Richard Vašečka: 7 zásad úcty rodičov voči deťom

0
75

V Písme je napísané: „A vy, otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi“ (Ef 6,4).

Ako sa teda správať voči svojim/Božím deťom úctivo a rešpektovať ich ako ľudské osoby (a teda „nedráždiť ich“)?

 

  1. Oslovenie – Oslovujte svoje deti po mene. Rešpektujte meno, ktoré preferujú.
    Nevynechávajte oslovenie, nenahrádzajte ho „hej, ty“ a podobne, nehovorte o prítomnom dieťati s inými v tretej osobe. Je to neslušné a neúctivé. Pozdravte ho, keď príde do miestnosti, keď vstane, keď sa počas dňa stretnete. Vedome vložte do pozdravu lásku k nemu a radosť z neho (prípadne mu to aj priamo povedzte). Venujte mu v tej chvíli plnú pozornosť. Rozlúčte sa s ním, keď odchádza či ide spať. Pobozkajte ho, objímte ho, požehnajte ho. Sú to krátke ale dôležité momenty a gestá.
  2. Poďakovanie – Nezabudnite svojim deťom poďakovať, keď urobili, o čo ste ich požiadali. Aj keď je to ich povinnosť. Znamená to, že neberiete ich prácu ako samozrejmosť. A ak od nich niečo chcete, poproste ich. Či sú maličkí alebo dospelí. Vy nie ste páni, oni nie sú otroci. „Prosím“ a „ďakujem“. To sú tie najjednoduchšie a najzákladnejšie prejavy úcty.
    Vzdávajte Bohu vďaku za svoje deti. Povedzte im to: „Som Bohu vďačný za to, že vás máme.“ A zvyknite si vysloviť vďaku za svoje deti aj počas vašej spoločnej modlitby. Napríklad: „Ocko, ďakujem ti za naše deti. Sú pre nás veľkým darom a požehnaním.“
    Samozrejme, táto vďačnosť musí byť v našom srdci. Ak to nedokážeme urobiť úprimne a zo srdca nahlas, učme sa to robiť najprv v osobnej modlitbe. A v našej vzájomnej komunikácii zachovajme aspoň základnú slušnosť.
  3. Pochvala – Nezanedbajte príležitosť povedať: „Toto si urobil dobre. Si šikovný!“ Ako dospelým sa nám často môže zdať výkon a snaha detí nedostatočné. Nehodnoťme ich však zo svojej strany, ale z ich: „Nezmýšľajte vysoko, ale prikláňajte sa k nízkym“ (Rim 12,16). Vcíťme sa do ich prežívania a ich hodnotenia situácie. Čo je pre nás „nič“, môže byť pre nich „veľká vec“. Pre deti je normálne, že im chýba dospelácka motivácia, vytrvalosť, dôslednosť. To všetko sa ešte len musia naučiť. Tým, že ich len skritizujeme a nepochválime, ich to dobre nenaučíme. Buďme veľkodušní a „milosrdní, ako je milosrdný náš Otec“ (Lk 6,36). Ak sa chceme naučiť chváliť svoje deti, kľúčom je práve toto. Inak to bude neúprimné a umelé a povedie to k inflácii našich slov. Naše deti však potrebujú dostatok chvály. Potom budú ochotnejšie prijímať našu oprávnenú kritiku a napomínanie. Odporúčaný pomer medzi chválou a kritikou je vraj tri ku jednej. Takže sa to naučme!
  4. Brať vážne – Nepokladajte záležitosti detí za menej dôležité ako vaše. Nejde o porovnávanie dospeláckych povinností s detskými hrami. Keď sme zavalení rodičovskými starosťami, môžu sa nám zdať detské záujmy „hlúposťami“ a „zbytočnosťami“. Ak nám však záleží na našom dieťati, zaujíma nás aj to, čo je dôležité pre neho. Práve takto zažívajú deti lásku a úctu voči svojej osobe. Ako záujem o ich „záležitosti“. To, čomu sa venujú vo svojom veku, nie je zbytočné, ale veľmi potrebné. Hlboko ich zraňuje zľahčovanie a zhadzovanie.
    To isté platí aj o ich názoroch. Deti a mladí si potrebujú svoje názory otestovať. A najbližšími partnermi sú pre nich v tomto rodičia. Treba na to nekonečnú trpezlivosť. Ak však máme svoje deti v úcte, s Božou pomocou to dokážeme. Pozorne ich počúvajme, nezavrhujme automaticky ich názory, aj keď sa nám vidia nezrelé a pomýlené, hľadajme to, čo je v nich dobré. Nezosmiešňujme ich a neponižujme. Najmä nie pred tretími osobami. To, samozrejme, neznamená, že máme pripúšťať nekonečné debaty a spochybňovanie našich rodičovských príkazov a zákazov.

 

  1. Odpustenie – Neváhajte svojim deťom odpúšťať a prosiť ich o odpustenie. Ak sú naše deti hodné lásky a úcty, sú hodné aj odpustenia. Rodina je veľká škola odpustenia. Všetci spolu a každý osobitne si majú veľkodušne a neprestajne vzájomne odpúšťať, ak sa medzi nimi vyskytnú urážky, hádky, krivdy a nedbanlivosti (KKC 2227). Vzájomne si odpúšťať. Nielen rodičia deťom, ale aj deti rodičom. Toto je pre mnohých rodičov veľmi ťažké – poprosiť svoje deti o odpustenie. Bojujú s pýchou a boja sa o svoju autoritu. Ale Katechizmus nás povzbudzuje, aby sme sa toho nebáli: Keď budú rodičia vedieť pred svojimi deťmi uznať svoje chyby, budú ich môcť aj lepšie viesť a naprávať (KKC 2223). Dieťa, ktoré má skúsenosť s obojstranným odpustením, vie, že si ho rodičia vážia a berú ho vážne.
  2. Sloboda – Rešpektujte, že vaše deti sú ľudské osoby so slobodnou vôľou. To znamená, že môžu povedať „áno“ aj „nie“, že môžu niečo „chcieť“ aj „nechcieť“. Samozrejme, k výchove patrí vyžadovanie poslušnosti a učenie sa znášať následky svojich činov. Sloboda nemá byť príležitosťou pre žiadostivosť a svojvôľu (porov. Gal 5,13). Deti majú poslúchať svojich rodičov vo všetkom, lebo je to spravodlivé a milé Pánovi (porov. Ef 6,1 a Kol 3,20). Cieľom však nie je poslušnosť otroka, ale poslušnosť syna. Ježiš bol „poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2,8). Pretože dôveroval Otcovi. A dôveroval aj svojim pozemským rodičom: „Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A vzmáhal sa v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2,49-52). Výchova je rast v pravej slobode a vzájomnej úcte a dôvere. Dobrými rodičmi nie sú tí, ktorých dieťa slepo poslúcha, ale tí, ktorým dieťa dôveruje. V rozpore s rešpektovaním slobody je akákoľvek manipulácia. Viesť niekoho znamená pomáhať mu dostať sa tam, kam on sám slobodne chce. Manipulovať znamená snažiť sa dostať ho tam, kde ho chceme mať my. Veľa rodičov sa pokúša manipulovať svojimi deťmi, či už zastrašovaním alebo citovým vydieraním. Nemôžeme však manipulovať niekoho, koho máme naozaj v úcte.
  3. Neporovnávať – Nikdy neporovnávajte svoje deti s inými deťmi. Ani so súrodencami. Je to jeden z najväčších prejavov neúcty a dehonestuje ľudskú osobu na kópiu niekoho iného. Buďte opatrní aj vtedy, keď dieťaťu dávate niekoho za vzor. Nezabudnite mu zdôrazniť, že je originálne a že ho prijímate také, aké je. Vzor nie je niekto, koho imitáciou máme byť, ale niekto, kto nám môže pomôcť sa rozvinúť tak, aby sme boli tým, kým v skutočnosti sme. Naopak, vyzdvihnite, v čom je vaše dieťa jedinečné.

 

Písmo opisuje v zásade dve reakcie detí na „dráždenie“: hnev a malomyseľnosť

 

Hnev označuje vášeň, ktorá sa vzpiera zlu (porov. KKC 1765). Ak svoje deti svojimi postojmi a svojim správaním voči ním dráždime k hnevu, znamená to, že vnímajú našu výchovu ako zlo! Že nám a našej výchove nedôverujú. A preto s nami zápasia. Preto sa búria a rebelujú. Tu teraz nehovoríme o jednotlivých úletoch a občasných emocionálnych výlevoch. Tu hovoríme o dlhodobom postoji a vnútornom presvedčení: „Hnevám sa na svojho otca. Hnevám sa na svoju matku. Hnevám sa na svojich rodičov. Sú zlí a chovajú sa ku mne zle.“ Hovoríme o hneve, ktorý je hriešny; nad ktorým zapadá slnko; ktorý dáva miesto diablovi; ktorý je plný zatrpknutosti, rozhorčenia a zloby (porov. Ef 4,25-32).

 

Malomyseľnosť je opačnou reakciou na to isté zlo (alebo chýbajúce dobro) vo výchove ako hnev. Je to vlastne zármutok (porov. KKC 1765), ktorý podľa sv. Pavla oberá o život (2Kor 7,10). Spôsobuje skleslosť, rezignáciu, beznádej. Roháčkov preklad tohto miesta z listu Kolosanom opisuje malomyseľnosť ako „stratu smelosti a vôle“ (Kol 3,21). Aj toto môže spôsobiť výchova, ktorá nevidí v deťoch Božie deti a nerešpektuje ich ako ľudské osoby. Ustráchané a nerozhodné deti bez života.

 

https://www.facebook.com/milovatactit

ZDIELAŤ
Predchádzajúci článokManželstvo a otcovstvo: dobrodružstvá v pokore
Nasledujúci článokBulletin pre deti – svätých Cyrila a Metoda
Richard Vašečka
Richard Vašečka je šestnásť rokov šťastne ženatý s manželkou Martou, s ktorou má štyri deti. Je uznávaným rečníkom, učiteľom v oblasti kresťanského života, manželstva a vzťahov. Od r. 2012 je poslancom Národnej rady SR za hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. Venuje sa témam súvisiacim so školstvom, rodinou, deťmi a mládežou.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno