Richard Vašečka: Plodnosť a rodičovstvo ako súčasť sexu

0
31

Rozdelenie, ktoré sa prejavuje v odmietaní plodnosti a používaní antikoncepcie, vzniká v našej mysli. Nevnímame sex v jeho celistvosti a prirodzenosti, ale pokúšame sa tváriť, že jeho jediným cieľom, jeho zmyslom a podstatou je, aby nám dvom bolo dobre. A plodnosť je v tomto kontexte len akýmsi voliteľným prídavkom.

Plodnosť, možnosť splodiť dieťa, otehotnieť, nám však stále pripomína, že každý manželský sex je účasťou na Božom diele a nielen súkromným potešením dvoch jedincov.

Antikoncepcia je opätovným prejavom priania „byť ako Boh“ (Gn 3,5) podľa spôsobu tohto sveta, ktorý je v moci Zlého. Paradoxne je však tak zrieknutím sa skutočnej možnosti byť ako Boh – účasťou na jeho diele stvorenia nového života.

Jedna otázka položená na hodine náboženstva: „A to naozaj Cirkev učí, že ľudia musia mať viac ako dve deti?“ Moja odpoveď: „Nie, Cirkev učí, že ľudia môžu mať viac ako dve deti.“

Je pravda, že Sväté písmo a tradičná prax Cirkvi vidia v mnohodetných rodinách znak Božieho požehnania a veľkodušnosti rodičov (KKC 2373). Zodpovednosť sa však viaže so slobodou. Nikto nemôže rodičom hovoriť, koľko detí by mali mať. To je moralizovanie nezlučiteľné s evanjeliom. Cirkev, naši bratia a sestry, nás však môžu povzbudiť, aby sme si overili, či náš plán nie je postavený na egoizme a či je veľkodušný podľa Božieho vzoru. Či sa za ním neskrýva nedôvera voči Bohu a strach, ktorý je znakom nedokonalosti v láske (porov. 1Jn 4,18).

Pravá a správne chápaná manželská láska smeruje k ochotnej a odvážnej spolupráci s láskou Stvoriteľa, je prirodzene zameraná na plodenie a výchovu. Je to účasť na Božom diele a požehnanie. Deti nie sú prekážkou manželskej lásky, ale najvzácnejším darom a veľmi prispievajú k dobru rodičov. Nie sú to nejakí votrelci, ktorí vstupujú medzi manželov zvonka, ale vznikajú vnútri ich vzájomnej lásky, ich vzájomného darovania sa.

 

Dobrodružsto, ktoré sa volá otcovstvo

Hovorí sa, že muž sa otcom nerodí, ale sa ním stáva. A tým momentom nie je chvíľa, keď splodí dieťa alebo keď jeho manželka porodí, ale keď sa rozhodne ísť za povolaním, ktoré dostal; keď sa rozhodne rozvinúť obraz Otca, ktorý je v ňom.

Ako mladý muž som sa zamiloval do Martušky a sníval som o živote a šťastí s ňou. Vzali sme sa, jupí! Bolo nám fajn (tak dobre, boli aj nejaké problémy). V mojej mysli však bola jasná myšlienka, že vstupom do manželstva sme vstúpili aj na pôdu odovzdávania života, ktorý nám dal Boh. Poznal som Boha a zažíval som, že je Otcom. Mal som dobré svedectvo o požehnaní, ktorým je rodina, od svojich rodičov a starých rodičov. A tak som na svoju mladú manželku nepozeral len ako na krásne dievča, ktoré som si vzal, ale cítil som k nej veľkú úctu ako k matke našich detí, ktorú som v nej videl.

Pamätám si, že ešte ako študent na vysokej škole som sa modlil za deti, ktoré raz budeme mať. Nepamätám si však na nič takého, čo počúvam od mladých slobodných ľudí dnes: „Najprv si niekoľko rokov užijeme, budeme cestovať, presadíme sa v zamestnaní, rozbehneme firmu, postavíme dom a potom …“. Videlo sa nám prirodzené, že manželstvo a rodičovstvo idú ruka v ruke. Áno, trochu sme si vydýchli po VŠ (brali sme sa asi mesiac po promóciách), presťahovali sme sa, kam nás Pán volal, začali pracovať v zamestnaní a pokračovali v službe v Cirkvi, ale náš prvorodený sa narodil šestnásť mesiacov po svadbe. Pred svadbou sme si hovorili, že by sme chceli tak štyri deti. Momentálne máme štyri – dvoch chlapcov, dve dievčatá.

Hoci som bol učiteľom, nikdy som nepociťoval fakt, že deti pribúdajú a manželka je na materskej, ako nejaké bremeno, ktoré by ma gniavilo. Skúsil som a presvedčil sa, aký dobrý je Pán. Uveril som Pánovým slovám: „A vy sa nezháňajte, čo budete jesť alebo čo budete piť, a nebuďte ustarostení! Veď toto všetko zháňajú ľudia tohto sveta. Váš Otec predsa vie, že toto potrebujete. Ale hľadajte jeho kráľovstvo a toto dostanete navyše“ (Lk 12,29-31). Keď máte takého Otca, môžete si dovoliť „luxus“ mať deti! Samozrejme, pracoval som, až mi kosti prašťali. Ale nie preto, aby som zháňal veci tohto sveta. Preto, aby som hľadal a zjavoval jeho kráľovstvo. A naučil som sa nebyť ustarostený – ako Syn.

Musím priznať, že Martuška sa mi najviac páči, keď je tehotná. Tak veľmi, že na to teraz ani nemôžem myslieť, a nieto vám o tom ešte písať. Pokladal som za samozrejmosť, že budem pri pôrodoch našich detí. Vďaka Bohu, že mi doprial túto možnosť. Nemôžem potvrdiť nič z toho, čo sa rozpráva o prítomnosti muža pri pôrode. Nebolo mi zle, ani som necítil výčitky. Cítil som veľkú bázeň a Božiu blízkosť. Bol som šťastný a poctený, že som mohol byť so svojou manželkou aj v týchto ťažkých chvíľach, a že som mohol s každým zo svojich detí stráviť prvé sekundy ich života, modliť sa nad nimi a zvestovať im Božie Slovo.

Vďaka deťom prežívam život oveľa hlbšie. S každým dieťaťom sa obnovuje moje synovstvo a moja mladosť. Dokonca s nimi zažívam veci, ktoré boli v mojom srdci, ale minuli ma, keď som bol dieťa či mladý muž. Teraz je však moja radosť dvojnásobná (minimálne): Prežívam ich ja, ale už nie ako nezrelý jedinec zameraný sám na seba. A prežívam ich ako otec cez zážitky svojich detí. Niektorí sa boja, že keď sa oženia/vydajú príliš skoro (pred tridsiatkou) a budú mať deti, ujde im ten najkrajší vek – keď sú ešte mladí, plní sily a voľní. Ženil som sa ako dvadsaťtri ročný a prvý syn sa nám narodil, keď som mal dvadsaťpäť. Moja skúsenosť: to, čoho by som banoval najviac a čo by bola pre mňa najväčšou a nenahraditeľnou škodou, je, keby mi ušlo otcovstvo.

 

Článok je prebratý z brožúrky Richard Vašečka: Milovať a ctiť – sexualita. Viac info nájdete na: https://www.facebook.com/milovatactit

Fotografia: SvetlanaFedoseyeva / shutterstock.com