytráca. Svoje manželské problémy radšej riešia na sociálnych sieťach, kde sú im ponúkané „zaručené rady“, ako majú svoju krízu v manželstve vyriešiť. Prišla doba počítačov, internetu, nezmyselných hier, kde je často jedno či ide o mladého človeka alebo o staršieho. Tieto masovokomunikačné prostriedky akoby nahrádzali partnerov a manželov, neuvedomujúc si, že ak im „prepadneme“, naše manželstvo bude v kríze. Radšej budeme virtuálne komunikovať s cudzou osobou, ako so svojím partnerom a to je cesta do záhuby. Ak sa objaví problém v manželstve, nevedia ho riešiť a sú z toho vykoľajení. Nechcú počuť žiadnu radu staršieho či skúsenejšieho. Chcú si vystačiť sami, nepotrebujú Boha, ani vieru. Mladí manželia sa mylne domnievajú, že keď sa vezmú, bude len dobre. Majú skreslenú predstavu o manželskej láske, o živote v manželstve. Skôr, ako by problém s partnerom vyriešili, nájdu si novú známosť. Už sa mi stalo, že som počula nejedných mladých manželov, ktorí rozmýšľali o tom, ako sa zachovajú v prípade, ak by im manželstvo nevyšlo. Už vopred pripúšťajú rozvod. Popierajú a neberú vážne manželský sľub. Možno nemám právo radiť či poúčať, ale veľmi ma bolí srdce, keď vidím, ako sa poniektorí manželia ľahkovážne rozvádzajú.

 

Čo môžu urobiť kňazi vo farnostiach, aby rozvedený kresťan cítil, že Cirkev na neho nezanevrela?

Rozvedený kresťan potrebuje byť v prvom rade prijatý Cirkvou, kňazom, spoločenstvom. Napriek tomu, že mnohí z nich nemôžu pristupovať ku sviatostiam, mali by mať možnosť osobného (kajúceho) rozhovoru s kňazom. Rozvedení, ktorí chcú svoju situáciu riešiť v zmysle kánonického práva, by mali byť kňazom správne nasmerovaní. Z minulosti poznáme aj také prípady, kedy veriaceho kňaz poslal preč so slovami, že to nie je na odluku ani na nulitu. Kňaz nemôže vychádzať z osobných postojov, názorov, sympatií alebo nesympatií voči človeku. Nemôžeme ho však za to odsudzovať, pretože nikdy nevieme, aké dôvody ho k tomu viedli. Osobne však musím podotknúť, že spolupráca nášho spoločenstva s kňazmi z Košickej arcidiecézy a Prešovskej gréckokatolíckej eparchie, ale aj z iných diecéz, je na veľmi dobrej úrovni. Ako spoločenstvo sa im chceme touto cestou veľmi pekne poďakovať za pomoc v pastorácii a sprevádzaní rozvedených.

Rozvedený si musí byť vedomý, že nemôže iba niečo očakávať, aj on má isté povinnosti, ale aj obmedzenia v zmysle Kódexu kanonického práva a cirkevnej náuky. V prvom rade by sám mal chcieť prejaviť svoj postoj k Cirkvi. Naďalej si plniť povinnosti kresťana a teda ‒ zúčastňovať sa bohoslužieb minimálne každú nedeľu a prikázané sviatky, môže adorovať pri Sviatosti Oltárnej, zúčastňovať sa napr. krížovej cesty, modlitby sv. ruženca, chodiť na vešpery, chvály, má možnosť zapojiť sa do aktivít vo farskom spoločenstve, byť nápomocný v charite a prejaviť sa skutkami lásky. Pre každého rozvedeného, či už žije v čistote alebo v nesviatostnom zväzku, má Boh zaiste pripravené miesto na spásu jeho duše.

 

Ako vníma rozvedených kresťanov Cirkev a spoločnosť?

V súčasnosti Cirkev rozvedených vníma celkom dobre. Svätý Otec František v apoštolskej exhortácii Amoris laetitia usmerňuje, ako by mala Cirkev v tejto pastorácii postupovať. Pápež používa tri veľmi dôležité slová: sprevádzať, rozlišovať, integrovať. V ôsmej kapitole, ktorá je veľmi krehká až delikátna, Svätý Otec neukazuje iba prístup Cirkvi v pastorácii rozvedených, ale aj spoločnosti, lásky a prístupu samotných rodín. V poslednom období v osobných rozhovoroch ľudí s koordinátormi hnutia rozvedení uvádzajú, že mnohokrát to nie je Cirkev, ale rodina a spoločnosť, ktorá nie je ochotná rozvedeného plne akceptovať a prijať situáciu, v ktorej sa nachádza. Verejnosť či rodina sa veľakrát nevie zmieriť s tým, že rozvedený, ktorý žije v čistote a pristupuje ku sviatostiam, sa zapája vo farskom spoločenstve. Prípadne, ak majú nového partnera a nepristupujú ku sviatostiam, sú odsudzovaní preto, že chodia do kostola. Sú to naozaj citlivé témy, o ktorých je potrebné hovoriť.

 

Čo by si mal kresťan pred civilným rozvodom uvedomiť, ak do toho ide?

Musí si uvedomiť, že do chrámu bude vstupovať ako rozvedený vo všeobecnosti. Cirkev Kristova ho neprestane mať rada len preto, že pochybil, a už vôbec ho nevylúči zo spoločenstva veriacich.

Odhliadnuc od toho, v jeho živote nastávajú obrovské zmeny. Musí riešiť všetky civilné náležitosti, bytovú otázku, výživné, stratu práce, zmenu bydliska, stretávanie sa s deťmi v určitých dňoch či hodinách a rôzne iné zmeny či obmedzenia, aj v cirkevnom spoločenstve. Každý človek by si mal dobre rozmyslieť, či rozvod pre neho bude „výhra“. Bez ohľadu na veriaceho alebo neveriaceho človeka je rozvod veľmi bolestivý.

Pri rozvode si musí človek hlavne uvedomiť jeden dôležitý fakt. Tým, že sa s partnerom civilne rozvedie, „nezbaví sa“ ho natrvalo. Ak manželia majú deti, ako rozvedení budú nútení komunikovať spolu naďalej aj po rozvode, a to často nie je ľahké.

 

Ako prežívajú rozvedení veriaci to, že nemôžu prijímať sviatosti?

Tí, ktorí nemôžu pristupovať ku sviatostiam, to znášajú veľmi ťažko, až bolestivo, avšak často nesebakriticky, subjektívne vnímajú svoje pocity a situáciu. Vravia, že majú zviazané ruky, pričom podľa rozvedených je jedinou prekážkou v prijímaní sviatostí nesviatostné spolužitie s novým partnerom. V Kódexe kánonického práva sa uvádza, že civilným súdom rozvedený veriaci nemôže žiť s iným partnerom v spoločnej domácnosti či udržiavať stály vzťah, ak pred Bohom je jeho manželstvo platné. Nedokážu to pochopiť. Zdá sa im to kruté. Eucharistia je najväčším prostriedkom vo vzťahu s Bohom, ale nie je jediným. Je to bolestivé, ale ak sa rozhodli žiť s iným partnerom, je to akoby istá daň za spolužitie s ním.

Je možnosť požiadať cirkevný súdny tribunál o nulitu, teda preskúmanie platnosti manželstva. Mnohí tak neurobia kvôli fáme o vysokých poplatkoch, čo ich napokon odradí žiadosť podať. Nejde o nehorázne poplatky a je tu aj možnosť požiadať o odpustenie poplatku. Navyše, poplatok sa platí, až keď sa kauza prijme. Nie každá kauza musí byť prijatá. Najdôležitejšia veta pre rozvedených je, že nikto nemôže povedať, že iný má nulitu a ja ju nemám, a mal som taký istý prípad. Neexistujú dva rovnaké prípady. Každý je individuálny a to sa niekedy tak ťažko vysvetľuje, že kauzy vyzerajú podobné, ale nikdy nie sú také isté. Vzor žiadosti by mal mať každý kňaz vo svojej farnosti.

 

Môže rozvedený a nesviatostne sobášený kresťan výnimočne prijať Eucharistiu?

Je to možné. Rozvedení by mali vedieť, že existujú životu nebezpečné situácie, kedy Eucharistiu môžu prijať. Ide napríklad o čas, keď sa pripravujú na vážnu operáciu alebo sú v ohrození života a sú v stave spôsobilosti vykonať si sviatosť zmierenia aj počas spolužitia s partnerom. Sviatosť zmierenia by sa v takom prípade mala vykonať tesne pred operáciou a partneri by mali žiť v tom čase v čistote. V takomto prípade je však rozvedený doslova povinný uviesť túto skutočnosť pred svätou spoveďou. Ak po operácii bude rozvedený aj naďalej žiť so svojím partnerom, nemôže pristupovať ku sviatostiam. Nie som kompetentná na to odpovedať, ale tak nám to bolo vysvetlené.

 

Aké aktivity sa konajú okrem stretnutí v spoločenstve?

Raz ročne mávame duchovné cvičenia pre rozvedených a nesviatostne sobášených v Centre pre rodinu na Sigorde, toho roku to bude 1. – 3. decembra 2017. Vo februári pozývame cirkevných sudcov, ktorí zodpovedajú na otázky rozvedených z oblasti Kódexu kánonického práva. V júni a v septembri mávame sv. omše u františkánov a po nich je grilovačka rozvedených s rodinami a s kňazmi, ktorí prijali pozvanie. V prvé soboty chodíme na púte do Obišoviec pri Prešove, ale aj do Litmanovej. V pôstnom období vedieme krížové cesty za rodiny v kríze a rozpadnuté rodiny. Niektoré naše mamky sú aj v spoločenstve Modlitieb matiek a sú súčasťou modlitbovej skupinky, dokonca sme viedli jeden deň z modlitbového trojdnia Modlitieb matiek. Peter Michančo – koordinátor, je kantorom v gréckokatolíckom kostole a členom Diakonie Hnutia Svetlo a Život (Oáza). Boli sme účastníkmi Dňa rodiny, akcie Urob niečo pre svoje mesto, ktoré organizovala skupina Kresťania v meste a mnoho ďalších. Stále chystáme niečo nové.

 

Foto: pexels.com

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno