Biskup Milan Chautur: Rodiny majú na seba zvolávať Božie požehnanie

0
78

Pochádza z dnes už nejestvujúcej obce Veľká Poľana. Ako desaťročný povedal mame, že sa stane kňazom. Vstúpil do rehole redemptoristov. Za biskupa bol vysvätený, keď nemal ešte ani 35 rokov. Predsedá Rade pre rodinu, ktorá pôsobí v Konferencii biskupov Slovenska. Košický eparchiálny biskup Milan Chautur CSsR.

 Vladyka Milan Chautur, Milan Chautur

Ako si spomínate na vaše detstvo prežité vo Veľkej Poľane?

Spomienka na detstvo nesie so sebou kus akoby „mimočasového“ vnímania života, ktorý plynie celkom ináč, než ho prežívajú dospelí. Je to azda preto, lebo dieťa žije svoj život v istote blízkosti svojich rodičov, ak ich má takých, ktorí sú mu oporou v každom ohľade. Ja som takýchto rodičov mal a preto si na detstvo rád spomínam ako na najkrajšie obdobie života, aj keď sme nežili v materiálnom blahobyte. Dedinky, ktorými prešiel front druhej svetovej vojny, sa len pomaly zviechali z materiálnej spúšte, ktorú tu vojna zanechala, ale to bola viac starosť našich rodičov: postaviť dom, rozbehnúť práce na poliach, ktoré boli plné nábojov a vojnových pozostatkov, pred ktorými nás vždy varovali, keď sme ako deti išli s kravičkami do poľa. Pri tom všetkom to bolo detstvo v malebnej prírode s čistým potôčikom, s množstvom húb, s detským šantením a hrami.

 

Prečo už vaša rodná obec neexistuje?

Práve čistota tohto prostredia spôsobila, že na riečke Cirocha postavili priehradu ako zásobáreň pitnej vody pre celé východné Slovensko. To spôsobilo, že do roku 1981 sme sa museli vysťahovať z rodného kraja, a tak zmizlo z mapy Slovenska sedem dedín, medzi ktoré patrila aj moja rodná Veľká Poľana. Pre našich Poľančanov to bol úder silnejší ako vojna, ktorú prežili, lebo vtedy mohli sa tam opäť vrátiť, lež po zbúraní našich domov a cerkvi pri výstavbe vodného diela Starina už nikto nemal nádej na návrat.

 

Dostali ste vieru už v rodine alebo ste ju museli objaviť „na vlastnú päsť“?

Mal som rodičov, ktorí mi boli oporou v každom ohľade, a to i v ohľade viery, ktorú nám deťom silne zdôrazňovali už od detstva. Bolo to o to silnejšie, o čo silnejší bol tlak politickej moci, ktorá zrušila Gréckokatolícku cirkev a pozatvárala našich kňazov. Takže modlitba v rodine, počúvanie bohoslužieb cez rozhlas z Vatikánu, pobožnosti bez kňaza v cerkvi (pretože gréckokatolícki kňazi boli vo väzení), to všetko spojené z atmosférou viery na dedine bolo darom pre upevnenie viery v mojom srdci.

 

Z akej rodiny pochádzate?

Pochádzam z jednoduchej a veriacej rodiny, v ktorej otec zarábal na živobytie ťažkou prácou – v lese, potom na prácach v Čechách, neskôr v strojárskom závode Vihorlat a tiež neustále na políčkach, pretože u nás JRD nikdy nebolo. Mamke pripadlo žezlo domácnosti, ktorú viedla veľmi zodpovedne starajúc sa o svoje štyri deti a obrábajúc hospodársky dvor. V tejto rodine bolo vždy práce nadostač a žilo sa šťastne, nakoľko rodina sa chápala oveľa širšie a tak sme si aj vzájomne pomáhali.

 

Ako vo vás dozrelo rozhodnutie stať sa kňazom?

Práve v rozbitej veľko-poľanskej cerkvi som pocítil silnú túžbu postaviť sa na uprázdnené miesto pri prestole. Bolo to vtedy, keď mi v posvätnom tichu chrámu mamka vysvetľovala, ako by vyzerali bohoslužby, keby sme mali kňaza. Zdalo sa mi kruté to, že ľudia sa celé roky pochovávali sami bez kňaza, hľadali potajme možnosť krstu či sobáša a nikdy nemohli mať svätú liturgiu, iba utierne, večierne, či molebeny a ružence, ktoré sa modlili sami. Vtedy som mal iba desať rokov a mame som rozhodne povedal – ja budem kňazom! Bolo to silné rozhodnutie vtedy, keď som kňaza osobne fyzicky ani nepoznal a nevidel. No rok na to, keď bola znova legalizovaná Gréckokatolícka cirkev, som z príkladu kňazského života otca Miróna Podhajeckého pochopil, že kňazstvo je jedinou cestou, ktorou chcem ísť.

 

Za kňaza vás vysvätil Joachim Segedi, eparcha z Križevacu. Ak sa nemýlim, Križevac je až v Bosne a Hercegovine. Ako sa dostal do Prešova?

Po mučeníckej smrti prešovského biskupa – dnes blahoslaveného – Pavla Gojdiča OSBM, štát nedovolil pre gréckokatolíkov vysvätiť nového biskupa. Keďže v roku 1968 štát legalizoval našu cirkev, bol nútený riešiť aj otázku svätenia gréckokatolíckych kňazov. To zabezpečil cez súhlas, na základe ktorého k nám na Slovensko mohol prísť biskup až z vtedajšej Juhoslávie, aby počas troch dní pobytu vykonal všetky potrebné svätenia. Takýmto spôsobom boli vysviacaní novokňazi pre Prešovskú eparchiu až do pádu železnej opony – teda aj ja som bol na kňaza vysvätený križevackým biskupom Mons. Joachimom Segedim.

 

Vlani zomrel biskup Ján Hirka, ktorý vás vysvätil za biskupa. Ako na neho spomínate?

Biskup Ján Hirka prežil čas totality v rozličných zamestnaniach a prácach. Keď po legalizácii Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968 prevzal úrad ordinára, mal čo robiť s zdecimovaným kňazstvom, ktorého bolo málo pre tak veľké pastoračné potreby. Okrem toho tu boli problémy s prinavrátením našich chrámov a farských budov do vlastníctvo Gréckokatolíckej cirkvi, takže neustále musel zápasiť s materiálnym nedostatkom a problémom uprázdnených fár. V čase, keď som k nemu prišiel ako pomocný prešovský biskup, mal už podlomené zdravie a bolo cítiť únavu. Prežil som s ním päť rokov v Prešove pri obnovovaní teologickej fakulty, či dokončovaní rekonštrukcie biskupskej rezidencie. V roku 1997 som bol svätým Jánom Pavlom II., rímskym pápežom, menovaný za Košického apoštolského exarchu.

 

Ste redemptorista – ako sa v reholi spájajú dva prúdy, aj ten západný, aj východný?

Kongregácia redemptoristov je dôkazom toho, že Cirkev „dýcha oboma pľúcami“ a to, čo odporúčajú dokumenty cirkvi o vzájomnom spoznávaní sa obradov, ktoré žijú na jednom území. Redemptoristi na Slovensku síce majú dve viceprovincie, ale vzájomne si napomáhajú v napĺňaní charizmy, ktorú do kongregácie vložil zakladateľ. Pre mňa to bolo obrovskou posilou, keď som ešte za totality žil vo vedomí duchovnej rodiny, ktorá ma nenechá samého ani v ťažkých chvíľach, ktoré vtedy navodzovali rozličné okolnosti.

 

Rozlišuje sa, kto je rímsko- a kto gréckokatolícky redemptorista? V čom sa potom líšite? Čo robíte inak?

Keď na východ Slovenska prišli rímskokatolícki redemptoristi z Moravy, aby napomohli gréckokatolíckej cirkvi, urobili len obradové rozlíšenie. Samotná formácia, spôsob rehoľného života, či charizma je tá istá. Kvôli dôvere veriacich si osvojili len rusínsku reč a východný obrad, aby im nik nepovedal, že ich prišli konvertovať na západný obrad. Takto sa navonok odlíšili od tých istých rímskokatolíckych redemptoristov, ktorí ostali slúžiť v západnom obrade, a získali záujem miestnych mládencov o rehoľné povolanie. To je tá pravá inkulturácia, ktorá prináša nové horizonty bez toho, aby narúšala to, čo je ľuďom vlastné. A tak možno povedať, že ako redemptoristi robíme to isté a predsa inak, čo je zvýraznené špecifickosťou východného a západného obradu.

 

Tri roky ste v biskupskej konferencii mali kolegu – redemptoristu Mons. Róberta Bezáka. Ako s ním vychádzate? Ako sa má?

S arcibiskupom Róbertom Bezákom sme študovali na spoločnej Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave, kde sa spoločne vzdelávali aj rímskokatolícki aj gréckokatolícki bohoslovci. Pobudli sme nejaké roky v spoločnom seminári. Už tam sme vedeli o spoločných zámeroch s redemptoristami. Neskôr sa naše cesty stretli v spoločnej biskupskej konferencii. O svojich problémoch nehovoril veľa a predo mnou nič ani nenaznačoval priamo. Po jeho odvolaní sa mi podarilo stretnúť sa s ním až oveľa neskôr. Chcel som sa s ním bratsky porozprávať, aj keď miesto pri stolovaní nebolo tým najvhodnejším pre osobný rozhovor. Stihol som mu povedať svoj názor na vzniknutú situáciu a on mi zas povedal svoj postoj, z čoho som videl, že v pohľade na budúcnosť sa asi nezhodneme. Ja som zastával pozíciu kňaza rehoľníka, ktorý môže veľa urobiť pre spásu duší prijatím rozhodnutia Cirkvi a on zasa pozíciu arcibiskupa, ktorému bolo ukrivdené. Rozišli sme sa podaním rúk a myslím, že i s bratským žičením a postojom priateľstva, ktoré je priame. Neviem, či sa má dobre, ale ako sa môže cítiť človek, ktorý je sklamaný?

 

Čo je charizma redemptoristov? V čom by ste chceli byť ako rehoľa prínosom?

Hlavné poslanie redemptoristov je „ohlasovať evanjelium chudobným“. To vyplynulo z postrehu zakladateľa svätého Alfonza, ktorý videl, že v mestách je kňazov nazvyš, ale v chudobných oblastiach sa nemá kto venovať ľuďom. Preto redemptoristi robia ľudové misie a majú svoj rehoľný život viesť v jednoduchosti s mimoriadnou úctou k Presvätej Bohorodičke, ktorá v ikone Matky Ustavičnej Pomoci im bola zverená do stáleho uctievania. Ku každodenným návštevám Najsvätejšej Eucharistie svätý Alfonz pripravil 31 úvah a modlitieb na každý deň, čím naznačil, že práve adorácia sa má stať vážnou súčasťou redemptoristickej duchovnosti. Aj dnešný svet pozná veľa chudobných a duchovne zanedbaných ľudí – práve to by sa malo stať záujmom redemptoristov a zároveň prínosom pre novú evanjelizáciu.

 

Ste predsedom Rady KBS pre rodinu. Čomu by mala slúžiť táto Rada?

Rada pre rodinu pri KBS vydáva záväzné dokumenty pre pastoráciu rodín na Slovensku, ako sú napr. Manuál snúbeneckých príprav, či Stretnutia rodičov pred krstom dieťaťa, alebo Stretnutia rodičov prvoprijímajúcich detí, ale tiež sústreďuje pozornosť farností na aktuálne ohrozenia rodiny a koordinuje činnosť prorodinných aktivít. V mnohom supluje činnosť národného centra pre rodinu, ktoré na Slovensku ešte chýba.

