Rodiny sa dnes potrebujú spolu modliť

0
29

Rodák z Kežmarku. Jezuita. Teológ. Akademik. V súčasnosti pomocný biskup Prešovskej archieparchie. Milan Lach SJ.

 

Milan Lach za stolomKeď biskup Milan Lach sedí za stolom, je to väčšinou stôl pracovný?

Áno, asi najčastejšie sedím za pracovným stolom.

 

Kde najradšej sedávate?

Počas modlitby pred ikonou pri zažatej lampe, s inými ľuďmi pri stole, keď pozorujem prírodu, z auta, vlaku, či lietadla, ale najkrajšie je to priamo v prírode obklopený lesmi, lúkami a horami.

 

Pri slúžení eucharistie sa používa obetný stôl. Akú to má symboliku?

Stôl na slávenie Eucharistie – božskej liturgie v byzantskej tradícii u Slovanov voláme prestol, ktorý symbolizuje samého Ježiša Krista. Preto ako výraz úcty k nemu tento prestol kňaz bozkáva viackrát počas Eucharistie či iných bohoslužieb. Pri jeho posvätení sa pomazáva biskupom a troma kňazmi z každej strany myrom – ktorým pokrstený kresťan dostáva sviatosť – tajomstvo myropomazania – birmovania, vínom – matéria pre Kristovu krv a ružovou vodou – aromatickou tekutinou, aby každá naša obeta bola príjemnou vôňou pred Pánom.

 

Má oltár zvláštne miesto v živote kňaza?

Áno, už od začiatku jeho kňazskej služby. Počas kňazskej vysviacky v byzantskom obrade sa s prestolom, ktorý symbolizuje Krista, doslova symbolicky zasnubuje, keď v sprievode ďalších dvoch starších kňazov trikrát obchádza prestol a bozkáva jeho rohy za spevu „Blažení mučeníci…“. Opakuje sa to rovnako aj pri biskupskej chirotónii – vysviacke. Kňaz má svedčiť o Ježišovej láske pred ľuďmi a pred týmto svetom nie len pri prestole, ale aj mimo chrámu.

 

Máte k nejakému oltáru osobitý vzťah?

Samozrejme, mám osobitný vzťah k prestolu – oltáru v cerkvi v mojej rodnej obci v Ľubici. Tam ma ako bábätko 25. novembra 1973 kňaz otec Andrej Zima, ktorý ma krstil a myropomazal, podľa svedectva mojich rodičov, držal vo svojich vypracovaných rukách nad prestolom za spevu „TeLach raz prepustíš Pane svojho služobníka v pokoji“. Tak sa to robí so všetkými pokrstenými chlapcami v našej cirkvi. Pri tomto sa moje povolanie kňaza rodilo a dozrelo. Pri ňom som slávil svoju prvú božskú liturgiu ako kňaz, aj ako biskup.

 

Posedíte si niekedy aj za kuchynským stolom?

Od malička som tak robil. Aj biskupi sú ľudia a musia aj jesť, aj piť a hlavne zdieľať stôl s inými, lebo sme tu kvôli iným a nie kvôli sebe. Sú to moji rodičia, súrodenci, ich rodiny, priatelia, spolupracovníci, veriaci, ktorí sú mojimi bratmi a sestrami.

 

Pozná naša spoločnosť ešte kultúru stolovania?

Stále je čo zlepšovať aj tu.

 

Ocitnete sa niekedy ešte za rodinným stolom v kruhu najbližších?

S rodičmi len zriedkavo, ale o to srdečnejšie, keď si uvedomím, čo pre mňa urobili. Najčastejšie s rodinou môjho mladšieho brata kňaza, s jeho manželkou a dvoma neposednými malými chlapcami Teodorom a Emanuelom. Je to pre mňa úžasné sledovať, ako kopírujú všetko, čo vidia robiť nás dospelých. Sú ako špongie, nasávajú do seba vieru, gestá, mimiku, postoje, slová, hnev i radosť.

 

Z akej rodiny pochádzate?

Pochádzam z jednoduchej robotníckej rodiny, kde som prežil šťastné detstvo. Obaja rodičia manuálne pracovali, aby nás – štyroch synov – zaopatrili. Vychovávali nás vo viere, ako najlepšie vedeli, v skromnosti, k úcte k iným a k pracovitosti. Rodičia pochádzajú z Osturne, nádhernej rázovitej obce na Zamagurí, kde sú drsne klimatické podmienky. Aj kvôli tomu odišli za prácou do Ľubice na Spiš, za lepším životom, kde si postavili rodinný dom a kde som vyrástol aj ja.

 

Lach 3Ešte niekoľko nedieľ bude trvať obdobie Veľkej noci. Ako prežívate tieto sviatky?

Sviatky Paschy prežívam v radosti, pre mňa osobne sú to najväčšie a najsilnejšie sviatky. Viac než Narodenia Pána. Radosť z toho, že Kristus definitívne porazil smrť svojou smrťou. Radosť z toho, že pre mňa osobne smrťou nič nekončí, iba ak pozemský život. Ako hovorí apoštol Pavol: Lebo ako Kristus zomrel a vstal zmŕtvych, tak aj my s ním zomrieme a vstaneme zmŕtvych.

 

Aké sú vaše obľúbené veľkonočné zvyky či jedlá?

Mám obľubu byť aktívne prítomným na všetkých bohoslužbách počas Veľkého týždňa a Paschy v chráme. Počúvať Božie slovo, spievať nádherné liturgické texty a vnímať úžasné symboly, ktoré vedú ku Kristovi v spoločenstve s ostatnými. To prajem prežiť každému, lebo to ide do hĺbky duše.

 

Majú sviatky možnosť zjednocovať rodinu a utužovať vzťahy?

Jednoznačne. Robme všetko preto, nie len my kňazi a biskupi, ale aj svetskí predstavitelia, aby rodina bola čo najviac pospolu. Toto je pre deti to najlepšie, čo môže byť.

 

Je kresťanstvo náboženstvom Vianoc (narodenia Ježiša) alebo náboženstvom Veľkej noci (jeho smrti a zmŕtvychvstania)?

Kresťanstvo je náboženstvom Krista, ktorý zomrel z lásky k nám na kríži a vstal zmŕtvych. Iba vo svetle tejto bezprecedentnej udalosti môžeme pravdivo pochopiť Jeho narodenie na Vianoce. Inak sa stanú Vianoce pre kresťanov sviatkami zimy a peknej idylky, lebo Kristus práve preto prišiel na svet, aby dal svoj život za mňa a za teba a vstal z mŕtvych, a tak nám otvoril bránu do Nebeského kráľovstva.

 

Ste gréckokatolík. Vnímate isté rozdiely v rodinnom živote oproti iným vierovyznaniam? Ste ako gréckokatolíci „iní“, keď ste doma?

Áno, vnímal som to, že sme „iní“ aj u nás doma. Rodičia medzi sebou hovorili po osturniansky, v osobitnom rusínskom dialekte, s nami deťmi sa snažili hovoriť po slovensky a my súrodenci sme medzi sebou a na ulici hovorili po spišsky. Prvé modlitby ako dieťa som sa modlil s rodičmi po cirkevnoslovansky, až potom neskôr po slovensky. Od malička mi otec hovorieval, že naša cirkev nemá biskupov, lebo ich komunisti zavreli do väzenia, kde blahoslavený Pavel Gojdič OSBM zomrel a Vasiľ Hopko po mučeniach vo väzení vyšiel s poškodeným zdravím, len preto že sme boli gréckokatolíci. Už ako malý chlapec som sa pýtal, čo sme také zlé urobili, že nás v 50. rokoch zlikvidovali alebo že náš miestny kňaz Andrej Zima, ktorý mal ukončené univerzitné teologické štúdia v Innsbrucku a plynule hovoril nemecky a maďarsky, musel 18 rokov, on, kňaz drieť v papierňach ako robotník na českom pohraničí, kde si podlomil zdravie? Bol som ako gréckokatolík v triede na základnej škole sám. Potreboval som mať jasno, odkiaľ som a kto som. Svoju identitu gréckokatolíka som hľadal od začiatku. Žiaľ, mám veľkú obavu, že toto dnes chýba. Prežívali sme doma v rodine intenzívne rytmus celého liturgického roka – sviatky našej gréckokatolíckej cirkvi. Toto všetko ma výrazne formovalo.

 

sokoliar LachKde ste dostali dar viery?

Doma. Ako malý chlapec som sa s otcom doma modlil, a potom aj spolu celá rodina aspoň v nedeľu. To považujem za veľmi dôležité, aby sa rodičia s deťmi každý deň spolu modlili, aspoň Otčenáš, Raduj sa, Zdravas a tiež kratučko svojimi slovami. To je 5 – 7 minútová záležitosť. To je na nezaplatenie.

 

Je rodina zvyčajne tým miestom, kde sa odovzdáva viera?

Som znepokojený dnešným stavom v rodinách. Až na svetlé výnimky sa obávam, že sa viera v rodine na Slovensku neodovzdáva alebo len vo veľmi malej miere. Otec je poväčšine za prácou mimo domova a matka nestačí, kvôli povinnostiam v domácnosti, nájsť si čas pre deti. Nevieme zvládať moderné technológie, stávame sa ich otrokmi. Skôr sa azda odovzdávajú nejaké vonkajšie zvyky, o ktorých sa mnohí domnievame, že to je kresťanská viera. Musíme dnes hľadať spôsob, ako toto odovzdávanie viery, živého Krista, rodičom uľahčiť. Tam je základ. Nestačia nám už prístupy spred 30 rokov. Kňazi môžu odovzdávaniu viery napomôcť, len ak to rodičia doma rozbehnú.

 

Ste už viac ako rok biskupom. Čo je to za skúsenosť?

Dňa 19. apríla uplynul rok, čo som bol menovaný za biskupa. Prežívam svoje kňazstvo ešte do vnútra intenzívnejšie. Uvedomujem si veľkú zodpovednosť. Som ustarostený o to, že na Slovensku niet dostatok práce, že ľudia sú nezamestnaní, že sú zadĺžení hypotékami, že nie sú lacné byty, že úroveň školstva stále klesá… Teším sa z mladých ľudí, keď rozvíjajú svoje talenty a vstávajú, keď padnú. Oni sú budúcnosťou Slovenska. Cítim, že Boh je s nami, dôverujem mu a týmito slovami povzbudzujem aj iných.

 

V súčasnosti je na Slovensku silne prítomná téma ochrany manželstva a rodiny. Je potrebné rodinu chrániť? Ako?

Na Pochode za život
Na Pochode za život

To, čo je ohrozené, je potrebné prirodzene chrániť. Áno, rodinu treba chrániť. Ak niekto, hoci aj z Európskej únie, tu pretláča čudný názor a praktiky, nemôžeme s tým súhlasiť. Ako je potrebné rodinu chrániť? Najprv legislatívne upraviť zákony tak, aby mať deti a starať sa o ne, nebolo ekonomicky pre ľudí nevýhodné, čo vidíme u nás, ale naopak. S tými platmi, čo ľudia dostávajú, je mi do plaču. Aby rodiny s deťmi boli podporované štátom rôznymi štipendiami a sociálnymi výhodami. Aby sa stavali lacné byty, ktoré si budú môcť mladí ľudia dovoliť kúpiť. Aby otcovia rodín, mladí ľudia, lekári, inžinieri nemuseli utekať za prácou do zahraničia, ale aby bolo dostatok práce tu. Utopia? Asi chcem veľa, však.

 

Je aj Cirkev rodinou? Aká sme to potom „rodina“?

Cirkev nie je rodina. Cirkev je Kristova nevesta, ktorú si zdokonaľuje a robí stále krajšou. V Liste Efezanom to Pavol vyjadril nádherné. Cirkev je božím ľudom, Kristovým mystickým telom. Ideálnu rodinu tvoria otec, mama a deti, ak im ich Pán požehná. Ale rodina je, aj keď otec zomrie a mama ostane s deťmi. Nechcel by som za každú cenu dávať slovo rodina všade. Nech si zachová svoju identitu.

 

Aká je Cirkev na Slovensku? V čom môže byť lepšia?

To by bolo na dlhšie. Môže byť lepšia vo vernejšom nasledovaní svojho ženícha Krista do dôsledkov.

 

Aké sú vaše ďalšie plány a vízie, zvlášť ako biskupa v Prešovskej archieparchii?

Som pomocným biskupom Prešovskej archieparchie a z toho mi plynie moja služba pre ňu. Plány a vízie sú, tie musia byť vždy. Aby sme boli bližšie pri Kristovi, aby sme mu viac dôverovali a viac milovali.

 

Ďakujeme za rozhovor!

zdroj fotografií: Facebook, Púť zaľúbených

 

ZDIELAŤ
Predchádzajúci článokMoja dcérka a grázel
Nasledujúci článokAko vyjsť so svokrovcami?
Matúš Demko
Matúš Demko absolvoval žurnalistiku v Bratislave a doktorandské štúdium v Ružomberku. Spoluzakladal internetový časopis Postoy.sk. Je autorom niekoľkých dokumenárnych filmov.