Rado a Katka: Keď dieťa neprichádza, treba to riešiť, ale aj prijať

0
859

 

Manželia Rado a Katka nám priblížia svoju cestu túžby po deťoch. Sú manželmi takmer trinásť rokov. Na základe ich vlastnej skúsenosti začali organizovať víkendové stretnutia na Donovaloch pre manželov v podobnej situácii, v akej boli aj oni. Práve v Roku Božieho milosrdenstva im Pán prejavil nesmiernu milosť, urobil pre nich zázrak a dostali ten najkrajší dar – dcérku. Naďalej túžia ostať v službe pre bezdetných manželov.

 

  • Čo bolo pre vás najťažšie počas nesenia kríža neplodnosti?

Slovo neplodnosť sme od začiatku neradi používali. Znie to veľmi definitívne a beznádejne, radšej sme hovorili o bezdetnosti. Napokon, plodnosť nemusí byť len fyzická. Každý z nás môže byť svojím spôsobom plodný.

Počas obdobia našej bezdetnosti boli pre nás ťažké najmä stretnutia s našimi rovesníkmi, stretkáčmi, kamarátmi, ktorí mali deti hneď a niekoľko. Zrazu riešili úplne iné problémy ako my, čo prirodzene viedlo k našej určitej izolácii. Ťažko bolo uveriť ich slovám „chápem ťa“. Náročné bolo pre nás aj odpovedať na nekonečné otázky typu „kedy už aj k vám priletí bocian?“ alebo sme dostávali „zaručené“ rady ako otehotnieť. Vo chvíľach bolesti bolo pre nás skôr povzbudením tiché vypočutie a ponuka modlitby za nás. Zo strany neveriacich, ale žiaľ aj mnohých veriacich sme boli veľmi často konfrontovaní so spôsobom riešenia bezdetnosti, keď sa nám ponúkalo ako riešenie len umelé oplodnenie, ktoré sme od začiatku odmietali (na čo sme dostali aj odpoveď „veď vy vlastne ani deti nechcete, keď odmietate riešenie“). Vďaka Bohu, dnes sa už manželom ponúkajú aj iné riešenia.

  • Čo vám, naopak, pomáhalo prijať a niesť tento kríž?

 

Pomáhala nám modlitba, i keď nie vždy to bolo jednoduché a také samozrejmé. Bezdetnosť prináša pre manželov mnoho otázok, na ktoré si nevedia dať odpoveď. Človek sa často hnevá na všetkých naokolo, Boha nevynímajúc. Ťažko sa hľadá zmysel tohto kríža. Ten človek pochopí často až s odstupom času a možno ho nepochopí, len sa musí celý život učiť prijímať ho. Bolesť bezdetnosti je taká veľká, až sa človeku zdá, že mu vypĺňa celé vnútro a už tam nie je miesto na nič iné. Manželia nemôžu zostať v tejto situácii sami. Je dôležité, aby pozvali k sebe Boha, ktorý jediný je Darcom života.

 

  • Zažili ste aj nejaké Božie „prekvapenie“ v súvislosti s túžbou po dieťatku, resp. niečo, čo by vám ani vo sne nenapadlo, v pozitívnom zmysle slova?

Veľmi nás povzbudzovali stretnutia s inými bezdetnými pármi. Boli a sú to pre nás veľmi vzácni ľudia. Uvedomili sme si, že sú manželia, ktorí riešia aj ťažšie problémy ako my, a hlavne, že sme šťastní, že máme jeden druhého. To v nás zväčšilo vďačnosť za dar manželstva. Človek má byť Bohu za čo vďačný v každej životnej situácii. Boh nám dáva mnoho darov, len my ich často nechceme vidieť. Posiela nám mnoho vzácnych ľudí, len ich často nechceme prijať. Preto je modlitba taká dôležitá, aby sme boli vnímaví a citliví na dotyky Jeho lásky.

 

  • Ako sa vám darilo rozlišovať, ktorou cestou sa ubrať pri riešení neplodnosti?

Dnes vôbec nie je jednoduché vyznať sa v nekonečnom množstve informácií a vedieť sa rozhodnúť. Ale veľmi ťažké bolo pre nás rozlíšiť, koľko času a energie máme venovať riešeniu našej situácie, teda snahe mať dieťa, a kedy to už netreba riešiť, ale prijať. Stretli sme sa s pármi, ktoré sa pokúšali o dieťa všetkými spôsobmi, ktoré boli v súlade s ich svedomím. Venovali tomu prakticky všetok svoj čas, ale videli sme na nich, že sa ako manželia vzájomne vzďaľovali. V našom prípade dar dieťaťa prišiel práve vtedy, keď sme si povedali, že to už nebudeme riešiť, že budeme žiť život bezdetných manželov najlepšie ako vieme a budeme hľadať svoju plodnosť inde. Ale stretli sme sa aj s pármi, v ktorých to jeden z manželov prestal riešiť a pre druhého to bolo sklamanie. Bolo to potom zdrojom ich vzájomných zranení. V tomto nie je možné dať manželom návod, iba ak radu: hovorte spolu o svojich pocitoch a zraneniach a modlite sa spolu. Rozlišovanie je možné len vďaka modlitbe a cez vzájomné rozhovory. Bezdetnosť je veľká skúška pre manželov. Ten, kto to neprežil, ťažko pochopí. Manželia musia riešiť najcitlivejšiu podstatu svojho bytia.

  • Ako ste si počas obdobia čakania na dieťa upevňovali vieru a dôveru v Božiu lásku?

Viera je veľký dar. Ani na ňu nemáme zázračný recept. V čase bezdetnosti sme prežívali aj krízy vo viere. Zdalo sa nám, že nás Boh nepovažuje za hodných, že nás „odpísal“. Boh nám však vždy poslal niekoho, kto nám v ťažkej situácii pomohol, najčastejšie svojou modlitbou za nás, alebo – paradoxne – tým, že nás požiadal o modlitbu zaňho. Tak sme spoznávali, že aj iní ľudia majú svoje bolesti. Stále sa učíme dôverovať Bohu v každodenných situáciách. A hoci často nechápeme, neustále si opakujeme, že On vie, On má naše životy pevne v rukách. Je potrebné, aby sme „zatiahli na hlbinu“ – to platí pre vzťahy medzi nami, aj vo vzťahu k Bohu.

  • Máte krásnu dcérku. Aký je váš život teraz, keď ste už rodinka?

Až teraz sme pochopili, že dieťa je dar, ničím nezaslúžený, len dar daný od Boha. Keďže sme na našu dcérku čakali dlhšie, teraz prosíme Pána o dar staroby, aby sme ju mohli čo najdlhšie sprevádzať v jej živote…

  • Ako by ste povzbudili manželov, ktorí zatiaľ neúspešne čakajú na dieťatko?

Už sme to spomenuli – nemáme návod, ako prežiť bezdetnosť a z vlastnej skúsenosti vieme, že akokoľvek dobre mienené rady či povzbudenia môžu mať niekedy opačný efekt. Ale určite je dobrá cesta nebáť sa byť spolu, rozprávať sa, modliť sa spolu a nenechať sa zahltiť prácou a povinnosťami (a tým myslíme napríklad aj rôzne služby vo farnosti, kde môžu byť bezdetní manželia veľmi užitoční, ak sa nimi nenechajú pohltiť tak, že im nezostane čas na seba navzájom). Mať odvahu prijať a milovať sa takí, akí sme, a odpustiť si.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno