Prečo zomrelo práve moje dieťa?

0
40

V živote sú udalosti, ktoré v nás navždy ostávajú a nosíme ich (Jeho, Ju) stále pri sebe. To je to známe „žije v nás“ alebo lepšie „žije vo mne“. Rana, po ktorej sa ľudský tvor musí spamätať, lebo mu nič iné nezostáva, iba ísť ďalej. Hľadať zmysel toho všetkého, čo sa stalo. Straty milovaného dieťaťa. Ono je už tam, ja som ešte tu, aj keď som stále s Ním a Ono je stále so mnou. Veľmi emóciami nabitý, silný, prirodzený, ľudský cit…

Cieľom našej úvahy je pokúsiť sa zamyslieť sa nad tým, aký má vplyv strata dieťaťa na manželský vzťah. Nenárokujeme si dávať rady ani hodnotiť, čo je normálne a čo je nenormálne, nakoľko táto téma je veľmi individuálna a zasiahne človeka aj jeho vzťahy na celý pozemský život. Naša klinická skúsenosť je skôr poďakovaním za to, že niektorí smútiaci rodičia boli ochotní sa s nami podeliť, dovolili nahliadnuť do ich každodenných životov.

Učiť sa žiť bez milovanej osoby – tak by sa dalo charakterizovať smútenie. Je naplnené bolesťou a nesplniteľnou túžbou opätovne sa stretnúť s dieťaťom, tešiť sa z jeho prítomnosti. Túto bolesť nemožno odstrániť, ale možno ju so smútiacimi rodičmi, súrodencami a inými blízkymi osobami zdieľať, stáť pri nich a hovoriť s nimi, keď to potrebujú, uvádza doktorka Mária Jasenková, ktorá sa už vyše desaťročie venuje sprevádzaniu nevyliečiteľne chorých detí a ich rodín na Slovensku.

Kanadská poradkyňa Roberta Woodgate zistila z výpovedí rodičov, ktorým zomrelo dieťa, že bez ohľadu na čas od úmrtia pokračovali žiť život bez uzatvárania sa do seba a odmietali sa uzatvárať do seba aj v ťažkých chvíľach. Poznáme to možno zo skúsenosti, že aj napriek tomu, že všetci okolo vieme, že „títo“manželia stratili dieťa, bojíme a ostýchame sa ich to spýtať priamo. O to väčšie je potom naše prekvapenie, keď sa po náhodne položenej otázke vynoríme z dlhého rozhovoru, v ktorom nám dotknutí už peknú chvíľu rozprávajú a rozprávajú. Rozprávanie sa prelína s plačom, s nepochopením, neprijatím, hnevom, hľadaním zosnulého dieťaťa, s výčitkami až obviňovaním a mnohými ďalšími „normálnymi“ prejavmi, ktoré sa spájajú s takouto traumou. Všetko toto je však pre nich ponukou k prijatiu a postupnému aktualizovaniu straty. Dôležité je citlivo im ponúknuť kontakt s realitou a pomôcť integrovať smútok do každodenného života. K tomu môže byť veľmi nápomocné odborné sprevádzanie.

Význam viery pri vyrovnávaní sa so smrťou dieťaťa

Ana Barbara Morelli popisuje prípad manželov, ktorí stratili najmladšieho syna. Ako hlavný zdroj podpory pri vyrovnávaní sa so smútkom uvádza náboženskú komunitu, ku ktorej pár patrí. Hoci ostali spolu, ich vzťah to veľmi ovplyvnilo. Nedá sa však tvrdiť, že by páry po strate dieťaťa mali mať „predpísané“ hľadať pochopenie len a práve v náboženskej komunite. Môžeme sa stretnúť aj s nepochopením a odmietnutím. Ukazuje sa však, že religiozita a spiritualita je dôležitá pri vyrovnávaní sa so stratou dieťaťa. Ako hlavnú spirituálnu potrebu popisovanú rodičmi, ktorí stratili dieťa, môžeme podľa Kathleen Meertovej označiť zachovanie prepojenia so zosnulým dieťaťom. V čase umierania dieťaťa má význam fyzická prítomnosť rodičov pri dieťati, vzájomný fyzický kontakt. Po smrti je možné zachovať konkrétne prepojenie skrze spomienky, mementá, memoriály, altruistické skutky (darovanie orgánov..), dobrovoľnícku prácu, charitatívnu činnosť, rozvíjanie podporných skupín, adopciu. Ako ďalšie spirituálne potreby uvádza: ľútosť, modlitbu a rozjímanie sakrálnych textov (Biblia), rozvíjanie vzťahov s ostatnými, súcit, vďačnosť, dôveru, hľadanie zmyslu, pocity viny, hnev a dôstojnosť. Wendy Lichtenthal však zistila, že aj napriek psychoterapeutickej snahe takmer 50 percent rodičov zosnulých detí nedokáže ani po čase nájsť zmysel tejto straty. Konfrontovanie sa so stratou milovaného dieťaťa vedie priamo ku položeniu si otázok o vlastnej existencii. Pozostalí rodičia stoja teda pred rekonštrukciou zmyslu ich existencie, čo môžeme nazvať aj post-traumatickým rastom (zocelenie a posilnenie jednotlivca aj vzťahu).

Okolnosti úmrtia dieťaťa

Vyššie sme uviedli, že pri spracovávaní smútku je rozdiel, za akých okolností ku smrti dieťaťa príde. Kvalitatívne štúdie zaoberajúce sa dopadom smrti dieťaťa na vzťah manželov majú podľa toho rôznu cieľovú skupinu. U manželov, ktorí stratili dieťa kvôli syndrómu náhleho úmrtia dojčiat, neočakávanému potratu alebo úmrtiu novorodenca, sa v porovnaní s manželmi bez straty dieťaťa, vyskytuje častejšie rozpad vzťahu, klinická depresia a úzkosť. Zaujímavým je zistenie, že zhruba po 8 mesiacoch u otcov môžeme pozorovať nižšiu hladinu depresie a úzkosti, pokým u matiek aj s takýmto odstupom času hladiny depresie a úzkosti nemusia klesnúť. Najhoršie to nesú matky náhle zomrelých dojčiat (SIDS – syndróm, kedy zomrie dojča mladšie ako jeden rok z neznámych príčin).

Naša skúsenosť so slovenskými rodičmi chronicky chorých detí, ktoré podľahli rôzne dlho trvajúcej chorobe však nedokumentuje výrazne zvýšený rozpad manželských vzťahov v dôsledku úmrtia dieťaťa v porovnaní s rodičmi, čo nestratili dieťa. Vôbec neplatí, že smrť dieťaťa = rozchod, rozvod. Naopak, mnohých manželov to spojilo a prehĺbilo ich vzťah. Sú aktívni v rôznych altruistických činnostiach, venujú sa ďalším deťom, chcú pomáhať a zdieľať sa s manželmi, ktorí utrpeli podobnú traumu. Manželia, ktorých smrť dieťaťa rozdelí, mali väčšinou vzťahové problémy už predtým a s takouto záťažou sa nedokážu vysporiadať spoločne. Je to však veľmi individuálne, kultúrne a nábožensky podmienené. Ideálne je, ak sa stretáme s posilnením vzťahu a objavením akejsi „novej“ dimenzie vzťahu, v ktorej sa manželskí partneri spájajú, či už modlitbou, spomienkami, plačom, rozhovormi o zosnulom atď. Avšak nájdeniu prijateľného „modusu existencie“ po smrti dieťaťa predchádza bolestná skúsenosť každodenného smútenia a vyrovnávania sa so stratou milovaného dieťaťa, v ktorom rodič vidí svoje pokračovanie, cieľ svojej lásky, pomocníka, priateľa, či spolupútnika. Čas pri vyrovnávaní sa so stratou je veľmi individuálny, zvyčajne však po 6 mesiacoch by mal byť človek schopný ako-tak fungovať a byť začlenený v spoločnosti.

Tipy ako predísť rozpadu manželstva

Veľa závisí od toho, kto má ako zadefinované manželstvo, na akých základoch stavia. Ak nevnímame manželstvo len ako formalitu, obmedzovanie a ťarchu, ale ako istotu, bezpečie a nadpozemskú alianciu dvoch priateľov požehnanú Bohom, budeme schopní pretaviť aj bolestnú skúsenosť na posilnenie vzťahu. Dve hlavné oblasti, na ktoré by manželia mali dbať sú: udržiavanie vzájomnej komunikácie a rešpektovanie štýlov zvládania. Komunikácia je kľúčom k dobrým vzťahom. Potreba hovoriť o pocitoch, strachu, hneve, porozumení je v čase záťaže oveľa väčšia. Ticho vás môže vzďaľovať od partnera. Ak sa budete deliť o svoje pocity a myšlienky, udržíte vzájomné puto, ako aj schopnosť robiť rozhodnutia. Štýlom zvládania alebo copingovou stratégiou nazývame spôsob, akým sa vyrovnávame s náročnými životnými udalosťami. Každý človek reaguje na stres odlišne. Niekto sa utiahne, plače, nechá veci plynúť – blunter, iný sa rozčúli, zbiera informácie, aby si poradil a dostal veci pod kontrolu – monitor. Manželia musia navzájom spoznať a rešpektovať rôzne spôsoby, ktorými sa každý z nich so záťažovou situáciou týkajúcou sa ich dieťaťa vyrovnáva. Snažte sa pochopiť, kde a ako váš partner pokročil v prijatí toho, čo sa odohráva.

 

Kontakt: Peter Krajmer, Mgr., PhD., klinický psychológ, Klinika detskej hematológie a onkológie LFUK DFNsP, Limbova 1, 83340 Bratislava, pietro.bianco@centrum.sk, 02/59371409, ordinačné hodiny: pre hospitalizovaných pacientov denne -2. posch., ambulancia: 4. poschodie poliklinika vo štvrtok 7 – 14 hod.

Zanechať komentár