RÓBERT NEUPAUER: Telo potrebuje svoju teológiu

0
12

Občas sa zdá, akoby veriaci uprednostňovali skôr duchovný rozmer ako telesný. Veď predsa telo ide proti duchu. Telo má však úžasný význam v pláne spásy. Kto neverí, pre toho je určená teológia tela. Zrozumiteľne ju v rozhovore pre ZaStolom.sk vysvetľuje odborník a katolícky kňaz Róbert Neupauer.

 

Potrebuje telo svoju teológiu?

Ak by sme sa v striktnom slova zmysle pozerali na teológiu ako na vedu o Bohu, znamenalo by to, že ľudské telo, ktoré samozrejme nie je Bohom, s ňou nemá žiaden súvis. Zájdem na chvíľu do histórie. Racionalizmus, ktorého hlavným predstaviteľom bol francúzsky filozof Descartes a jeho známy výrok „Cogito ergo sum“ („Myslím teda som“) zredukoval bytie človeka len na myslenie. Mohutný rozvoj vedy a techniky v ďalšom období až podnes túto redukciu ešte prehĺbil. Pod vedou dnes mnohí chápu skôr prírodné vedné disciplíny, ktorých výsledky je možné empiricky dokázať, zatiaľ čo na tie špekulatívne, akými sú filozofia či teológia, je hľadené skôr s rezervovanosťou.

 

Čo to malo dočinenia s telom?

Pod vplyvom racionalizmu sa aj na ľudské telo začalo hľadieť len ako na matériu, do ktorej sú vpísané biologické zákonitosti a postupne telo strácalo charakter tajomstva. Ľudské telo sa stáva hmotou, biologickým materiálom, prostriedkom plytkej zábavy a v neposlednom rade sa stáva prostriedkom predaja a zisku. Sv. Ján Pavol II. v Liste rodinám hovorí, že racionalizmus neznáša tajomstvo.

 

Môžeme teda aj inou vedou ako biológiou hľadieť na telo?

Dnes viac ako kedykoľvek pred tým, telo potrebuje svoju teológiu. Potrebuje teológiu, ktorá ho vyprostí spod jarma materializmu a dá mu „krídla“, ktoré mu dajú slobodu tým, že ho vynesú k nebu. Slovo teológia sa skladá z gréckych slov theo – boh logos – slovo. Telo je teda niečo, čo zjavuje, resp. hovorí (logos) o niečom duchovnom, o niečom božskom a rovno môžeme povedať, že hovorí o Bohu. Áno, v ľudskom tele sa človek môže stretnúť s tajomstvom Boha. Je preto dôležité hľadieť na ľudské telo Božím pohľadom. Je potrebné sa naň dívať nie ako na čistú matériu, ale ako na konkrétnu osobu, pretože každé telo, to je konkrétna osoba, konkrétny človek. A byť osobou značí mať dušu, konkrétne to znamená mať schopnosť uvažovať, rozhodovať sa a voliť si dobro i zlo, túžiť i netúžiť, žasnúť, no v prvom rade, byť osobou značí schopnosť vytvárať vzťahy, a teda milovať.

Ak rozprávame o teológii, niekomu sa môže zdať, že ide o nejaké teoretizovanie a teóriu, ktorá je ďaleko od konkrétneho života. Prednedávnom som čítal veľmi peknú myšlienku o tom, že slovo „teória“ pochádza z gréckeho theaomai, čo znamená nazerať, doslova kontemplovať. V tomto zmysle slova môžeme povedať, že telo potrebuje svoju teológiu ako teóriu, teda ako spôsob kontemplácie. Cez teológiu je nám potrebné sa učiť kontemplovať Boha zjavujúceho sa v ľudskom tele.

 

Majú mať veriaci zo svojho tela strach?

Vôbec nie! Sv. Ján Pavol II. často hovorieval: „Nebojte sa!“ A pod tým myslel na dve veci: nebojte sa Boha a nebojte sa človeka. Nebáť sa človeka znamená nebáť sa ani jeho tela. Veď človek nemôže jestvovať ináč než v tele. Nemáme mať strach z vlastného tela, ale máme sa učiť prijať ho ako dar od Stvoriteľa a Otca. Sám Boh sa totiž nebál vstúpiť do tohto sveta spôsobom, že si „zaodel“ do ľudského tela, a iste mohol doň vstúpiť aj iným spôsobom. Nebál sa tela – prijal ho za svoje. To isté sme pozvaní urobiť aj my: nebáť sa tela, milovať ho, prijať ho za svoje a urobiť ho „domovom“, v ktorom sa budeme cítiť dobre.

 

Je v súlade s kresťanskou náukou tešiť sa zo svojho tela, mať z neho radosť?

Jednoznačne áno. Bolo by proti kresťanskej náuke odmietať a opovrhovať vlastným telom. Znamenalo by to odmietnuť seba samého a nielen seba, ale aj Boha, ktorý ma takto stvoril, zadíval sa na mňa a skonštatoval: „Bolo to veľmi dobré.“

 

Prečo sa Boh rozhodol umiestniť ľudí do telesnej schránky?

Ak chceme dať adekvátnu odpoveď na túto otázku, musíme zájsť na úplný počiatok, teda do chvíle, keď Boh stvoril človeka. V knihe Genezis čítame, že ho stvoril na svoj obraz. Kým bol Adam sám, v podstate nepoznal zmysel svojej existencie. Nevedel, prečo mu dal Boh telo a kládol si otázku: „Prečo sa Boh rozhodol umiestniť ma do telesnej schránky?“ Adam si bol vedomý toho, že je diametrálne odlišný od okolitých stvorení. Hoci dával mená zvieratám, nevedel kým je on sám. V Genezis čítame, že pomoc, ktorú hľadal, nenašiel. Je teda zrejmé, že človekovi pre šťastný život nepostačí vládnutie nad iným stvorením, nepostačí mu ani práca, že k zmyslu svojej existencie potrebuje niečo viac.

 

Kedy sa to pre Adama zmenilo?

Zmysel svojho života našiel Adam tvárou v tvár Eve. Práve preto mu Eva bola pomocou, lebo mu pomohla objaviť dôvod, prečo existuje. Vzájomne si boli pomocou. Dôvod ich existencie objavili v spoločnom stretnutí, a teda v okamihu, keď sa obaja zahľadeli na seba. Zvolanie Adama: „Toto je konečne kosť z mojich kostí,“ potvrdzuje, že telo v spoznaní povolania človeka zohráva rozhodujúcu úlohu. Zjavuje človekovi podstatnú vec o ňom samom a totiž, že bol stvorený pre spoločenstvo lásky, že bol stvorený vstúpiť do výlučného spoločenstva lásky s milovanou osobou, ktorá je ontologicky odlišná od neho. Skrze túto rozdielnosť sú muž a žena schopní vytvoriť hlbokú vzájomnú jednotu, ktorú Sväté Písmo definuje slovami „jedno telo“, a ktorú sv. Ján Pavol II. nazval „communio personarum“spoločenstvo osôb. Človek je teda Božím obrazom nielen preto, že má rozum a slobodnú vôľu, ale predovšetkým preto, že je schopný milovať, teda je Božím obrazom ako spoločenstvo osôb.

Musíme byť však ešte dôslednejší v našej odpovedi a dodať, že v stretnutí, a teda v skúsenosti lásky Adama a Evy, a v nich mužov a žien všetkých čias, sa odhaľuje ešte hlbšie povolanie, než je len ich vzájomné spoločenstvo. Rozpoznať v druhej osobe dar znamená s ním zároveň rozpoznať Darcu.

Bez tela by teda človek nemal zmysel?

Boh sa rozhodol umiestniť človeka do telesnej schránky, aby sa cez telo mohol zjaviť uprostred tohto sveta a zároveň, aby človek mohol už v tomto svete vstupovať skrze telo do spoločenstva s Bohom a tak rozpoznať svoje definitívne povolanie, ktoré má svoje naplnenie v spoločenstve s Ním. Vo Vyznaní viery vyznávame: „Verím vo vzkriesenie tela.“ Pohľad na Vzkrieseného Krista, ktorého Otec mocou Ducha Svätého vzkriesil s jeho telom, nám naznačuje, prečo nám Boh daroval telo – pre večné spoločenstvo lásky s Láskou.

 

Často sa hovorí, azda žartovne, že telo má ísť do hrobu zhumpľované. Prečo a ako má toto telo – ktoré raz bude nedokonalé, choré, unavené – oslavovať Boha?

Výraz „zhumpľovaný“ sa dá vyložiť, povedal by som, dvojako. Niekto si zhumpľuje telo, pretože si ho neváži. Neváži si svoje zdravie a začne piť, brať drogy, fajčiť, žiť promiskuitne a toto svojej konanie ospravedlňuje hovoriac: „Veď telo má ísť do hrobu zhumpľované.“

Druhý výklad by mohol byť v zmysle, že človek nemá hľadieť na svoje telo, pokiaľ mu ide o obetu lásky. Ak telo „zhumpľuje“ láska, je to dobré. Stačí sa pozrieť na telá a mozoľnaté dlane našich starých rodičov. Telo totiž bolo stvorené pre lásku, ktorú nie je možné nespájať s obetou.

Ak sa pozrieme na Ježišovo telo na kríži, musíme konštatovať, spolu s prorokom Izaiášom, že nemá podoby ani krásy, aby sme naň hľadeli. Človek prežíva chorobu, pociťuje únavu a vníma fyzické nedokonalosti a nakoniec zánik svojho tela. Napriek tomu všetkému je schopný zjavovať a oslavovať Boha vo svojom tele, pretože bol z hriechu vykúpený. Teda bol vykúpený aj so svojim telom a to vďaka Ježišovi, ktorý si vzal na seba telo človeka so všetkými jeho nedokonalosťami, toto telo následne podrobil smrti, aby v ňom „starý človek zomrel“ a zároveň Ježiš vstal zmŕtvych s osláveným telom. Kresťan, ako to učí sv. Pavol, si pri krste obliekol Krista. Jeho telo je preto súčasťou Kristovho osláveného tela, a preto tak ako Ježišovo telo, aj to naše je určené na definitívne vzkriesenie a oslávenie. K nemu sa ide cez kríž, pot na tvári, utrpenie i chorobu.

 

Prečo musel Boh na seba prijať ľudskú podobu?

Sila kresťanskej viery je odvodená od udalostí vtelenia a vykúpenia. Sú to udalostí, kedy Boh najviac ukázal svoju moc, a to práve tým, že sa stal bezmocným. V tom tkvie paradox kresťanského Boha, ktorého mnohí nechcú prijať, pretože dnes je „in“ ten, kto má moc a peniaze. Boh sa stal bezmocným, chudobným, spoločnosťou odsunutým na perifériu do betlehemskej jaskyne. Boh sa nechal „zoskartovať“, vyhnať za mesto a pozdvihnúť na potupný nástroj umučenia. Drevo jasieľ a drevo kríža nám však najvýstižnejšie hovoria o Bohu zjavujúc nám ho ako Lásku. Jeho telo nebolo ani silné ani pekné, no predsa zjavilo lásku v najväčšej možnej miere. Svojim vtelením a vykúpením Ježiš vzal na seba všetky naše slabosti a nedokonalosti, i tie telesné, a tým ukázal, že „zhumpľované telo“, ktoré je zhumpľované, pretože miluje a dáva seba ako dar, aby tí druhí mali život, je najkrajšou oslavou Boha. Nie obeta a s ňou súvisiace „zhumpľovanie tela“ je cieľom a jadrom kresťanského posolstva, ale láska. Boh nemá záľubu v obete, ale v láske a v milosrdenstve. Telo „zhumpľované láskou“ je zároveň tou istou láskou vykúpené a krásne.

 

Je na Slovensku rozvinutá teológia tela?

Teológia tela je 130 katechéz hovoriacich o pláne Boha s ľudskou láskou, ktoré sv. Ján Pavol II. počas štyroch rokov (1979-1984) ponúkol Cirkvi i svetu. Nielen na Slovensku, ale ani v ostatných krajinách sveta teológia tela nie je ešte rozvinutá. Iste, sú krajiny, kde je rozvinutá viac, no vo všeobecnosti – použijem výraz Georga Weigela, známeho autora biografie Svedok nádeje – je teológia tela akousi časovanou bombou, ktorá má vybuchnúť s nečakanou silou v treťom tisícročí. Na Slovensku sa táto „bomba“ objavila len pre pár rokmi a existujú zapálení ľudia, ktorí „spustili časové odrátavanie“, aby mohla vybuchnúť. Poznám mnohých ľudí, ktorým teológia tela zmenila pohľad na seba, na druhú osobu, na Boha i na Cirkev. A som presvedčený, že objavenie jej bohatstva a hĺbky bude znamenať aj obrat v teologickom i filozofickom nazeraní na človeka a na Boha. Je preto dôležité, aby sa jej podrobne venovali. Jej komplexné štúdium by som ponúkol predovšetkým bohoslovcom, zasväteným, kňazom, katechétom a osobitne manželom a snúbencom; vlastne všetkým.

 

Znamená teológia tela len teologický náhľad na telesnú lásku či manželský vzťah? Alebo sa v nej riešia aj iné oblasti?

Aj keď sa z veľkej časti tieto katechézy venujú témam vzťahu medzi mužom a ženou, sviatostnou povahou manželstva a ponúkajú aj hlbší pohľad na zodpovedné plánovanie rodičovstva, nachádzame v nich hlboké texty pojednávajúce o ľudskej láske, ktorú sú vo svojom tele povolaní prežívať všetci ľudia, a sú ju povolaní prežívať podľa plánu, ktorý mal Boh, keď tvoril človeka na svoj obraz a svoju podobu.

Všetci sme povolaní žiť lásku v pravde, ktorou je Boh a jeho plán. Spomeniem len napríklad, že druhú časť svojich katechéz, celkom 41, venoval Ján Pavol II. čistote srdca. Tú sú povolaní prežívať všetci – slobodní, zasvätení, manželia, vdovy i vdovci – hoci každý spôsobom jemu vlastným. Tretia časť – 50 katechéz sa venuje vzájomnému vzťahu manželstva a celibátu. Teda Teológia tela je skutočne pre všetkých.

 

Je teológia tela aj teológiou lásky? Ako by mal človek milovať?

Telo nemožno oddeliť od duše, a preto ho nemožno oddeliť od lásky. Človek bez duše prestáva byť človekom, podobne môžeme povedať, že aj človek bez lásky prestáva v istom slova zmysle existovať. Vo svojej prvej encyklike sv. Ján Pavol II. napísal: „Človek nemôže žiť bez lásky.“ Preto teológia tela je aj teológiou lásky. Telo totiž nie možné pochopiť bez kontextu lásky. Bolo stvorené pre lásku a jediným pravdivým jazykom tela je pravdivo žitá láska. Láska, ktorú človek prijal ako dar a tento dar sa rozhodol znásobiť darovaním. Niet tela bez lásky, rovnako ako ani niet lásky bez tela. Telo bez lásky sa stáva predmetom, matériou, nástrojom potešenia, ale aj láska sa nutne komunikuje a zjavuje skrze telo. Veď to isté urobil Boh. Ako Láska sa rozhodol zjaviť skrze telo a pohľad na Kristovo telo – to na kríži ako aj na to prítomné v Eucharistii – nám hovorí o príbehu Božej milujúcej a vtelenej lásky.

 

Často sa rozlišuje medzi veriacimi a neveriacimi či katolíkmi a nekatolíkmi. Sme ako ľudia iní? Mali by sme sa líšiť v láske?

Na prvom mieste sme všetci ľudia. Všetci sme rovnako milovaní Bohom, ktorý túžil, aby sme boli, a preto nás stvoril a zároveň za všetkých položil svoj život. Na základe tohto spoločného človečenstva a z neho vyplývajúcej rovnakej dôstojnosti všetkých môžeme povedať: všetci sme Jeho a nikto nie je vylúčený z okruhu jeho lásky.

To, čo nás všetkých spája, nie je len spoločné človečenstvo, ale aj spoločná túžba milovať a byť milovaný. Nie všetci veria v Boha a túžia po ňom, no všetci veria v lásku a túžia po nej. Niet asi piesne, knihy či filmu, ktoré by nehovorili o láske. To, akú lásku ospevujú a čo chápu pod láskou, by bolo na inú debatu. Je totiž jasné, že nie všetko, čo sa láskou nazýva, alebo v „mene lásky“ vykoná, predstavuje skutočnú lásku. Ako píše pápež František v novej exhortácii Amoris laetitia: „Slovo ´láska´ patrí medzi najviac používané, býva však neraz prekrútené“ (čl. 89).

Preto viera v lásku a viera v človeka je styčným bodom dialógu veriacich i neveriacich, katolíkov i nekatolíkov. Ak by sme to rozmenili na drobné, privilegovaným miestom, v ktorom sa verí v lásku a zároveň, v ktorom človek verí v človeka a človeku, je rodina. A tak téma rodiny, by sa mala stať, myslím si, aj centrálnym bodom v dialógu Cirkvi so súčasným svetom.

Foto: súkromý archív respondenta

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno