Psychické zotavenie po potrate II Čo potrebujem počuť a cítiť

1
63

Všetci mi hovorili, že je to normálne…, že je to strašné…, že je potrebné ísť ďalej…, že je potrebné sa zastaviť…, že ešte budeme mať kopec detí…, že sa to stáva bežne…, že nepoznajú nikoho komu by sa to stalo… Všetci mi toho hovorili príliš veľa… A moja 85-ročná stará mama mi povedala, že nie je potrebné o tom vôbec hovoriť, lebo ako bolesť prišla, tak aj odíde.

Ak žena spontánne potratí alebo jej zomrie dieťa pri pôrode, okolie sa jej snaží čo najviac pomôcť. Často sa však zameriava skôr na svoj postoj vo vzťahu k žene, ako na skutočné potreby ženy samotnej. Ako má rodina, priatelia a manžel v takejto situácii reagovať? Má vôbec reagovať? Kde sa možno obrátiť s prosbou o pomoc?

Najčastejšie chyby okolia

„V deň potratu som stále nemohla uveriť, čo sa stalo. Do nemocnice ma prišiel navštíviť môj ujo a spýtal sa ma, či som požiadala o vydanie telesných pozostatkov. Keďže som sa na moje potratené dieťa ešte stále nepozerala ako na mŕtveho človeka, nesmierne ma jeho otázka zobrala.“ (Lenka, 28, s.p. v 12 tt)

„Po dobu dvoch mesiacov, keď rodičia alebo iní o tom hovorili, tak ma to ešte stále rozplakalo.“ (Lucia, 33, s.p. v 6tt)

Priatelia, rodina a najbližšie okolie často nevedia, ako komunikovať so zranenou ženou. V najlepšom úmysle často vyslovia vety, ktoré jej ešte viac ublížia alebo ju urazia. Najčastejšie sa vyskytujú prípady:

  • zľahčovania situácie, ako: „Veď si bola ešte len v 6. týždni“, „Ber to ako menštruáciu“, „Nie si jediná“, „Život ide ďalej“,
  • ospravedlňovania medicínskymi dôvodmi, ako: „Buď rada, bolo by aj tak choré“, „Radšej toto, ako celý život mať na krku postihnuté dieťa“,
  • nahrádzanie dieťaťa súčasným alebo budúcim dieťaťom: „Budeš mať ďalšie dieťa“, „Veď máš už dve deti“, „Si ešte mladá, ešte budeš prosiť, aby si už nemala ďalšie deti“,
  • používania klišé osudovosti: „Bola to Božia vôľa“, „Príroda to tak sama zariadila, lebo vie, čo je pre Teba najlepšie“, alebo
  • minimalizovanie vzťahu s dieťaťom: „Buď rada, že si ho ešte nepoznala“, „Koľkým ženám zomrú deti počas života a ony idú ďalej“.

Medicínskym faktom však ostáva, že dôvody spontánneho potratu nie sú vo väčšine prípadov známe, ako ani jeho prevencia a liečba. Preto žene, ktorá sa s náhlou stratou snaží vyrovnať, nepomôžu slová útechy vychádzajúce z medicínskej nutnosti potreby spontánneho potratu alebo z odôvodnenia založeného na osudovosti či náhode. „Ak je žena čerstvo po potrate, nechce byť zase tehotná, ale ešte stále tehotná.“* V prípade, ak sa rodina alebo priatelia necítia komfortne rozprávať sa so ženou o tom, čo zažila, je postačujúce, ak ju budú len počúvať. Dokonca je to v mnohých prípadoch nápomocnejšie, ako dávanie nevhodných rád. Mali by byť pripravení, že bude rozprávať o strate svojho dieťaťa, aj keď tehotenstvo trvalo len pár týždňov. Hoci spontánny potrat nastal na začiatku tehotenstva, žena cíti, že prišla o svoje dieťa, a preto nie je vhodné ho odlišovať od úmrtia dieťaťa pri pôrode alebo vo vyšších štádiách tehotenstva. Odporúčame okoliu pre ženu pripraviť prekvapenia, program na rozptýlenie, zapájať ju do bežných životných situácií, ako sú stretnutia s novými priateľmi, vykonávanie domácich prác či šport.

„Chcela som smútiť, ale neexistovala k dieťaťu žiadna väzba. Bolo mi smutno, nevedela som smútok riadne precítiť.“ (Lucia, 33, s.p. 7tt)

Pozorného a chápavého poslucháča potrebuje smútiaca žena najviac. Veľký význam môže mať aj povzbudenie ženy k prejaveniu emócii, ako je smútok, hnev, stres, vina či frustrácia. Je potrebné mať na pamäti, že „smútok je individuálny proces, ktorý nie je viazaný na časové ohraničenie. Je to ohraničenie, ktoré zahŕňa spôsoby ako sa vyrovnať so živými spomienkami a bolesťou asociovanou so stratou.“** Rodina a priatelia by nemali ostať zaskočení aj inými fyzickými prejavmi smútku ako je plač, nechuť do jedla, potreba samoty, či hyperaktivita smútiacej ženy, ktorá sa na príklad začne púšťať do nových projektov. Nie je potrebné sa snažiť za každú cenu ženu rozveseliť, keďže smútok je prirodzeným prejavom v procese ozdravovania a je pre úplné psychické zotavenie potrebný. ***

Postoj manželov

 

V ten deň som prvýkrát videla manžela plakať.“ (Katka, 31, s.p. v 7tt)

„Manžela to zobralo, ale snažila som sa mu o tom veľa rozprávať a bolo dobré, že sme boli veľa spolu.“ (Lucia, 33, s.p. v 6tt)

Žena často pochybuje, či manžel dostatočne rozumie, čo sa jej alebo lepšie povedané obom stalo. Môže sa uzatvárať do seba, pretože má pocit, že ide výlučne o jej zlyhanie alebo jej utrpenie. V niektorých prípadoch prestáva mať záujem o sex alebo ho považuje len za nástroj na splodenie ďalšieho potomka. Ak v rámci procesu ozdravovania začne trpieť túžbou po ďalšom dieťati, môže byť pre ňu manželské spojenie motivované výlučne touto túžbou. V týchto situáciách je dôležité, aby si žena uvedomila, že manžel rovnako ako ona stratil dieťa, po ktorom túžil. To ale neznamená, že má strácať aj ženu, ktorú miluje. V každom spoločnom utrpení možno nájsť útechu, čo v konečnom dôsledku vedie k prehĺbeniu manželskej lásky.

„S manželom sme sa nevzdali myšlienky, že budeme mať ďalšie dieťa. Nevyhýbali sme sa tej téme a dúfali, že Pán Boh dá…Pomohlo, že sme sa mohli o tom spolu rozprávať. Bola som na spovedi a bola to strašná katarzia. Veľa som plakala, zapálila som zaň sviečku a myslela naňho. Tak som sa ním rozlúčila. Manžel mi pomohol najviac tým, že nevyhľadával tú tému, ale bol pozitívny. Rozhodli sme sa myslieť na budúcnosť a tešiť sa z každého dňa. Neberiem to ako životnú traumu, veď všetko zlé je na niečo dobré. Keďže som v nemocnici strávila skoro dva týždne, s manželom nás to dalo viac dokopy. Začali sme spolu počas návštevných hodín hrať karty a druhýkrát som sa do neho zaľúbila. Keď som videla, aký má pozitívny prístup, tešila som sa, že ma príde znovu ďalší deň navštíviť.“ (Lucia, 31, s.p. v 9 tt)

Muži, ktorí vidia manželku smútiť, majú tendenciu rýchlo problém vyriešiť. Preto neotvárajú témy, ktoré ju rozplačú, robia aktivity, ktoré ju privedú na iné myšlienky a podobne. Žena môže takto nadobudnúť pocit, že manžel ju nechce vypočuť, alebo sa ho to až tak nedotýka.**** Paradoxne, žene sa uľaví, ak ju manžel trpezlivo vypočuje, ak sa bude môcť pri ňom vyplakať a neskrývať svoj smútok. Keď partnerka bude rozoberať tú istú tému stále dookola, je vhodné, aby bol partner trpezlivý a zároveň sledoval, či sa partnerkin stav postupne zlepšuje alebo či nepotrebuje vyhľadať odbornú pomoc. Vo väčšine prípadov intenzívne rozoberanie smútku časom ustúpi, najmä, ak žena cíti, že jej partner prejavuje skutočný záujem a neodsúva tému straty dieťaťa bokom, či už preto, že chce manželku priviesť na iné myšlienky, alebo preto, že už nevládze a nechce sa touto témou viac zaoberať.

Keďže ženy reagujú na životné krízy inak ako muži, odporúčame im na prekonanie post potratovej traumy otvoriť sa viac svojmu manželovi, veľa sa rozprávať aj o každodenných smútkoch, úspechoch a pádoch, neodmietať jeho pozornosť, snažiť sa postupne vystúpiť zo svojho smútku a plánovať aktivity, ktoré urobia manžela šťastným – spoločná večera, kultúrny program, dovolenka či akýkoľvek čas strávený spoločnou relaxáciou. Veď keď zabúdame na seba, otvárame sa láske.

* Mrowetz, M., Chrastilova, G., Antalova, I.: Bonding – porodní radost. Podpora rodiny jako cesta k ozdravení porodnictví a společnosti? DharmaGaia, Praha 2011, s. 38

**http://americanpregnancy.org/pregnancy-loss/supporting-others/

***http://www.miscarriagesupport.org.nz/helping.html

****http://www.urmc.rochester.edu/encyclopedia/content.aspx?ContentTypeID=1&ContentID=4036

 

Poznámka autora:

Pred písaním článkov o spontánnom potrate som sa stretla s viacerými ženami, ktoré prišli o dieťa počas tehotenstva. Ich svedectvá a životné príbehy vám budem postupne odhaľovať. Práve vďaka ich otvorenosti a ochote podeliť sa o skúsenosti môžu byť tieto články založené predovšetkým na praktickom základe. V mojich článkoch sa vám budem snažiť pravidelne prinášať odporúčania na knihy, články, zdravotné a psychologické tipy alebo centrá, ktoré sa venujú danej problematike.

 

ZDIEĽAJ
PredchádzajúciUčiť sa, učiť sa, učiť sa. Ide to aj s médiami?
NasledujúciJe vyhlásenie nulity manželstva kľúčom ku skutočnému šťastiu?
Jana Javorská
Jana Javorská (pseudonym) je 27 ročná žena, ktorá sama zažila spontánny potrat, keď prišla o svoje prvé dieťa. Je vydatá, žije v Bratislave a pracuje v súkromnej sfére. Popri svojej práci by rada pomohla pri odbúravaní tabu spojeného s témou spontánneho potratu ženám trpiacim v dôsledku tejto životnej straty ako aj ich okoliu. Informovaním a povzbudením. Je otvorená elektronickej komunikácii, avšak uprednostňuje osobné stretnutia. Kontakt: maplejane42@gmail.com.

1 COMMENT

Zanechať komentár

Please enter your comment!
Please enter your name here