 

Aké najvýznamnejšie výsledky dosiahla Rada pre rodinu?

Nepovažujem za cieľ iba konanie rozličných konferencií o rodine, či pilotný projekt v príprave na manželstvo, alebo kurzy animátorov snúbeneckých stretnutí. Cieľom by mal byť lepší život v kresťanských rodinách, zníženie rozvodov a abortov – ale toto je už záležitosť praktickej pastorácie a využívania podkladov, ktoré Rada pre rodinu pripravuje.

 

Je táto Rada len pre katolícke rodiny? Či pre rodiny ako také?

Je samozrejmé, že Rada KBS sa opiera aj o nadprirodzené prostriedky, ktorými si veriaci človek môže pomôcť v rozličných krízach – čo neveriaci človek nemusí akceptovať. Ale riešenie problémov rodiny vyplýva aj z logických, psychologických a lekárskych poznatkov danej problematiky, o ktoré sa Rada opiera a tie sú pre všetkých – i neveriacich.

 

Je dnes rodina naozaj v ohrození alebo sú to len plané poplašné správy?

Samotné štatistiky rozvodov (približne 50 %), počet detí narodených mimo manželstva (každé tretie), či ukazovatele týraných žien a detí a podobné negatívne skutočnosti jasne hovoria o kríze rodiny. A ohrozením pre rodinu je aj samotná gender ideológia, či návrhy na uzákonenie rozličných foriem spolužitia pod tým istým názvom – rodina. Tieto tendencie jasne ukazujú na to, že dnešný človek už stráca aj schopnosť chápania pojmu prirodzená rodina, čo je veľkou hrozbou pre budúcnosť.

 

Nechýba vám vaša vlastná rodina?

Ja vždy žijem v spoločenstve, ktoré sa riadi zákonitosťami, ktoré nie sú v rozpore s Božím zámerom – či to bola prirodzená rodina v detstve, alebo rehoľná rodina, či teraz rodina Cirkvi, v ktorej som „otcom“ biskupom, preto vždy pociťujem oporu blízkych a Božie požehnanie. Najhoršie je, keď sa človek srdcom vzdiali od iných, resp. od Boha, potom musí cítiť, že mu čosi chýba. Prirodzene cítim, že nemám vlastnú rodinu, ale v srdci necítim prázdno a absenciu niečoho.

 

Čo podľa vás dnes rodiny potrebujú? Ako im môžeme pomôcť?

Rodiny dnes potrebujú predovšetkým Božie požehnanie, ktoré zabudli na seba zvolávať. Tým je povedané všetko – nemajú dosť materiálnych prostriedkov, nemajú dosť pokoja, nemajú v srdci radosť a šťastie. Rodiny musia zmeniť vo svojom myslení hierarchiu hodnôt, ktorú si postavili zásadne na materiálnych veciach. Najprv musí byť Boh a potom všetko ostatné, ale nemôže to byť naopak, lebo ako vidíme dnes, všetko sa nám rúca. Pomôcť im môžeme len napomáhaním k viere a k správnemu rozmýšľaniu o živote.

 

Ako Cirkev konkrétne pomáha rodinám? Je táto pomoc dostatočná?

Cirkev by mala viac prehlbovať život viery v rodinách konkrétnymi aktivitami. Aj keď môžeme povedať, že zo všetkých inštitúcií Cirkev najviac vstupuje do života rodiny, predsa len, musí to, čo je len formálnou pomocou, zintenzívniť. Je pravdou, že jedine cirkev si všíma snúbencov a pripravuje ich na manželstvo, tiež je faktom, že prijíma dieťa s rodičmi pri krste a prvom svätom prijímaní a birmovke – vždy sa slovkom a náukou pristaví pri rodine. Ba ponúka aj manželské rekolekcie a rozličné stretnutia, ale vidíme, že treba ešte viac, nie čo do kvantity, ale čo do kvality a veľmi osobného prístupu.

 

Za rozhovor ďakuje Matúš Demko