Renáta Ocilková: Mnohé sväté ženy boli výborné líderky

0
3

S političkou, občianskou aktivistkou a matkou o líderstve, oslobodení, ktoré našla v materstve a o lekcii z manželstva.

 

Ako by ste definovali ambicióznu ženu?

Je to žena, ktorá túži dosiahnuť nejaké ciele a túži istým spôsobom vyniknúť. Priznám sa, že toto slovné spojenie vo mne vyvoláva negatívnu konotáciu, i keď si na druhej strane uvedomujem aj možné pozitíva.

Napríklad?

Má to v sebe skrytú výzvu pracovať na sebe viac ako je povinné minimum či priemer. Tiež to môže byť spojené s dobrým cieľom, a to slúžiť ľuďom.

Prečo teda tá negatívna konotácia?

Kvôli túžbe vyniknúť.

Ste vy ambiciózna?

Nevnímam seba ako ambicióznu ženu. Predtým, ako som sa stala matkou, som asi mala ambície, no postupne ma Boh očistil a oslobodil od nezdravých úmyslov a zároveň akoby ma vtiahol do verejnej angažovanosti. Mám pocit, že bez mojej zásluhy.

Konzervatívny stereotyp ženy opisuje ženu ako ezer kenegdo, teda pomocnicu muža, ktorej prvoradým povolaním je materstvo. Ako vnímate vzťah „žena a líderstvo“?

V prvom rade ho vnímam cez príklady svätých žien, ktoré boli veľkými líderkami, napríklad Jana z Arku; tiež Edita Steinová bola výborná akademička. Veľká líderka bola aj samotná Panna Mária. Myslím si, že vo večeradle, kde sa schádzali učeníci po Ježišovej smrti, bola práve ona, ktorá viedla modlitby. Preto na mňa spojenie „žena a líderstvo“ pôsobí pozitívne, a nevidím na tom nič zlé: mnohé sväté ženy boli líderky; ľudia ich rešpektovali a nasledovali. No myslím si, že si nekládli líderstvo za cieľ. Jednoducho v nich prirodzene bola Božia autorita.

Pre vás bola aká líderská pozícia zatiaľ najťažšia?

Najnáročnejšou pozíciou bola asi tá v okresnom predsedníctve KDH. Okrem prijímania zásadných rozhodnutí svoju úlohu zohral aj fakt, že to bolo takmer výlučne medzi mužmi a prijať ich tvrdší spôsob komunikácie bolo pre mňa náročné.

Prečo vám bolo „medzi mužmi ťažko“?

Teraz budem hovoriť vo všeobecnosti. Pomenovala by som dva základné dôvody, prečo sa ženám medzi mužmi pracuje ťažšie: po prvé, keď sa muži uchýlia k verbálnym útokom a urážkam; po druhé, keď sa v komunikácii používa drsnejší prejav, zvýšený hlas.

Ako ste sa v tých situáciách zachovali?

Čo sa týka slovných útokov, skvelou zbraňou je humor. Tiež som sa snažila nepripúšťať si urážky k srdcu. A keď sa pri jednaní používa tvrdosť, vždy sa snažím myslieť na to, že mojou úlohou je prispieť k mediácii a  k budovaniu osobných vzťahov. Ale priznám sa, nie vždy sa mi to darilo.

Stretli ste sa vo svojej praxi s príkladmi, kedy líderská pozícia žene neprospela alebo, povedané expresívnejším jazykom, až ju zdeformovala?

Zdá sa mi, že líderská pozícia poznačí do istej miery každú ženu: asi trochu „zatvrdne“, minimálne v duchu hesla, že „čo ma nezabije, to ma posilní“. Tiež môže „zdeformovať“ k pýche – môže sa stať na moci a prestíži závislou, no to platí aj o mužoch. Konkrétny príklad takej ženy mi však nenapadá.

Na druhej strane, zodpovednosť spojená s líderstvom môže ženu priviesť k väčšej pokore: uvedomuje si, že rozhodnutie môže mať zásadný dopad na životy iných ľudí. Spravidla občiansky aktivista je vždy odvážnejší ako politik, ktorý prijíma rozhodnutia a uvedomuje si svoju zodpovednosť.

Čo by ste odporučili ženám, ktoré pôsobia v líderských pozíciách, aby ich to formovalo správnym spôsobom?

Byť s Bohom v neustále živom vzťahu. On pomôže zachovať si a aj rozvinúť svoju identitu ženy v akejkoľvek pozícii.

Katolicizmus tiež vníma ženu síce ako rovnocennú mužovi, no podriadenú, čo sa týka hierarchie vzťahov. Zápasili ste s tým niekedy?

Priznám sa, že áno (úsmev). Keď som počula čítanie z Písma o tom, ako sa má žena podriaďovať mužovi, zápasila som s tým. Vďaka Bohu, len teoreticky, nikdy som s tým nemusela zápasiť vo vzťahu. Stále som na ceste k úplnému pochopeniu týchto slov, no prichádzam na to, že to skutočne sedí, ale musíme tento text čítať v celistvosti: žena sa má podriaďovať mužovi ako sa muž podriaďuje Pánovi a muž má milovať ženu ako Ježiš Cirkev. Keď manžel miluje svoju ženu ako Ježiš Cirkev, za ktorú bol ochotný zomrieť, potom sa žena nemá čoho obávať. Mám aj osobnú skúsenosť, keď som pri riešení niektorých problémov poslúchla manžela v tom slova zmysle, že som dala na jeho radu, prinieslo mi to veľké požehnanie.

My kresťania niekedy fungujeme v takých „škatuľkách“: škatuľka Boh, škatuľka práca, škatuľka rodina… akoby bol Boh prítomný v kostole či pri osobnej modlitbe, no slabšie prežívame jeho prítomnosť práve v každodennosti života. Ako sa darí vám prežívať prítomnosť Boha v každodennosti?

Vďaka Bohu, mám s Ním veľmi osobný vzťah a snažím sa riešiť s Ním všetko. Neradím sa s Ním len pri vážnych rozhodnutiach, no aj v malých každodenných voľbách. Veľké požehnanie mi prináša, keď volám Boha do nakupovania, keď prosím, aby som kúpila to, čo mám kúpiť, čo je potrebné a nech je to na väčšiu česť a slávu Božiu. Čo sa týka intenzívnejšej modlitby, najlepšie sa mi modlí počas šoférovania. To je pre mňa milostiplný čas: modlím sa ruženec, počúvam chvály, spievam si alebo počúvam audio-knihy duchovnej literatúry. Ráno sa modlím asi dvadsať minút – vlastnými slovami, potom ranné chvály z liturgie hodín a čítam Písmo. V priebehu dňa sa snažím aspoň na chvíľku stíšiť o dvanástej na obed a o tretej. A večer sa modlíme celá rodina spolu.

V súčasnosti môžeme pozorovať zvláštny trend v spoločnosti, ktorý neobišiel ani kresťanské kruhy: nazvime ho fenomén bio-matky. Nejde pri tom len o používanie rôznych alternatívnych metód pri starostlivosti o deti a ich (ne)výchovu, ale aj o akési úzkostné zameranie sa na deti. Akoby ženy, ktoré sa nerozhodli investovať svoju energiu do práce, ale do rodiny, podávajú výkony „na deťoch“. Pre časopis Miriam ste sa vyjadrili, že: „Mojím prvým a najväčším pokladom a naplnením je moja rodina. Pre ňu žijem a keby nebolo jej, nebola by som tým, čím som.“ Akým spôsobom rozlišujete, či svoj postoj k Bohu a rodine balansujete správne?

Spätne hodnotím, že to bolo z mojej strany naozaj odvážne vyhlásenie (úsmev). Stále zápasím v rôznych variáciách s vlastnými výčitkami, či pre rodinu robím všetko, čo je dobré a hlavne, či s ňou trávim dostatok času. Myslím si, že mať zdravý vzťah k deťom je tiež Božia milosť. Chvála Bohu, v našej rodine sa to darí vďaka môjmu manželovi: má zdravý racionálny prístup k výchove a nedovolí, aby deti boli našimi „polobohmi“. Zdôrazňuje, že prioritne máme budovať manželský vzťah, pretože deti sú s nami len na určité obdobie našich životov; čoskoro od nás odídu a ostaneme zas len my dvaja.

No vnímam, že niektorí rodičia majú tendenciu používať eufemizmy na zlé vlastnosti a zlé správanie svojich detí a to deformuje nielen naše svedomie, ale aj svedomie detí, keď nerozlišujeme a nepomenovávame veci správnym spôsobom.

Zároveň ste vždy boli veľmi aktívna žena, ktorá napĺňala svoju túžbu po angažovaní sa vo veciach verejných: zástupkyňa Konferencie biskupov Slovenska na rokovaniach o stratégií ľudských práv, okresná predsedníčka strany KDH, kandidátka do europarlamentu… Ako sa vám to darí skĺbiť?

Je to pre mňa stále veľmi náročné. Uvedomujem si stále viac, že deti ma potrebujú aj teraz, keď sú už školáci a nie len, keď boli oveľa menšie. Snažím sa strážiť si čas s rodinou, no zďaleka to nie je ideálne. Keď však volím medzi dvoma dobrami, a to byť s rodinou alebo ísť urobiť prednášku či svedčiť o tom, aké veľké veci mi urobil Pán, modlím sa a prosím Boha, aby mi pomohol zvoliť si správne a ak mám ísť k iným ľuďom, nech našu rodinu „prikryje svojou Krvou“, aby Panna Mária doplnila tú lásku, ktorú ja nestačím dávať naším deťom. Aby Pán nedostatky zahladil, doplnil a prevýšil svojím požehnaním.

Ako ste prežívali roky na materskej dovolenke? Nebolo vám dlho?

Priznám sa, bolo! (smiech) Tým, že som mala dve dcéry po sebe s pätnásťmesačným odstupom, bola som doma štyri a pol roka. Po vyše štyroch rokoch som prišla do riadnej psychickej krízy. Snažila som sa moju situáciu zas a znova odovzdávať do Božích rúk. A asi do mesiaca som dostala pracovnú ponuku viesť poslaneckú kanceláriu. Bola to vtedy ideálna práca pre mňa, pretože som mohla vo veľkej miere pracovať z domu. Naplno som prežila, že Boh nalomenú trstinu nedolomí, hasnúci knôt nedohasí.

 

Ale v akom slova zmysle „nedolomí“ a „nedohasí“?

Prosila som, aby ma zachránil pred totálnym psychickým vyčerpaním. Rozumiem, že niektoré mamy sú doma aj dvanásť rokov a sú šťastné. Myslím si však, že každá žena je stvorená pre niečo iné a ja osobne som po štyroch rokoch asi dosiahla svoju hranicu.

Prežíva ambiciózna žena počas materskej „dovolenky“ to, že mrhá svojou energiou a časom, ktoré by mohla investovať napríklad do práce na projektoch meniacich spoločnosť?

Toto mi nikdy nenapadlo. Možno aj preto, že počas tohto obdobia sa mi darilo do značnej miery angažovať sa: spolu s ďalšími rodičmi sme založili občianske združenie Iniciatíva rodičov Lamača s cieľom založiť cirkevnú škôlku, čo sa podarilo; ďalej v iniciatíve Ženy ženám som pomáhala organizovať medzinárodnú konferenciu pre katolícke ženské hnutia. Zašla som aj na konferenciu do Bonu s osemmesačnou dcérkou.

No keď som zistila, že som druhýkrát tehotná a dcérka mala iba osem mesiacov, ostala som v šoku. Lekári mi po mojom onkologickom ochorení stanovili diagnózu „neplodná“. A ja som bola vnútorne nastavená po prvom pôrode, že naša dcéra je zázrak, ktorý sa už nikdy nezopakuje. Vôbec som na to nebola pripravená. No teraz ďakujem Bohu, že sa neriadil mojimi plánmi či „naším plánovaním rodičovstva“, ale Jeho plánom, pretože dcéry si skvele rozumejú a už odmalička sa spolu kdekoľvek zahrali a zabavili. Teda za mojím ťažším prežívaním starostlivosti o deti nebol pocit mrhania času, skôr celková únava. Prvé dva-tri roky doma boli pre mňa jednoducho drina.

Čo bolo, keď ste zistili, že ste tehotná tretíkrát?

Bolo to štyri roky po mojom druhom pôrode a, priznám sa, tehotenstvo som prežívala ťažko, hoci si neviem vysvetliť prečo. Vtedy som do hĺbky pochopila, čo znamená z Písma: „Kto príjme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma.“ (*Mk 9,37, pozn. red.) Vnímala som, že som naše dieťatko neprijala. Dovtedy som tieto slová chápala všelijako, napríklad, že „kto porodí dieťa alebo vychová, či má dieťa…“ Ale skutočne prijať dieťa je niečo oveľa hlbšie. Vtedy som pochopila na vlastnej koži aj to, prečo štatistiky hovoria, že pre potrat sa najčastejšie rozhodnú vydaté ženy po druhom tehotenstve. Neviem, či sú za tým hormonálne zmeny, ale jednoducho, bolo to pre mňa náročné. Potom som v deviatom týždni spontánne potratila. A strašne som si to vyčítala. (ticho) Môj spovedník mi povedal, že to mám všetko odovzdať Bohu a nechať to tam. O rok nato som opäť otehotnela a od samého začiatku som mala obrovskú radosť. Moje štvrté tehotenstvo som prežívala nádherne. Aj počas piateho tehotenstva sme sa na bábätko tešili, ale znova sme o neho, žiaľ, prišli v deviatom týždni tehotenstva.

Podarilo sa vám teda túto traumatickú situáciu úplne odovzdať?

Bola to opäť len milosť Božia. V tak skorom štádiu sa nedá určiť pohlavie dieťatka, no ja som mala pri prvom spontánnom potrate vnútorný pocit, že to bolo dievčatko. Tak sme jej dali meno Julka. Potom po takmer troch rokoch od tejto udalosti som šla na jezuitské duchovné cvičenia na víkend. Cez jednu noc sa mi prisnil živý sen, v ktorom som v nádhernej záhrade stretla malé, asi trojročné dievčatko. Veľmi sa podobalo na našu staršiu dcéru. Prihovorilo sa mi a povedalo, že ju jej rodičia neprijali a prosí ma, aby som si ju adoptovala. Keď som sa v to ráno zobudila, došlo mi: Veď to bola naša Julinka! Vtedy som ju veľmi odprosovala a s Božou pomocou úplne a bezvýhradne prijala do svojho srdca.

V čom vás materstvo najviac formuje?

Materstvo ma učí slobode. Pri deťoch sa človek mnohokrát za jediný deň musí zriecť vlastných plánov a prispôsobiť sa iným. Teda slobode od presadzovania vlastného záujmu. Ďalej ma učí pokore a trpezlivosti. Nehovorím, že ich už mám (úsmev). Ale je to skvelá škola.

Ján Pavol II. povedal, že v manželstve má Kristus tvár manželského partnera. Ako prežívate Božiu prítomnosť vo vašom manželstve vy?

Prežívam Božiu prítomnosť v manželstve veľmi intenzívne, chvála Bohu. Môj manžel je Boží muž, túžiaci po svätosti a ja mám teda to šťastie, že sa nemusím veľmi namáhať, aby som v ňom skutočne videla Kristovu tvár. Samozrejme, stále máme obaja na čom pracovať v našom manželstve, napríklad, mohli by sme sa viac modliť spoločne. Modlí sa každý z nás samostatne, modlíme sa spolu s deťmi večer, no ako manželia sa modlíme málo.

Akú najhodnotnejšiu lekciu vás zatiaľ naučil život v manželstve?

Na vzťahu treba neustále pracovať a starať sa oň: cielene a pravidelne si vyčleniť spoločný čas, robiť spoločné aktivity a tiež modliť sa spolu.

Príbeh vášho života a rola utrpenia v ňom je známy: onkologické ochorenie, strata dieťaťa… Ako vám celkovo prežité utrpenie ovplyvnilo váš modlitebný život?

Nevnímam, žeby moja choroba urobila nejaký zásadný zlom v mojom duchovnom živote, skôr si ma Pán neustále postupne priťahuje stále bližšie a bližšie. Silne vnímam, že sa aj na mne napĺňajú slová z Písma: Z Jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou (*Jn 1,16, pozn. red.). Počas choroby som dostala mnoho milostí, ktoré ma privádzali k živému vzťahu s Bohom, no počas života som prežila niekoľko obrátení k Bohu a modlím sa za moje každodenné obrátenie.

O období medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou sa hovorí ako o období určitej krízy, keď človek bilancuje svoj doterajší život a má možnosť urobiť aj zásadné zmeny. Ako prežívate toto obdobie vy?

(Dlhé ticho.) Prežívam to obdobie, o ktorom som sa učila na psychológii, že človek po šesťdesiatke sa stáva prirodzene nábožnejším (úsmev).

Túto životnú métu máte ešte ďaleko-preďaleko pred sebou…

Áno, ale akosi to tak vnímam (smiech). Nedávno som si do auta kúpila audio-knihu Rozprávanie ruského pútnika a veľmi ma zasiahla: ten pútnik sa snaží ustavične modliť. Ustavične! A objavuje čaro Ježišovej modlitby. Preto toto moje životné obdobie prežívam tak ako ruský pútnik – túžim sa ustavične modliť.

 

Renáta Ocilková pochádza z Humenného. Študovala na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského, Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského – Ústav verejnej politiky a ekonómie a bola tiež hosťujúcou študentkou na Humboldtovej univerzite v Berlíne. Momentálne pôsobí v Bratislave ako Členka Výboru pre rodovú rovnosť pri Rade vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť. Vo voľnom čase hrá na klavíri, lyžuje a oddychuje pri dobrej knihe.

Foto: súkromný archív R. O.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno