Silvia: Wellness? Už iba s deťmi!

0
525

Raz sa ma manžel spýtal, že či musíme vždy do wellnessu brať aj naše deti. Ja na to vtedy, že hej, veď ako by som mohla vybehnúť medzi všetkých tých seniorov a mladé kočky na svadobnej (alebo inej) ceste v plavkách bez toho, aby som im dala vedieť, že to brucho nie je z bielych rožkov, ale tých malých tvorov, čo tu behajú okolo mňa? No a nezabudla som mu vytknúť, že ako vôbec môže uvažovať nad tým, že by sme tieto naše poklady nechali doma. A tak si ich vždy zavesím okolo krku, najlepšie obe naraz, ako sa na vzácny poklad patrí, a ide sa. Pritom sa v duchu usmievam, že ako som to dobre vymyslela. Strie a pozostalosti tehotenského brucha mi zakrývajú ich rozkošné pásikavé plavky so sukničkami. Navyše, pásiky vraj zoštíhľujú, tak ať! Z mojej inak ovísajúcej paže je vďaka tiaži ich spoločných 25 kíl statný bicák a ich ruky v mojom výstrihu držia aký taký tvar môjho hrudníka. A ako si takto vylepšená kráčam po tom wellnesse za pokriku „me-me me-me“ (tváriac sa, že to skandujú „mama mama“), poteším sa, že sa ten pilates raz za mesiac začína vyplácať. Večer po takomto relaxe sa síce cítim troška unavene a ubolene, no aspoň som spálila viac kalórii ako zvyčajne a už aj vyťahujem čokoládu… za odmenu a na energiu.

Napriek tomuto všetkému som sa minule rozhodla vypočuť prosby svojho manžela a išli sme len my dvaja. I keď sa konfekčné číslo a metre štvorcové látky na mojom tele zväčšili, cítila som sa ako nahá. Už po krátkej chvíľke som si začala tak sama pre druhých popod nos hundrať, že mám doma dve malé deti (čo je isto o dve viac než hen suseda vedľa vo vírivke, čo si už asi 15 minút robí selfíčka, takže vás, matky s deťmi v počte 3 a viac kusov, prosím, buďte ku mne zhovievavé)… dve deti… a dosť po sebe… dve… nie jedno… dve… a už mám po 30-tke… a tie moje DVE MALÉ deti v noci nespia, takže tú 100 gramovú čokoládu musím zjesť celú, sama a hneď… a to s tým, že sa dojčením chudne, u mňa nefunguje… a to dojčím prvú ligu … a rýchlo čľup do bazéna. Som si povedala, že nabudúce si dám na rameno aspoň tú tetovačku od Koláčovej „Som mama“, že nech vedia. No hneď som to aj v hlave zamietla, náhodou by sa ma nejaká zhovorčivá tetuška spýtala na termín pôrodu a to by som neprežila a ani moje manželstvo, nakoľko ma ísť do kúpeľov bez mojich ozdôb prehovoril manžel.

Po tejto skúsenosti som si povedala, že randiť už budeme len v kaviarňach. Do wellnessu už len a len s deťmi. S takýmto usporiadaním sme si nejakú tú chvíľku aj žili… až do minulej soboty. Opäť wellness, opäť s deťmi. A ako som tam tak sedela zabalená až po uši v uteráku a sledovala dievčatá, ktoré si tam šťastne pobehujú okolo, začala mi hlavou víriť otázka, že do kedy asi trvá toto krásne obdobie v živote ženy, obdobie, kedy nerieši svoju hmotnosť, tvary; kedy si neváha namočiť vlasy; a najmä… kedy neustále nepózuje alebo naopak, kedy sa neustále neskrýva? Hm… Skôr ako som si stihla otázku zodpovedať, vytrhla ma z môjho uvažovania dcéra č. 1 s tým, že či sa idem s ňou zahrať na veľrybu Grétu a na rybu Bibu (zvieratá z našich dvoch obľúbených kníh). Ja som mala byť Gréta, ona Biba (kuknite gúgl „Čert Johnsonov“). Takže jedna obrovská a druha strašne škaredá. V tom momente som aj na stotinu sekundy oľutovala, že som svoje dcéry ešte nezoznámila s Ariel alebo aspoň s Nemom. No hneď ma to aj prešlo, pretože hra na Ariel by nebola taká sranda a najmä, by som nebola v tej chvíli na túto moju prvorodenú taká hrdá, že si vybrala krásny charakter a nie „tvár“. Plus nikde nemám garanciu, že by som tou Arielou bola ja, všakže. Pravdepodobne by som skončila ako tá zlá fialová chobotnica, a to by som bola nielen obrovská či škaredá, ale aj (a najmä) zlá.

