Psychické zotavenie po potrate I. – Nájdenie postoja sama k sebe

0
79
amayaeguizabal / Pixabay

Hoci to znie možno až hystericky, tieto a mnohé ďalšie myšlienky trápia ženu, ktorá prežila spontánny potrat. Troma základnými piliermi pre psychické vyrovnanie sa s touto životnou stratou je dostatočný zdroj informácií, prijatie samej seba a zmierenie sa so situáciou, ktorú vo väčšine prípadov nie je možné ani medicínsky ani racionálne vysvetliť.

Túžba po informáciách

„Dali mi na výber, či pôjdem na kyretáž, alebo post – proces prebehne prirodzene. Keďže som nevedela, aké sú výhody alebo nevýhody jednotlivých možností, rozhodla som sa pre zákrok.“ (Katka, 31, s.p. v 7tt)

Keďže žijeme v informatizovanej spoločnosti, dnešnej modernej žene sa nepodarí zmieriť sa s osudom a prijať stratu dieťaťa s obľúbenou frázou lekára, ktorú zakričí pri odchode z ambulancie: „To sa stáva. Netrápte sa. Ešte budete mať veľa detí.“ Pravda je taká, že žena, ktorá prežila spontánny potrat, nechce veľa detí, ale práve to jedno, o ktoré prišla. Výskumy dokazujú, že ak žena trpí psychickými problémami zo straty dieťaťa spôsobenej spontánnym potratom, alebo narodením mŕtveho dieťaťa, tak narodením ďalšieho potomka sa tieto psychické problémy neodstránia (Asistent profesor psychiatrie, Blackmore, E., R., Ph.D.: Women Who Miscarry Have Long-lasting Mental Health Problems, dostupné na http://www.urmc.rochester.edu/news/story/index.cfm?id=3130). Preto rovnako, ako väčšina ľudí, ktorí sa potrebujú vyrovnať so smrťou blízkej osoby, aj táto žena potrebuje vedieť dôvod „úmrtia“ svojho dieťaťa.

Dovolím si nesúhlasiť s výrokom psychologičky Susan Blackmore, ktorá tvrdí, že: „…naučiť sa brať všetko tak, ako príde, bez odporu, alebo zbytočných súdov, to je práve umenie naučiť sa žiť, a to zase povedie k umeniu naučiť sa umierať.“ (Blackmore, S.: Dying to Live: Science and the Near-death Experience. London: Grafton. 1993) To, prečo je človek človekom, je práve jeho nekonečný boj, túžba po pochopení, túžba po dosiahnutí väčšej múdrosti, blaha, šťastia. Z kresťanského hľadiska je podstatou života skôr umieranie jeden pre druhého, ako pasívne zmierenie sa s plynutím životných okolností.

Preto sa odporúča ženám, ktoré bojujú s úzkosťou alebo inými psychickými problémami po spontánnom potrate alebo úmrtí dieťaťa pri pôrode, aby si zabezpečili informácie o tom, čo sa stalo. Na jednej strane je dobré sa pokúsiť zistiť dôvody straty dieťaťa z medicínskeho hľadiska, na druhej získať informácie o ceste k fyzickému a psychickému vyliečeniu sa z tejto životnej traumy. Otvorenie brány múdrosti vedie k oslobodeniu sa a pochopeniu niektorých životných situácií.

Sebaprijatie

„Mala som problém so sebamotiváciou. Každý rok v apríli, máji začínam behať. Ale tento rok sa to nepodarilo. Mala som malú chuť do života.“ (Lucia, 33 rokov, 6tt)

Zotavovanie sa po spontánnom potrate je cestou k lepšiemu spoznaniu samej seba a následnému sebaprijatiu. Hoci akékoľvek teoretické poznatky pomôžu žene racionálne pochopiť, čo sa vlastne stalo, každá potrebuje stratu precítiť vo svojom vnútri a vybudovať si vlastný postoj k tejto novej nečakanej situácii. Všetky ženy, s ktorými som sa pri tvorbe týchto článkov rozprávala, trpeli syndrómom sebaobviňovania. Keďže v žene je prirodzene zakotvený materinský pud , v prípade straty dieťaťa si myslí, že zlyhala ako žena – matka. Domnieva sa, že neboli s manželom dostatočne finančne pripravení, hoci v skutočnosti boli, neprijala dieťa od začiatku s radosťou, Boh ju trestá za to, že neplánovala materstvo skôr, nie je zdravá alebo fit, nemala mať s manželom počas tehotenstva sex… Dôvodov na seba obviňovanie je nekonečný rad. Keďže po potrate sa telo ženy hormonálne vyrovnáva s návratom k plodnosti (resp. normálnemu cyklu), žena sa neraz ocitá v stave, že sa buď naďalej cíti ako tehotná, alebo túži čím skôr otehotnieť. S týmito pocitmi je potrebné sa racionálne popasovať. Väčšina z nich vzniká v dôsledku šoku zo spontánneho potratu, smútku za vytúženým bábätkom a fyziologických, predovšetkým hormonálnych, zmien.

Dobrá správa je, že ak je žena depresívna, pociťuje úzkosť alebo prejavuje akékoľvek druhy sebaobviňovania, tak tento stav je úplne normálny. S najväčšou pravdepodobnosťou pominie spolu s návratom k normálnemu cyklu a s pochopením rany vo svojom vnútri. Najlepším liekom je správať sa k sebe čo najúprimnejšie: plakať, hnevať sa, porozprávať sa sama so sebou, vynadať si. Po tom, ako ustanú silné emócie, tak je dobré sa na seba pozrieť „zhora“. Vezmite seba samu do dlane, ako malého človiečika a pozrite sa naň zblízka. Pozrite, čo sa mu stalo. Poľutujte ho, vypočujte a potom ho potešte! Lebo život ide ďalej a tento človiečik si zaslúži byť šťastný.

Fáza zmierenia

„Sú dni, niekedy aj týždne, kedy si už na to ani nespomeniem. Dokážem sa o tom pokojne porozprávať, z niektorých situácii, čo som zažila v nemocnici, sa už dokonca aj smejem“. (Lenka, 28, 12 tt)

Záverečnou fázou prekonania psychicky náročného obdobia po spontánnom potrate, alebo pôrode mŕtveho dieťaťa, je celkové zmierenie sa so situáciou. Nie vo forme rezignácie, ale vo forme nadobudnutia vnútorného pokoja. Kedy táto fáza nastane, závisí od každej ženy, od týždňa tehotenstva, sociálnej a rodinnej situácie a mnohých ďalších faktorov. Niektoré manželské páry sa snažia čím skôr otehotnieť, iné sa zase rozhodnú zamerať sa na určitý čas na iné životné ciele. Fáza zmierenia príde, keď si už ani nespomeniete, že má prísť a keď sa začnete znovu tešiť. Niektoré ženy majú pocit, že práve táto fáza umožní zosnulému bábätku odísť k Nebeskému Otcovi…

Nezabúdajte preto, nech vám bude akokoľvek ťažko, nech budete akokoľvek zlá na svoje okolie a nebudete sa vedieť cez slzy pozrieť na okolitý svet, že tento stav je úplne prirodzený. Ak však budete čo i len trošku chcieť, toto obdobie pominie a vy sa vrátite späť do radosti.

 

 

Poznámka autora:

Pred písaním článkov o spontánnom potrate som sa stretla s viacerými ženami, ktoré prišli o dieťa počas tehotenstva. Ich svedectvá a životné príbehy vám budem postupne odhaľovať. Práve vďaka ich otvorenosti a ochoty podeliť sa o skúsenosti, môžu byť tieto články založené predovšetkým na praktickom základe.

V mojich článkoch sa vám budem snažiť pravidelne prinášať odporúčania na knihy, články, zdravotné a psychologické tipy alebo centrá, ktoré sa venujú danej problematike. Dnes odporúčam zoznámiť sa s projektom Ráchel, ktorý sa venuje poskytovaniu pomoci ženám, ich rodinám a okoliu po umelom a po spontánnom potrate. Viac informácií tu: http://rachel.rodinabb.sk/.

 

ZDIELAŤ
Predchádzajúci článokZásady etikety pre udržiavanie kontaktu s priateľmi, ktorí už majú deti
Nasledujúci článok5 spôsobov ako milovať svoju manželku
Jana Javorská
Jana Javorská (pseudonym) je 27 ročná žena, ktorá sama zažila spontánny potrat, keď prišla o svoje prvé dieťa. Je vydatá, žije v Bratislave a pracuje v súkromnej sfére. Popri svojej práci by rada pomohla pri odbúravaní tabu spojeného s témou spontánneho potratu ženám trpiacim v dôsledku tejto životnej straty ako aj ich okoliu. Informovaním a povzbudením. Je otvorená elektronickej komunikácii, avšak uprednostňuje osobné stretnutia. Kontakt: maplejane42@gmail.com.