„A ako sa to hrá?“ spýtala som sa.

„Nooo… budeme plávať a ty zrazu stratíš hlas a keďže ja mám super svetielko, tak ti ho nájdem… no a Dorotka bude ten hlas…vlastne budem hľadať ju… Doríííí, poď sem, ty budeš maminkin hlas a ja ťa nájdem, aby ťa už navždy mala (vlastne taká naša malá inscenácia rozprávky „Hľadá sa Dory“, pozn. autora). A potom to tu budeme akože spolu čistiť od všetkých odpadkov, ktoré sem ľudia odhodili. Tak budeme tie najkrajšie ryby v celom oceáne.“

Veruže budeme… pche… a už aj sme tie najkrajšie „ryby“ v celom oceáne, pomyslela som si. Aj keď jedna obrovská a druha škaredá.

V tom momente ma to zasiahlo ako blesk z jasného neba, táto moja malá 5-ročná hlbokomorská ryba Biba je vlastne VEĽryba. Och… nech len takou navždy zostane… veľkou srdcom a krásnou svojimi skutkami. Krásnou, pretože sa stará o druhých a svoje okolie. Krásnou, pretože prosto KRÁSNOU je. Hm… a toto všetko by som jej mala pomôcť objaviť ja, resp. pomôcť jej to nestratiť, a to aj tak, že sama sa tak budem cítiť a správať.

A môžem rovno začať s tým,

  • že od teraz budem chodiť s manželom do wellnessu bez mojich vylepšovákov (teda… niekedy aj bez nich) a najmä bez pocitu hanby za pozostatky tehotenstiev, pôrodov, únavy… na mojom tele;
  • že každý kompliment/pochvalu oplatím úsmevom a slovom ďakujem, a nie presviedčaním o opaku, či prevrátením očí;
  • ááá … keďže zdravé sebavedomie žene pristane… vynechám slovíčko „len“ pred „sa starám o deti“ a obmedzím používanie viet ako „nechaj tak, zvládnem to sama“, „nič mi nie je“ a „daj, ja to spravím“, resp. budem ich používať len v nevyhnutných prípadoch, múdro a úprimne.

Pokojne si tieto moje predsavzatia osvojte! A mamy chlapcov vo veku mojich dievčat, prosím, vy tak urobte určite, keby sa náhodou raz naše s vašimi stretli! Nech sa tí vaši na tie naše dívajú tak, ako ich mama na samu seba, teda pekne, zhovievavo a s veľkou úctou.

Uvedomila som si, že všeličo a všelijakým spôsobom tie naše deti učíme, no akoby sme popri tom všetkom zabudli (a najskôr seba) naučiť mať seba samých naozaj radi,

  • aby to, keď budú milovať druhých, ako seba samých, bola vážne niečo;
  • aby to, že sú obrazom Boha, znamenalo všetko;
  • aby to, že sú v niečom dobré/í, že sú krásne/i… ich viedlo k vďačnosti a službe druhým, nie k odmietaniu toho, či k samoľúbosti a sebastrednosti.

Skončím jednou z mnohých rád diabla Krutodlaka venovanej svojmu synovcovi, začínajúcemu pokušiteľovi, Svrabomilovi (C. S. Lewis: Rady skúseného diabla, s. 62-63): „Preto musíš pred pacientom pravý zmysel pokory starostlivo zatajiť. Nech ju nepovažuje za nesebeckosť, ale za určitý druh mienky (samozrejme nízkej) o svojom nadaní a charaktere… Presvedč ho, že pokora spočíva v presvedčení, že toto nadanie je menej hodnotné, ako si myslí. … Nepriateľ (teda pre diabla Boh, pozn. autora) chce priviesť človeka do takého duševného stavu, v ktorom bude schopný navrhnúť najkrajšiu katedrálu na svete s vedomím, že je najkrajšia, a bude sa z nej tešiť rovnako – ani menej, ani viac, ani inak – ako by sa z nej tešil, keby ju naprojektoval niekto iný. Nepriateľ chce, aby bol človek napokon taký slobodný od akejkoľvek predpojatosti voči svojej osobe, že sa bude zo svojich schopností tešiť tak úprimne a s vďačnosťou, ako zo schopností svojho blížneho, alebo z východu slnka, zo slona či vodopádu. Chce, aby si každý človek napokon uvedomil, že všetky stvorenia (dokonca aj on sám) sú nádherné a vynikajúce. … Chce im darovať nový druh lásky voči sebe – lásku a vďačnosť za všetky stvorenia vrátane seba samého. …“

„Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem.“ (Ž 139, 14)

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno